Operačná a externá pamäť v umení by Damas Gruska

Pôsobenie Nadácie Novum má dve odlišné polohy. Z diaľky vyzerá veľmi pozitívne: oceňuje vizuálnych umelcov, snaží sa o ich systematickejšiu a dlhodobejšiu podporu, organizuje tematicky zameranú výstavu na dobrej adrese i sprievodnú konferenciu. Zblízka je to iné. Publicita podujatí je zúfalá, organizácia tiež nie oveľa lepšia, vytŕča napojenie na VŠVU, a tento rok vyvoláva otázky i samotná výstava. Jej koncepciu pripravili Marian Zervan a Ivan Gerát a v skratke ju vystihuje i trochu neohrabaný názov Operačná a externá pamäť v umení. Kurátor Miroslav Haľák mal následne, podľa ich nôt, pripraviť výstavu z prác nadáciou v minulosti ocenených umelcov. Nič jednoduché, no zdá sa, že mu úloha ani nesadla napriek zrejmej verbálnej zručnosti, „kreatívnemu“ úsiliu navliecť diela na tému i snahe preniknúť do počítačovej problematiky. Práce Andrása Cséfalvaya reflektujú limity súčasných i budúcich „počítačových“ technológií. S „pamäťovou“ stopou plynúceho času pracujú viacerí autori. Štefan Papčo vystaval z eternitových prefabrikátov pokrytých lišajníkom akúsi vertikálnu rúru. Jaroslav Kyša je zastúpený dvoma „kinetickými“ objektami: návštevníka prekvapí z času na čas prudko sa vymrštiaci „kvapeľ“ a po obvode sadrovej hlavy sa trhano presúva kovová gulička zanechávajúca za sebou vizuálnu stopu. Marek Kvetan na sústave počítačových komponentov nechal vykryštalizovať modrú skalicu. Kurátor vybral k téme i „maliarske práce“ Dominika Hlinku, maliarsky objekt Doroty Sadovskej i tri tohoročné obrazy Žofie Dubovej. Tému národnej pamäti reflektujú dve staršie diela Juraja Vargu a práca Mareka Kvetana: tri staré súseky s tisícmi svietiacich (v národných farbách) bodov blikajúcich za „trojhlasného trávnicového“ hudobného sprievodu. Je sa na čo pozerať i nad čím rozmýšľať. Ale, žiaľ, i nad zmyslom činnosti Nadácie Novum. Nie že by boli iné „vizuálne“ ceny na tom lepšie. Peniaze potešia, ale pre umenie i umelcov sa dá urobiť omnoho viac. A nestálo by to omnoho viac.