Žijeme v dobe výskumov, hľadania, neistôt, otázok a otáznikov. Nič už nie je jednoduché, jednoznačné. Takzvaný svet sa neuveriteľne skomplikoval a stáva sa čoraz neprehľadnejší. A to neplatí len o viditeľnom, predmetnom svete. Netrúfam si už o ničom nič tvrdiť a neviem odpoveď na nič. Môžem si to azda dovoliť. Nie som vedec, ani filozof. Mám obrazy azda pokladať za pravdu? Veľa právd, ktoré sa zdali najpravdivejšie, už stratili svoju pravdivosť. Neverím ničomu, čo sa snaží presvedčiť ma o svojej absolútnej pravdivosti. Zaujímam sa o podstatu a jadro vecí i javov, ale neviem, čo to vlastne podstata a jadro je.
A situačné paradoxy pokračujú ďalej: som výtvarník, ale neviem, čo je umenie. Neviem ani, či moja práca je umenie. A už vôbec nie, čo je avantgardné umenie. Ale verím, že moja práca je súčasťou kultúrneho a spoločenského pokroku. Mojou prácou nie je len tvorba remeselných, materiálnych predmetov, ale aj procesov myslenia. Chcem prispievať ku kultúrnemu obohateniu ľudí takým spôsobom, akým to nie je možné v iných profesiách.
Nehľadám už hodnotu konzervatívnych umeleckých pojmov, ako sú kvalita, krása, a podobných klasických, akademických, idealistických „právd“. Svoju prácu nazývam od roku 1969 „Kozmohumanistickou kultúrou“ a patria do nej aj „Umelecké Fantastické Objekty“ a „Umelecké Fantastické Obrazy“, realizované v rámci mojej „Univerzálnej Futurologickej Organizácie“. Je výskumom výtvarného média. Analýzou vlastného procesu (v čase), ale nie je uzavretý(á) len do seba. Špecializoval som sa na pochybovanie o všetkom, na spytovanie sa, na otázky. Otáznik sa stal od roku 1968 mojím podpisom i témou i médiom a sám som sa stal otáznikom. Aj moja práca sa stala otáznikom.
Reakcie, ohlasy, názory, posudky atď. na moju otáznu prácu sú (či chcú, alebo nie) automatickou súčasťou mojej práce. Moja práca vzbudzuje otázky, dáva otázky (iným, ale aj sebe) a integruje v sebe odpovede hocakého druhu, teda tvoria ju aj odpovede. Klad a zápor (+ a -) je vyjadrením celku, úplnosti života. (A nielen po fyzickej stránke.) Moja práca teda pohlcuje, okupuje (Univerzálna Fantastická Okupácia) aj to, čo si neuvedomuje, alebo neželá byť v takej situácii. Je už načase, aby umenie nebolo radosťou len pre oči, ale aj pre myseľ (myslenie).
A preto mi dovoľ otázky (ktoré vlastne dávam sebe) vyprovokované Tvojím textom: Zmyslová ilúzia, jedinečný zmyslový zážitok, ilustrácia ilúzie reality, či subjektívnej alebo objektívnej idey v maliarskej tradícii sú nenahraditeľné hlavné hodnoty maliarstva? Individuálnosť, osobitosť a jedinečnosť nie je už charakteristickým znakom konceptuálneho umelca? Práce rôznych konceptuálnych výtvarníkov sú navzájom od seba anonymne neodlišné?
Konceptuálne zjednotenie, zovšeobecňovanie či roztrieďovanie v umení (v maliarstve) je ochudobnenie jeho výrazového a významového bohatstva? Realistické umenie nemá v sebe obsahovať realitu, v ktorej vzniká a existuje? Nie je analytické konceptuálne umenie realistickejšie ako tradičné povrchovo (povrchne) realistické umenie? Stačí povrchová iluzívnosť umeleckého jazyka na vyjadrenie alebo analýzu zložitej reality súčasnosti? Nie je už tradičná umelecká senzualistická plnosť (materiálnosť, materiálovosť) zobrazovania života nedostatočnou plnosťou umenia?
Je nevyhnutné opustiť maliarstvo pre zdôraznenie väčšej životnosti umeleckého výrazu pre hlbšiu analýzu (činom) komunikatívneho média? Je maliarstvo len jedným z možných médií, ktoré možno použiť na umelecké vyjadrenie? Ak je konceptuálne umenie hlavne analýzou umeleckých (tradičných i nových) médií, je púhe rozšírenie umenia o nové médiá konceptuálnym umením? Existuje konceptuálne maliarstvo v rámci konceptuálneho umenia?
