Každodenná toxicita
Toxicita alebo schopnosť látky spôsobiť poškodenie organizmu sa odborne definuje ako dávka látky schopná spôsobiť smrť organizmu a laboratórne sa dá stanoviť ako dávka, ktorú 50 % pokusných zvierat neprežije. Toxické látky dokážu spôsobiť bolestivé utrpenie až náhle usmrtenie, takže model, ktorý zdôrazňuje toxicitu ako niečo akútne, dramatické a jasne preukázateľné, je, samozrejme, dôležitý. Každodenné strety s toxicitou sú však často oveľa komplikovanejšie ako len izolované akútne otravy. Či už dnešnú dobu chápeme ako obdobie neskorej modernity, antropocénu, alebo kanibalského kapitalizmu, jedna z definujúcich charakteristík nášho historického momentu je všadeprítomnosť toxicky pôsobiacich látok, ktoré sa v životnom prostredí a ekosystémoch naakumulovali ako vedľajší jav priemyslu, ťažby nerastných surovín, poľnohospodárstva či spaľovania fosílnych palív. Posledné storočia žijú celé komunity, mestá a aglomerácie s toxínmi v pitnej vode, dennej strave, vzduchu či priamo v telesnom metabolizme. Na rozdiel od dramatických príbehov akútnych otráv alebo viditeľnej degradácie životného prostredia vplýva environmentálna toxicita často na zdravie ľudí (a celých ekosystémov) pomaly a nebadane. Slovami historika Roba Nixona – často ide o pozvoľnú formu násilia (slow violence), teda násilie, ktoré sa deje na pozadí, bez jasne definovaných aktérov a ťažko sa časovo a priestorovo vymedzuje. Takáto skôr chronická toxicita je niekedy až banálna v porovnaní s kritickými problémami, s ktorými sa denne musíme pasovať, no nie je menej nebezpečná. Akurát sa ťažko konceptualizuje a dokazuje.
Jedným zo súčasných príkladov každodennej, ale potenciálne nebezpečnej toxicity je prach, presnejšie prachové častice rozptýlené vo vzduchu. Nie je hádam nič bežnejšie ako prach. Samozrejme, nie je to nič príjemné, no prach je nevyhnutnou súčasťou každodenného života. Avšak ako v posledných rokoch vedecké a epidemiologické štúdie preukázali, prach vo vzduchu (či už vonku alebo v miestnostiach) môže obsahovať mnohé zdraviu škodlivé látky, ktoré v prípade dlhodobého pôsobenia na organizmus spôsobujú choroby dýchacích ciest, astmu, skrátenú životnosť, choroby srdca či rakovinu pľúc. Špeciálne nebezpečná je takzvaná jemná veľkostná frakcia (PM2.5), teda prachové častice, ktoré sú také drobné, že dokážu preniknúť do tkanív organizmov. Hoci je jemný prach prirodzenou súčasťou prírodných procesov, jeho zvýšené množstvá, ktorým sme dnes vystavení, sú do veľkej miery spôsobené priemyselnými procesmi, dopravou, spaľovaním palív alebo dôsledkom klimatických požiarov. Problematika jemného prachu sa objavuje prakticky všade od zamorených aglomerácií v Číne a Indii, cez požiare v Kalifornii a Austrálii, až po súdne spory medzi Európskou komisiou a viacerými štátmi EÚ obvinenými z nezákonných úrovní znečistenia ovzdušia. No zdrojom jemného prachu nie je len ťažký priemysel. V neposlednom rade aj každodenné varenie na otvorenom ohni či zle zostrojených plynových alebo petrolejových sporákoch predstavuje domáci, avšak globálne početný zdroj toxického prachu. Tento príklad taktiež demonštruje spoločenskú nerovnosť, ktorá je typická pre účinky environmentálnej toxicity. Hoci všetci dýchame ten istý vzduch, chudobní ľudia (a v prípade varenia prevažne ženy a deti) sú nepomerne viac vystavení toxickým čiastočkám a trpia následkami.
