Kyjevské bienále súčasného umenia otvorili s oneskorením, ale úspešne. Návštevníkov „kyjevskej školy“ čakalo viac ako sto umeleckých expozícií a 16 výstavných priestorov.
Kurátorský tím Hedwig Saxenhuber a Georg Schöllhammer vytvorili formátom šiestich škôl kolaboratívnu platformu, ktorá dokázala prepojiť – vo vnútri i mimo Ukrajiny – teóriu s praxou, umelcov a teoretikov umenia s verejnosťou. Boris Ondreička sa v úvodnom týždni predstavil performanciou The Abyss (Kyiv version, 2013 – 2015), v ktorej sa zaoberá problematikou rozdelenia teórie a praxe. Jeho hlavným nástrojom je metafora, jazyk, obraz a implicitné znalosti. Školy sa v obsiahlom výstavnom, diskusnom i prednáškovom programe venovali ukrajinskej histórii, umeniu i politike a jej aktuálnym udalostiam. Program bol spracovaný na základe tém, akými sú napríklad nová definícia Európy, realizmus, krajina, vyhnanstvo, politické vytriezvenie alebo moc a sila obrazov. Kládol si najmä otázky ako: Čo sa môže zvyšok Európy naučiť z revolúcie na Majdane? Ako sa dá rozmýšľať o inej spoločnej Európe? Aké existujú predstavy o (s Európou) sa nestotožňujúcom štáte? Čo môže súčasné umenie dosiahnuť politicky? V Národnom centre Alexandra Dovženka, ktoré sa nachádza v starom filmovom archíve, uviedli videoinštaláciu s názvom Approximation of infinitesequences(2015) Zbyňka Baladrána. Baladránova sociálno-fiktívna dokumentácia vychádzala z myšlienky, že medziľudské vzťahy existujú vždy len v spojitosti so sociálnym vylúčením. Stredobodom aj otváracím miestom bienále sa stal takzvaný Dom odevov, bývalé nákupné centrum, ktoré architekt Johannes Borsch premenil na výstavný priestor. Práve tam premietli nové video Anny Daučíkovej s názvom Along the Axis of Affinity (2015), ktoré umiestnili do špeciálne pripraveného, sadrokartónového videoboxu. Daučíková natočila rôzne povrchy a fasády domov v Kyjeve, Kölne a v Bratislave, ktoré tu na seba narážali v dvoch projekciách. Prepletanie kachličkových obkladov na fasádach pátra po sieti okolo umelca Valerija Lamacha, skrytom a intelektuálnom živote v Kyjeve v päťdesiatych až sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Na druhom poschodí Domu odevov boli vystavené plastiky Denisy Lehockej. Umelkyňa tu vytvárala vzťah medzi elementami skutočnej scenérie a umeleckej práce. Kurátor Georg Schöllhammer Lehockej prácu opísal slovami poetics of conciseness (poetika stručnosti), ktorá vytvára neviditeľný vzťah medzi realitou a fantáziou.
Bienále sa ukázalo zo svojej veľmi ambicióznej a odvážnej stránky. Pre návštevníkov bolo popri umeleckých expozíciách určite tiež vzrušujúce a pomerne napínavé vysporiadať sa s otázkami ohľadom Kyjeva ako miesta, na ktorom sa odohráva zápas. www.theschoolofkyiv.org
Denisa Lehocká Bez názvu, inštalácia, textil, výšivky, objekty, 2013 – 2015 courtesy autorky.
Anna Daučíková Along the Axis of Affinity, videoinštalácia, 8’, 2015, courtesy autorky.
Obe foto: Maksim Belousov.
Fina Esslinger je teoretička umenia, pôsobí v Berlíne a vo Viedni.
Courtesy Flash Art International.
