Medzinárodná výstava tentokrát vystavila práce 112 účastníkov zo 46 krajín s delegáciou z Afriky, Latinskej Ameriky a Ázie a so širokým ženským zastúpením. Po prvýkrát sa Biennale Architettura zúčastnili nové krajiny: Grenada, Irak a Uzbekistan. Československý pavilón zostal z technických príčin prázdny.
Posledné bienále venované umeniu sa konalo v roku 2019 s témou Žijeme v zaujímavých časoch (May you live in interesting times). Vtedy sme ešte netušili, akým spôsobom budú zaujímavé… Po nútenej covidovej prestávke sa v roku 2021 koná výstava architektúry presunutá z roku 2020. Hlavný kurátor Hashim Sarkis sa k téme života opäť vracia s otázkou Ako budeme spolu žiť? (How will we live together?). Hlavná výstava je usporiadaná do piatich okruhov, ktoré tvoria základné rámce v podobe rozličných mierok problému: Medzi rozmanitými bytosťami, Nové domácnosti, Rozvíjajúce sa komunity, Cez hranice, Jedna planéta.
V týchto zaujímavých časoch na spoločný život otvorenými otázkami určite nič nepokazíme. Ale našli sme aj skutočne relevantné odpovede? Povinnou jazdou veľkých exhibícií sa stáva záujem o ekológiu, sociálnu spravodlivosť, udržateľnosť a komplexné myslenie. Všetko dáva zmysel, návštevník študuje premýšľanie najväčších mozgov súčasnej architektúry a príbuzných vied… aby o pár ulíc ďalej prišiel do tesnej konfrontácie s masovým turizmom, ktorý rozhodne nie je udržateľný, ekologický ani smart.
Upokojilo ma, že v týchto ambivalentných úvahách o rozporuplnosti súčasného sveta nie som sama. City to Dust je názov inštalácie kolektívu Studio L A. Zamýšľa sa nad fungovaním Benátok ako mesta, hlavne v kontexte pandémie a náhlej straty stopy globálneho turizmu počas lockdownov. Turisti sú lákaní na metafory krásy a zašlej slávy, pre mesto sú obživou a zároveň skazou. Inštalácia vizualizuje vplyvy návštevníkov na ťažko skúšané mesto. Každý krok po hlinenej rozdrobujúcej sa podlahe deštruuje notoricky známy tvar pôdorysu Benátok viac a viac. Procesuálna inštalácia je doplnená analytickými textami.
Pandémia rozšírila spoločenské rozdiely, vyhrotila aj mnohé spoločenské diskusie. Vzdialenosť môže byť veličina nielen fyzická, ale aj sociálna a ekonomická – práve tu by mala architektúra pomáhať (re)definovať interakcie a priestor, aby sa nám žilo bezpečne. Okrem všadeprítomnej pandémie na pozadí išlo hlavne o komplexné témy environmentálnych problémov a ich riešení, ktoré treba vidieť „together“ – spolu, v jednom celku, v súvislostiach. Pokus vniesť architektúru do širších politických diskusií ako prostriedok nových definícií priestorových vzťahov, spoločenských interakcií, bude, pravdaže, stáť aj na schopnosti ľudstva pretaviť inovatívne idey do realizácií.
Kým modernistické vízie budovali nový svet, dnes sa zamýšľame, ako ho transformovať čo najšetrnejšie a najinkluzívnejšie. Architektúra chce byť optimistickou, prinášať nové vízie, riešenia, občas, pravdaže, aj kriticky, ale pri kritike navrhuje aj riešenia – to by malo ostať podstatou disciplíny, ktorá slovami Sarkisa „nachádza svoj dôvod v hlbokých väzbách, ktoré zdieľa so životom a spoločnosťou, keď je prostredníctvom kreatívnej syntézy schopná reprezentovať všetky aspekty ľudského života“.
Prepracovaná inštalácia Border Ecologies and the Gaza Strip rozoberá spolužitie živých organizmov na palestínsko-izraelskej hranici. Centrálnym prvkom inštalácie je dlhý stôl s prestieraním, ktoré symbolicky znázorňuje palestínsku farmu, situovanú na najviac ozbrojenom území. Priestorové transformácie tohto areálu ovplyvňujú miestne ekológie. Zároveň sú v každodennom živote prítomné byrokratické protokoly, vojenský konflikt a zmeny počasia. Otázky odolnosti, prežitia a solidarity získavajú novú pálčivosť. (Pozri: https://borderecologies.org/)
Niekedy sympatickejšie ako veľké naratívy a pokusy o vysvetlenie toho, ako to celé je, sú práve takéto konkrétne dobre cielené umelecké práce, ktoré nemusia obsahovať tony textu, videa a materiálu. S určitým zveličením sa dá povedať, že by som zažila naplnenejší deň, keby som sa celé hodiny nepredierala metrami štvorcovými výstavných plôch, ale mala možnosť stráviť kvalitnú polhodinku v kontemplácii konkrétneho diela, ktoré nesie obsah, ktorý rezonuje. Je to však rovnaká osobná utópia ako sny o dosiahnutí dokonale fungujúceho sveta.
Recenzia časopisu Domus odpovedá na megaexhibíciu suchou protiotázkou, či naozaj musíme žiť spolu. Povrchná solidarita a kolektivita sociálnych sietí nie je práve vysnívaným cieľom a právo na intimitu a samotu tiež nie je na zahodenie. Na bienále sa tiež taktne mlčí o radikálnych globálnych hnutiach ako Fridays for Future. Domus končí svoj štipľavý postreh zmienkou o zanedbaných zamknutých pavilónoch „bývalej Juhoslávie“ ako zatrpknutej výčitke zdieľanému vernisážovému šampanskému. Pokúšame sa ako občania bývalého Československa nič nebrať osobne a z trápneho dejinného momentu s optimistickou dávkou reziliencie budovať nový normál: čo nás nezabije, to nás posilní!