Od prachu k dátam
Hoci problém prachu existuje storočia, jeho negatívne dôsledky sa začínajú systematickejšie chápať až teraz. Ako mnohé iné chemické škodliviny v prostredí, najproblémovejšie prachové častice sú neviditeľné okom a neuchopiteľné našimi zmyslami. Zmapovať ich rozšírenie a dokázať negatívne dopady na zdravie je prakticky možné len pomocou vedy a technológií. Napríklad, podľa Európskej environmentálnej agentúry, v dôsledku znečistenie ovzdušia prachovými časticami, oxidom dusičitým a ozónom každý rok predčasne umrie viac ako 400-tisíc Európanov a ide teda o najväčšie environmentálne riziko pre zdravie v EÚ. Keďže prach pôsobí na životy ľudí dlhodobým pôsobením a často kumulatívne s inými faktormi, takéto závery bolo možné dosiahnuť len na základe dlhodobého monitorovania, epidemiologických štúdií a komplikovaných modelov.
Jedným z faktorov, ktoré prispeli k upriameniu pozornosti na problematiku znečistenia ovzdušia prachom, je nebývalý nárast dát o rozšírení prachových častíc. V posledných rokoch sa veľa hovorí o smart či inteligentných kybernetických systémoch, ktoré prispievajú k automatizácii a digitalizácii rôznych aspektov miest a spoločnosti. Inteligentné inovácie a rýchly internet, ktorý umožňuje komunikáciu nielen medzi ľuďmi, ale aj priamo medzi zariadeniami, transformujú aj environmentálny monitoring. Kým vývoj automatických a relatívne lacných senzorov priniesol možnosť nepretržitého zberu údajov z prostredia, sofistikované algoritmy dnes umožňujú ich automatickú integráciu, vyhodnocovanie a dokonca zdieľanie v reálnom čase, napríklad pomocou chytrých aplikácií. Samozrejme, nie každý parameter alebo škodlivú látku možno určiť takto automaticky v teréne. Stanovenie chemického zloženia často vyžaduje drahé laboratórne zariadenia a postupy, ktoré vyžadujú čas a expertízu. To platí, aj keď chceme poznať presné zloženie konkrétnych prachových epizód. Avšak celkové množstvo častíc vo vzduchu sa odhaduje meraním ich priemeru, teda veľkostnej frakcie, a tento prístup sa práve dá automatizovať. Vďaka novým technológiám môžu byť senzory a informácie o škodlivom jemnom prachu integrované do všetkých aspektov moderného života. Domácnosti si môžu zaobstarať senzory na meranie vnútornej kvality vzduchu. Súkromné spoločnosti vyvíjajú komerčné produkty, ako napríklad filtrové systémy. Odborníci používajú veľké dáta na globálne modely znečistenia, ktoré hladko a automaticky integrujú informácie z rôznych zdrojov (napríklad kombinujú informácie o prachových časticiach a meteorologické údaje) a modelujú predpovede o zmenách v koncentrácii prachu.
Dôležité je, že automaticky zozbierané dáta sú hneď dostupné v reálnom čase. Navyše ich vďaka digitálnym rozhraniam priamo vidia nielen experti, ale aj bežní ľudia. Obyvatelia miest a oblastí so zamoreným ovzduším dnes používajú mobilné aplikácie, ktoré automaticky prijímajú aktuálne informácie a predpovede o znečistení prachom v reálnom čase, čo im umožňuje prispôsobiť správanie meniacim sa hodnotám prachových častíc a robiť pragmatické rozhodnutia, napríklad či nechajú deti hrať sa vonku na ulici, akým spôsobom budú cestovať do práce, alebo v akej časti mesta sa rozhodnú žiť. V momente, keď si začíname uvedomovať krízu kvality ovzdušia, technoveda alebo konkrétnejšie veľké dáta takto rozširujú ľudské senzórium a predstavujú akýsi digitálny zmysel, ktorý pomáha navigovať neviditeľný terén atmosférickej toxicity.
