Rozhovor s Dominikou Ličkovou
Jana Oravcová: Poznám tvoju tvorbu od čias ukončenia štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v roku 1999, spolupracovali sme na viacerých výstavách (Reality / Real (E)state, 2000, What You See Is What You Get 1999, Môžete mi ukázať, čo máte vo svojej taške 2002, Privat Frei, 2003). Pre tvoje viaceré výstavy je charakteristické mimo iného aj to, že ich realizuješ vo dvojici – s priateľmi, kolegami – s Krištofom Kinterom, Markom Therom, Petrou Bošanskou, Erikom Binderom, Silviou Saparovou alebo s tvojou mamou Janou Želibskou. Prezentuješ sa nielen ako fotografka, ale aj ako kurátorka, zaoberáš sa organizovaním multikultúrnych akcií a prispievala si do viacerých periodík. Si širokospektrálne zameraná. Ako by si spätne zhodnotila tvoje rozmanité aktivity?
Dominika Ličková: A ešte si nespomenula DJ-ing, tým sa zaoberám tiež od skončenia školy, ale tento záber je teraz trochu užší, niektoré veci riešim nárazovo, alebo sa objavujú v určitých periódach. Spätne to hodnotím ako vybudovanie akejsi vlastnej štruktúry, kde sa veci spájajú a dopĺňajú – udržiavajú rovnováhu a istý nadhľad. Púšťanie hudby napríklad dobre vyčistí hlavu, zamýšľanie sa nad inými umeleckými prácami pomáha odpútať sa od vlastných prístupov a tak ďalej. Aj vystavovanie vo dvojici prináša nový rozmer – buď konfrontácie alebo doplnenia. Vlastné vystavovanie je pre mňa dosť náročné, snažím sa vždy pripraviť nové veci.
JO: Pochádzaš z kultúrno-umeleckej rodiny, tvoja mama Jana Želibská, starí rodičia Mária a Ján Želibskí, ale aj starí rodičia z otcovej strany Marta a Pavel Ličkovci, prekladatelia, ktorým sa podarilo prepašovať a preložiť Solženicynové rukopisy mimo územia Sovietskeho zväzu ti vytvorili rodinné zázemie a zrejme majú aj zásluhu na tom, že si išla po štúdiu na gymnáziu na vysokú školu umeleckého zamerania. Prečo si sa rozhodla pre umenie a nie pre štúdium napríklad na univerzite? Zohralo v tvojom výber štúdia aj to, že si bola pomerne často sprítomnená v dielach tvojej mamy?
DL: Rozhodla som sa pre výtvarné umenie, ale druhá možnosť bola literatúra. Tá ostala stále prítomná, na čítaní som závislá, žijem s knihami a objavujú sa aj častejšie v mojich prácach (séria Pláž vychádza z textov knihy Virginie Woolfovej Vlny). Určite ma ovplyvnilo výtvarné prostredie, detstvo som strávila v ateliéroch a galériách. Ale fotografia ma bavila vždy najviac, celý jej komplikovaný proces, otázka obrazu reality a zároveň možnosti manipulácie diváka. To, že som bola často v maminých videách a akciách skôr beriem ako súčasť nášho vzťahu, žijeme umením a bavíme sa o ňom namiesto o varení.
JO: Po diplomovej práci pod názvom Klinicky testované si pripravila niekoľko autorských výstav, na ktorých prezentuješ vždy nové cykly a novú tému. Pri návšteve poslednej samostatnej výstavy KEYWORDS v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave (26. 4. – 2. 6. 2019) som si spätne uvedomila, ako je tvoje dvadsaťročné pôsobenie v oblasti fotografie nielen mimoriadne aktívne, ale aj tvorbou kontinuálne a súrodé. Uvedomuješ si aj v tvojich prácach určitú vývojovú líniu?
DL: O tom je vlastne aj výstava KEYWORDS. Sú tam práce, ktoré sú odkazmi na moje rôzne stratégie, aj ich kombinácie, ktoré využívam. Práca Klinicky testované bola začiatkom jednej línie a je to tá najviac konceptuálna a inscenovaná. Viaceré série sú postavené na tomto princípe. Pred Klinicky testované to bola ešte séria Predmet ako znak (1997) a potom napríklad aj Neviditeľný konzum (2016). Zároveň pracujem s nájdenou a nemanipulovanou realitou, využívam vizuálne dokumentárny prístup, ale s konceptuálnym základom. Vývoj vidím hlavne v spájaní spomínaných prístupov a bližší vzťah k príbehovosti namiesto striktného konceptu.
JO: Už v prvých prácach môžeme vystopovať tvoj záujem o prostredie a s ním súvisiaci predmetný svet. Veľmi často nachádzaš v urbánnom, domácom/intímnom alebo prírodnom prostredí detaily, ktoré na prvý pohľad pôsobia všedne a banálne, občas univerzálne, naopak pri väčšom sústredení majú konkrétnejšie odkazy, možno apelujúce, smerujúce k ekologickým výzvam. Hľadáš v každodennom živote akési barthesovské „punctum“, niečo čo ťa bodne, zasiahne?
DL: Väčšinou skôr vymyslím tému alebo oblasť, ktorá ma aktuálne zaujíma a potom ju hľadám vizuálne. Je pravda, že niektoré prostredia sú veľmi inšpiratívne a často je tam „punctum“ prítomné. Sú aj veci, ktoré vídavam denne, ale iba niekedy to funguje, že pritiahnu moju pozornosť. Keďže sa venujem hlavne predmetnému svetu a prostrediam, otázka ekológie sa objavuje, niekedy iba nenápadne. Zátišia v aktuálnej sérii Pláž sú tiež vyskladané z odpadu nájdeného na pláži, takže nejde o idealistický obraz pláže, výkričník tam je.
