Tvorba Rebeccy Horn získala v Japonsku uznanie v roku 1997, keď sa zúčastnila skupinovej výstavy De-Genderism: Detru- ire dit-elle/il v tokijskom Múzeu umenia Setagaya v kurátorskej koncepcii Yuko Hasegawa. V Múzeu súčasného umenia v Tokiu (kde je dnes Hasegawa hlavnou kurátorkou) sa koná prvá samostatná výstava tejto nemeckej legendy. Výstava Rebellion in Silence je vyčerpávajúcou prehliadkou jej tvorby, a zároveň ponúka detaily „nástrojov na rozšírenie vnímania“, ako je Hornovej tvorba často opisovaná. Medzi najvýraznejšie vystavené diela patrí The Raven Tree (2009), kde sa medené trúbky poháňané motorčekmi stávajú točiacimi sa „konármi“, na konci ktorých sú zobáky vrán; Painting Machine (1988) je elektrické rameno vystrekujúce atrament na stenu; Concert for Anarchy (1990) predstavuje nepoužívané piano zavesené hore nohami a naprogramované tak, aby sa jeho poklop každých 15 minút otvoril a z jeho útrob sa lenivo vysunuli klávesy, ktoré sú následne za sprievodu kakofonických zvukov vznášajúcich sa nad hlavami udivených divákov vtiahnuté späť. Hornovej neobyčajné kostry strojov – kombinácie prírodných a umelých elementov – sú najpôsobivejšie v menších dielach ako napríklad Butterfly Moon (2009), kde je telo motýľa z rodu Morpho nahradené motorom hýbajúcim krídlami; v ďalšej vitríne je Raven`s Choice (2009) – podľa popisky „Japonská topánka“, do ktorej je vložené husacie vajce a vtáčie pero pohybujúce sa hore dolu bez toho, aby sa dotklo samotného vajca. Topánka je však bohužiaľ nie pre japonskú, ale čínsku obviazanú nohu– čo je omyl, ktorý je v kontexte Hornovej tvorby, citlivej na akýkoľvek detail, neprehliadnuteľný.
Motorčeky v dielach Rebeccy Horn potichučky pracujú a rozhýbavávajú jednoduché objekty, ktorých symbolizmus je výrečný a mnohotvárny. Tieto všadeprítomné kontrasty charakteristické pre jej tvorbu ponechávajú priestor pre medzikultúrne nepochopenia, vnímateľné len cez inak univerzálny pokus o skúmanie priepasti medzi človekom a spoločnosťou, životom a smrťou.
REBECCA HORN, Concert for Anarchy/Koncert pre anarchiu, 1990, Kombinovaná technika, 166×137×178 cm, foto: Attilio Maranzano.
Satoru Nagoya