Aby bola takáto rýchla a jednoduchá komunikácia širokej populácii možná, komplexné znečistenia ovzdušia sa sumarizujú pomocou indexov kvality ovzdušia založených na prachových dátach v kombinácii s niekoľkými ďalšími škodlivinami, ktoré znásobujú negatívne účinky na zdravie. Indexová škála je rozdelená na úrovne zdravotných rizík spojených so znečisteným ovzduším, napríklad od 0 do 500. Kým odborníci rozhodujú, ako rozložiť hranice jednotlivých kategórií, pre verejnosť sa informácie prezentujú jednoznačným semaforovým systémom farieb: zelená indikuje dobré podmienky, kým červená vysoké riziko pre zdravie. Farebné indexy zdôrazňujú vzťah medzi prachom a správaním jednotlivcoch, avšak nevenujú pozornosť zdrojom znečistenia. Takéto technologické prepojenie ľudí s ich prostredím je užitočné, no nie je neproblematické. Dáta sú presné, avšak takéto formy zviditeľnenia predstavujú esteticko-politický proces, ktorý nebadane prenáša zodpovednosť za mitigáciu negatívnych účinkov zo znečisťovateľov na obyvateľov. Ideálne by bolo, keby dáta poskytovali doplnkové informácie, ktoré figurujú vo väčšej schéme stratégií a riešení problému toxicity ovzdušia. Avšak v praxi sa datafikácia toxicity ovzdušia nedeje v izolácii, ale v kontexte datafikácie celej spoločnosti. Dôraz na osvetu a informovanosť verejnosti má politický dopad. Od ľudí žijúcich v toxickom ovzduší sa očakáva, že budú zodpovednými občanmi, ktorí sa budú informovať, zaujímať, chrániť a manažovať svoj styk s ovzduším tak, aby si ochránili zdravie a minimalizovali negatívne dopady, keďže procesy a aktéri, ktorí znečistenie a toxicitu spôsobujú, sa oveľa ťažšie identifikujú, dokazujú a postihujú.
Ako ukazuje príklad prachových častíc, neviditeľná toxicita v našom prostredí nepredstavuje iba priamočiary proces chemických účinkov, ale prepletá sa aj s politikou zviditeľňovania a konceptualizácie toxického a politikou správy obyvateľov. Zdôraznenie prepletení a prepojení nemá za cieľ propagovať cynickú predstavu, že všetko vo verejnej správe je skompromitované, ale zdôrazniť dôležitosť kolektívnej predstavivosti a politiky zviditeľňovania pre pochopenie skutočného rozsahu a pomalého násilia problémov každodennej toxicity. Perzistentné problémy prachu bezpochyby vyžadujú nástroje na mapovanie a popísanie neviditeľného. Avšak treba pamätať, že systém vyhodnocovania rizík a dôsledkov je nastavený na abstraktnú štatistickú jednotku populácie, ktorá neumožňuje vidieť politickú ekonómiu, rasovú a rodovú politiku environmentálnej toxicity či rôzne osobné formy prežívania. To, že vedecké dáta nielen zviditeľňujú, ale aj zneviditeľňujú, nie je prekvapivé. Avšak v prípade, keď sa automatické dáta stávajú určujúcim prvkom, ktorý sprostredkuje náš vzťah k ovzdušiu, limity technického chápania toxicity sa tiež znásobujú.