JO: Tvoja posledná výstava KEYWORDS sa skladá v viacerých cyklov – Pláž (2014 – 2018), Archív dočasných objektov (2017 – 2019), Eden (2019). Sú to akési záznamy, stopy, tvojho súkromného a rodinného prostredia, ktoré odkývaš verejnosti iba pozvoľna. Kde je tvoja hranica medzi „skrytým a zjavným“?
DL: Sú to stopy môjho prostredia, ale zároveň sa snažím využívať „osobné“ k všeobecným odkazom. Napríklad práca Eden vychádza zo súkromného prostredia, ale ironizuje a demýtizuje pocit „rodinného raja“. Cyklus Pláž tiež nabúrava predstavy o „rodinnej dovolenke“ a „prímorskej idylke“, je tam časť s nájdeným odpadom, blesková séria, alebo urbánne detaily. Hranica sa často nachádza práve v možnostiach fotografického média, v tom, že môžem zmeniť vzťahy a účel predmetu, dosadím ich do nového kontextu a objaví sa irónia alebo kontemplácia, záhada.
JO: Autorská kniha Neprítomnosť Bratislavy nadväzuje na dávnejšie série, kde sa zameriavaš na mestské prostredia, odkrývaš zákutia, neočakávané situácie, ktoré majú veľmi zvláštnu, nevtieravú poetiku. Kniha vznikla ako reakcia na dočasné odlúčenie tvojej dcéry, kde trashovou momentkovou estetikou „zachytávaš efemérne stopy, premeny miesta, stret s realitou“ (Michal Huštaty). „Flashové“ správy pre tvoju dcéru môžu predstavovať určitú psychologickú sondu, cez ktorú môžeme čítať vzťahové väzby. Myslíš si, že tieto denníkové záznamy súvisia s tvojím emočným prežívaním?
DL: Áno, kniha mapuje pol roka pohybu po Bratislave, viac menej po ustálených trasách, takže posun je niekedy minimálny. Určite to súviselo s emočným prežívaním – ale obojstranne, jej veľmi chýbala Bratislava, chcela ju mať vizuálne sprítomnenú. Myslím, že sa s tou knihou môže stotožniť ktokoľvek žijúci v meste a určitou repetitívnosťou si cibrí pozorovateľskú citlivosť a nachádza v svojom prostredí podobné detaily.
JO: Allan Sekula sa vo svojom texte Výklad archívu zamýšľa nad tým, čo je fotografický archív, ako ho interpretovať, aké ukážky z neho uvádzať, ako ich konštruovať, teda, že archívy nie sú „neutrálne, stelesňujú moc, ktorá je vlastná zhromažďovaniu, zbieraniu a hromadeniu, ale aj moc, ktorá pramení z ovládnutia slovníka a jazykových pravidiel.“ Ty si vystavila svoj súkromný archív, vybrala si z neho niekoľko obrazov, ktoré by mali vypovedať o tvojom domácom prostredí. Je konštrukciou, chcela si ním zmiasť divákov alebo je v ňom kus pravdivosti o tebe a tvojom súkromí?
DL: Archív dočasných objektov je konštrukciou, opäť hlavne kvôli ironickému zveličeniu podstaty archívu, ale aj svojou hierarchizáciou a vizuálnou štruktúrou. Je to zároveň hra, predmety, ktoré sa objavili, dočasne podnietili záujem, stali sa súčasťou objektov a opäť zanikli, rozpadli sa, boli vyhodené. Je to o možnosti hľadať a nachádzať rôzne stavebné prvky, skladať ich a kombinovať, dať im dočasnú roľu. Samozrejme sa kus pravdy v archíve nachádza, všetky položky pochádzajú z „majetku autora“.
JO: Názov výstavy KEYWORDS smeruje k virtuálnemu priestoru, kde sa nachádza množstvo fotografických zobrazení slúžiacich na sebaprezentáciu, ale aj zdieľanie okamžitých zážitkov, správ a informácií. Išlo ti o akúsi iróniu postinternetovej éry?
DL: Názov výstavy je viacvrstvový. V angličtine pôsobí hlavne tak ako to popisuješ ty a spochybňuje určité pojmy – preto aj viaceré série majú chytľavé názvy – Eden, Pláž … Eden svojou vizualitou odkazuje aj k pracovnej ploche počítača. Ale kľúčové slová sú aj odkazom k práci s archívom, triedením, kategorizovaním a odkazmi na rôzne východiská a stratégie jednotlivých fotografických sérií.
JO: Pedagogicky pôsobíš na Vysokej škole výtvarných umení. Aké témy zaujímajú súčasných študentov fotografie? Naopak, čo očakávajú od pedagógov?
DL: Témy, ktoré zaujímajú študentov, sú veľmi rozmanité, ale tí mladší väčšinou riešia svoje osobné problémy, hľadajú sa, aj svoj jazyk a len postupne sa obracajú smerom von. Časť študentov zaujímajú spoločenské a angažované témy, ekológia, niektorí riešia otázky fotografického média, ktoré je v súčasnosti veľmi exponované. Čo vyžadujú od pedagógov? To by asi bolo dobré sa opýtať ich… Rôzni sa to, niektorí sú samostatní, zaujímajú sa o dianie v kultúre, v umení – tí očakávajú hlavne spätnú väzbu. Časť študentov chce vyriešiť všetko rýchlo a bezbolestne, bez experimentovania a vlastného vkladu, najlepšie pedagógom. Ale majú to dosť ťažké, fotografia je natoľko rozšírená a devalvovaná, že pracovať s ňou vyžaduje zdolávať veľké prekážky v podobe klišé, gýča a neautenticity.
Jana Oravcová