Je variácia maliarska časovo a významovo totožná s variáciou vedeckou v konceptuálnom umení? Je akcia rozdania tradičných obrazov z ateliéru priateľom konceptuálnou analýzou tradičného média? Je maľba (farby a pod.) ako umelecké médium rovnocenné všetkým médiám z arzenálu prírody? Je esteticko-úžitková manipulácia živým prírodným médiom konceptuálnym umením?
Ak sa opustí tradičné umelecké médium, ako je maliarstvo, je použitie iného média na vyjadrenie prastarého určenia výtvarno-umeleckej kultúry novou formou výskumu a rozvoja maliarskej tradície? A ak sa cez diametrálne nové médium naplní prastaré určenie výtvarnoumeleckej kultúry, ide o konceptuálny prístup k médiu – maliarstvu? Je použitie nového média automaticky aj konceptuálnou analýzou tohto média? Je každé (hocaké) použitie nového média zaraditeľné do konceptuálneho umenia?
Je analýza média, napríklad maliarstva, koncom maliarstva? Neexistujú pre maliarstvo nové úlohy, než aké malo v doterajšej tradícii? Je analýza média, napríklad maliarstva, ukončená zredukovaním (pojmovým a gestuálnym a i.) obsahu a formy? Nemôže poskytnúť konceptuálna analýza média viac zmyslových pôžitkov pre intelekt, ako tradične využívané médium poskytovalo intelektuálne pôžitky pre zmysly? Nie je zahľadenie sa média na seba (teda konceptuálna analýza, sebareflexia) slepou uličkou umenia? Nie je demaskovanie média deštrukciou a odmietnutím umeleckej tradície, ktorá je v slepej uličke stáleho opakovania sa?
Je sochárstvo ako médium schopné analýzy samého seba bez toho, že by vkročilo do sféry architektúry, konštrukcie priestoru atď? Pokiaľ sochárstvo zostáva v hraniciach takzvanej sochárskej tradície používania ľudského tvaru, je konceptuálnym umením? Je návrh, projekt utopickej architektúry alebo urbanistického riešenia priestoru analýzou média (architektúry atď.)? Je parodický (ironický) projekt symbolicko-ideovej architektúry konceptuálnou analýzou média architektonického projektu?
Je používanie vedeckých tém, problémov ako výtvarných médií analytickým konceptuálnym činom? Je médiom téma alebo forma – spôsob zobrazenia témy? Konceptuálne umenie vo vedeckej variácii je pseudovedeckou analýzou umeleckého média, alebo pseudoumeleckou analýzou vedeckých problémov, tém? Je používanie vedeckej prognostiky v umeleckom médiu analytickým výskumom média?
Môže kolektívna umelecká spolupráca nahradiť individuálnu konceptuálnu analýzu? Je narábanie s vedeckými aktualitami alebo prognózami konceptuálnym zamyslením sa nad vedou alebo médiom, alebo formou prezentovania ako médiom? Aké je maliarstvo ako médium poskytujúce zmyslové pôžitky po seba-zničujúcej analýze? Projekt vedeckého média je konceptuálnym výskumom – analýzou umeleckého média?
Problém komunikácie a konvencionality zaužívaného jazyka pojmov je umeleckým médiom vedeckého variantu konceptuálneho umenia? Umelecká komunikácia má byť totožná s vedeckou komunikáciou? Je možná spolupráca umelcov a vedcov na univerzálnej konceptuálnej analýze komunikácie?
Je vedecký variant konceptuálnej analýzy ešte konceptuálnym umením? Je potrebná ďalšia existencia konceptuálneho umenia? Prežije konceptuálne umenie konceptuálnu analýzu samého seba?
Julo Koller
Július Koller, Galerie Ganku, preparovaný časopis Vysoké Tatry, 1980-1983, vizuální archiv Júliuse Kollera, Courtesy Spoločnosť Júliusa Kollera.
Július Koller, Galerie Ganku, preparovaný časopis Vysoké Tatry, 1980-1983, vizuální archiv Júliuse Kollera, Courtesy Spoločnosť Júliusa Kollera.
Text bol pôvodne uverejnený v publikácii: Tomáš Štrauss: Utajená korešpondencia, Bratislava, Kalligram, 1999, s. 156-159. Vybral ho Daniel Grúň, výskumný pracovník Spoločnosti Júliusa Kollera.