Politika predstavivosti
Môže nás objavovanie komplexity prachu v niečom inšpirovať? Dnešná hierarchia metód poznania a skúsenosti nastoľuje, že veda je hlavných legitímnym zdrojom poznania prostredia, vrátane jeho toxických prvkov, kým iné prístupy, ako umelecký výskum alebo aktivizmus, poskytujú akúsi prídavnú skúsenosť. Sociotechnoekologická prepletenosť prachových častíc jasne ukazuje, že takýto model nie je dostatočný a vyžaduje kultivovať ekologickejšie formy kolektívneho poznávania a predstavivosti, ktoré budú schopné presiahnuť medzi vedeckým, politickým a estetickými aspektami ekologických javov, bez toho, aby sme relativizovali vedecké dôkazy, ale tiež bez toho, aby sme opomínali pomalé formy násilia, ktoré sa nedajú kvantitatívne zmerať.
Na záver: akým spôsobom môže umenie a umelecká spolupráca kultivovať ekologickejšie formy poznania ovzdušia a jeho problémov, to je jedna z ústredných otázok, ktorá ma priviedla k práci na umelecko-vedeckom projekte Towards Atmospheric Care, ktorý využíva platformu umeleckého výskumu na hľadanie iných foriem výskumu a poznávania atmosféry. Prvý krok tohto experimentu nám umožnil materiál, ktorý zozbierala audiovizuálna umelkyňa Hanna Husberg počas svojej umeleckej rezidencie v čínskom Pekingu, kde strávila tri mesiace robením rozhovorov s miestnymi obyvateľmi. Materiál sa stal základom jej neskoršej audiovizuálnej inštalácie, ktorá zachytáva koláž príbehov o živote v ťaživej atmosfére extrémneho smogu a prachu. V našej spolupráci poslúžili tie isté skúsenosti a reflexie zachytené v rozhovoroch s umelkyňou ako základ pre sériu textov a esejí vrátane geografickej štúdie v akademickom časopise pre environmentálne plánovanie, ktorá ich použila ako „dáta“ pre formulovanie interdisciplinárnej kritickej analýzy spojení a rozdielov medzi prežitým a vedeckým vnímaním prachu v meste. Nie je prekvapivé, že v tomto procese kvalitatívny materiál z ulíc mesta umožnil citlivo preukázať pomalé utrpenie spôsobené toxicitou. Navyše umelecký výskum v kontexte kritickej geografickej teórie zvýraznil práve politiku a neuvedomelé násilie, ktoré nevyhnutne sprevádza pozitivistické a nereflektované zviditeľňovanie cez dáta. V neposlednom rade nebola cieľom písania geografickej analýzy v kontexte umeleckých rezidencií iba formulácia kritiky, ale aj spôsob osobnej reflexie a skúsenosti s prekračovaním hraníc rôznych prístupov. Zamieňať umeleckú slobodu práce za akademickú metódu publikovania môže byť neproblematické a môže viesť k neužitočnej profesionalizácii umenia. V našom prípade to bol krok k pochopeniu a otváraniu samotných disciplinárnych spôsobov práce a začiatok kultivácie interdisciplinárnych modelov atmosférických skúseností. Filozofka vedy Isabelle Stengers popísala takúto potrebu vytvoriť nové nástroje poznania pojmom ecology of practices, teda ekológia foriem skúseností a postupov. Tá zdôrazňuje nutnosť kolektívnej reflexie spôsobov, konceptov a zažitých predstáv, ktoré používame na popísanie nášho sveta. Ekológia skúseností je taktiež o nájdení spôsobu, ako spracovať mnohopočetnosť skúseností, a o kultivácii ekologickejších foriem poznania a predstavivosti.
Nixon, Rob. Slow Violence and the Environmentalism of the Poor. Harvard University Press, 2011.
Stengers, Isabelle. „Introductory notes on an ecology of practices.“ Cultural studies review 11.1 (2005): 183-196.
Marzecová, Agáta, Husberg, Hanna. „And then came this number PM2. 5: Atmospheric particulate matter, sociotechnical imaginaries, and the politics of air quality data.“ Environment and Planning C: Politics and Space (2022).
