V atmosfére nejasnej budúcnosti, sporov rozpoltenej spoločnosti, kde jej značná časť žije v presvedčení potreby vrátiť sa do područia totality stredoveko zmýšľajúcich, autoritárskych diktátorov, v atmosfére ničivej vojny Ruska na Ukrajine a s ňou spojenej najväčšej krízy od konca druhej svetovej vojny realizovalo poľské umelecké duo Inside Job (Ula Lucińska a Michał Knychaus) výstavu Whispers from the Cracked Horizon v Šopa Gallery.
Komorne poňatá expozícia fragmentovaných subtílnych modelov ruín mysterióznej postindustriálnej neznámej krajiny nabáda ku komfortnému, ničím nerušenému vnáraniu sa do prasklín v ostatkoch oceľovej architektúry a ku skúmaniu takto odhalenej vrstvy už dávno neživej, vyschnutej flóry. Napriek prítomnosti dôkazov o skaze tu pretrváva pocit akejsi istoty a bezpečia – ako pri pohybe v dobre známom prostredí, kde v hmlistej pamäti vyvstávajú detaily románskej či možno secesnej architektúry. Chladný lesk nehrdzavejúcej ocele v geometrickej štruktúre, pripomínajúcej členité okenné výplne, a presnosť, s akou boli vyrezané abstrahujúce ornamenty, evokujúce rastlinné formy, zároveň dodáva pocit nádeje a očakávanie niečoho nového, až nadobúdame presvedčenie, že to, čo vidíme, sa pravdepodobne ešte len stane. Že neistota plynúca z nemožnosti presnej identifikácie objektov je iba nepríjemný pocit v zlom sne a nie drsná, nechcená, krutá skutočnosť.
V priestore levitujú objekty, konštrukcie tvorené kusmi nájdených kožených viest a už spomínanou nehrdzavejúcou oceľou, materiálom, s ktorým sa v tvorbe Lucińskej a Knychausa stretávame pomerne často. Aj tu predstavuje nosnú kostru pre artikuláciu vizuálnych podnetov. Chirurgická čistota, presnosť vypracovania, ostrosť rezu – oceľ je v kontraste a „penetruje“ každý organický materiál. Kožená drapéria preťatá oceľovými hrotmi „prší“ dole do prasklín. Zdá sa, že by to mohla byť ďalšia metafora ľudského bytia. Ale ako píšu autori: „sú to pomyselné futuristické relikvie či pozostatky obetných miest a trofejí neznámych kultúr …, … diagonálne praskliny odkrývajú náznak neznámeho prostredia predierajúceho sa prostredníctvom svetla cez vrstvu tmavej zeminy. Šepot prichádza pravdepodobne odtiaľ.“
Ako pomyselnú bodku za procesom dehumanizácie a symbolickou nadvládou prírody či technológií vytvorili Lucińska a Knychaus dielo Mirror in Flames (2021). Nástenný objekt v tvare náhrobku, navzdory jeho zamýšľanému použitiu ako elementu ukončujúceho jednu sériu myšlienok, umiestnili do úvodu výstavy, kde získal ďalší rozmer. Možno ho tak považovať za kód k čítaniu diel – ako symbolické upozornenie na vratkosť pôsobenia človeka či memento mori. Zrkadlo z nehrdzavejúcej ocele, ktoré pomaly, ale isto zarastá nehrdzavejúcim lišajníkom alebo oceľovým plameňom, zrkadlo, ktoré nezrkadlí, no môže byť oknom do zahmlenej budúcnosti alebo minulosti.
Autori diváka uvádzajú do neistoty a chtiac-nechtiac otvárajú dvere k uvažovaniu nad fikciou a realitou. Diskurz sa neskôr s veľkou pravdepodobnosťou obracia k téme nevyhnutnosti sebareflexie ľudstva. Opakovanie stále rovnakých chýb, zažívanie rovnako ťažkých či stále tragickejších následkov snáh o vyvyšovanie sa nad druhých, národa nad národ, jednotlivca nad skupinu, človeka nad človeka.
