Rozhovor Daniela Grúňa s Matejom Gavulom (XYZ) a Milanom Tittelom (XYZ)
Skupina XYZ združuje spoločné tvorivé aktivity Milana Tittela (1966) a Mateja Gavulu (1972), ktorí pod touto značkou figurujú na slovenskej výtvarnej scéne od roku 1997. Obaja autori, zameraním sochári, tvoria v intenciách intermediálnych výpovedí a revidujú podnety konceptualizmu a minimalizmu. Neustále preverujú východiská vlastnej disciplíny a vždy nanovo sa usilujú o autentickú výtvarnú skúsenosť, ktorú často ponúkajú divákovi v surovom stave. Popri klasických sochárskych postupoch využívajú najmä tvorbu priestorových situácií a prácu s nájdeným objektom. Významnú časť ich tvorby predstavuje fotografia a video. Hybridná povaha ich výtvarnej činnosti preto počíta s efemérnymi, nestabilnými, krehkými a prchavými hmotami a situáciami. Z posledných prezentácií a výstav: Mikroskop 10 (13m3 v kinosále SNG, Bratislava, jún, 2010), Cyril Blažo_XYZ (amt_ project, Bratislava, apríl – jún 2010), XY Zliatina (Galéria HIT, Bratislava, marec – apríl 2010), Formáty transformace (Dům umění města Brna, 2009), Biela stopa XYZ (Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica, 2009). Pri príležitosti posledne menovanej výstavy vydali katalóg s DVD pod rovnomenným názvom.
Daniel Grúň: Ako hodnotíte výkon slovenských futbalistov na svetovom šampionáte?
Milan Tittel: Je dobre, že pred blížiacou sa kvalifikáciou na Európu sa okrem trénera už nikto ďalší vážnejšie nezranil…
Matej Gavula: Výkon bol vynikajúci a zrejme sa už nezopakuje. Ale ešte lepší výkon ako futbalisti podal náš tréner…
DG: Spôsob, akým oslovujete divákov svojimi prácami je nevtieravý, nenápadný, niekedy až minimálny. Vaše diela nepôsobia agresívne, nie sú monumentálne, nekričia, ale napriek tomu veľmi razantne vstupujú do priestoru a operujú s ním. Predpokladám, že táto komunikácia navonok je súčasťou vašej umeleckej stratégie. Môžete k tomu niečo povedať?
MG: Všetky veci sú uzavreté a sami o sebe. Napriek tomu sú poprepájané s inými výstupmi. Pripomína mi to huby v lese. Ak nájdeme jednu, je pravdepodobné, že neďaleko sú ďalšie – pod povrchom vznikne sieť, vedia o sebe.
MT: „Niekedy až minimálny“ by som možno nahradil „niekedy až kokotný“…
DG: Mohli by ste špecifikovať ako pristupujete k spoločným projektom? Vznikajú medzi vami napätia, hádky, konflikty alebo je vaša spolupráca skôr harmonická? Ako sa rozhodujete v sporných bodoch, keď máte na vec rozdielny názor?
MT: Myslím, že je určite viac projektov, na ktorých sme sa nedohodli ako tých zrealizovaných… ale vždy sme dali pivo.
DG: Všimol som si u vás istý záujem o zvláštnosti, prípadne o okrajové žánre a priestory, ktoré akoby nepatrili nikam, nedajú sa zaradiť. Je to náhodné alebo tomu prikladáte nejakú dôležitosť?
MT: Tak to vyšlo.
MG: To, čo si vymenoval, ma zaujíma najviac. Napríklad rozpor medzi „alternatívnou“ a „priemyselnou“ medicínou. Každý sa snaží v hraničnej situácii správne rozhodnúť alebo urobiť niečo zásadné.
DG: Považujete sami seba na slovenskej scéne za periférny zjav?
MT: Slovenská scéna je periférny zjav, Boris Ondreička nás nazval „lokálnymi hrdinami“ (pozn. Spike, 07/2006).
MG: Opakujúce sa rituály, opakujúci sa ľudia plus veličina ubiehajúceho času. „Možnosť ostrova“ od Michela Houellebecqa. Treba s tým rozumne naložiť, inak by sa jeden mohol aj utrápiť…
DG: Zdá sa mi, že si cieľavedome budujete nezávislú pozíciu, neusilujete sa za každú cenu presadiť. Aké sú vaše méty? Máte nejaký spoločný sen, ktorý by ste chceli uskutočniť?
MG: Nezávislá pozícia, to je asi rovnako dobré ako keď niekto za socíku získal „papiere na hlavu“. Mohol si teda robiť, čo si chcel, ale nikdy si nedostal napríklad vodičský preukaz. A spoločný sen nemáme.
MT: Neviem, či spoločný sen, ale raz by som sa rád poďakoval Petre Feriancovej, že nás svojho času postavila na nohy.
DG: Môžete nejako zhrnúť, čo bolo impulzom k tomu, že ste sa začali zaoberať problémom autoportrétu? Aká bola genéza vašich prác Skupinový portrét, Chromozóm XY a Multirezidenti? Čo vás priviedlo k nápadu pracovať s miniatúrnymi sedemcentimetrovými figúrkami a následne ich zmnožovať, rozdávať známym a umiestňovať do rozličných prostredí? Dá sa za týmito prácami čítať spoločný príbeh, trebárs skúmanie ľudskej mierky a rôznych prostredí?
MT: Na začiatku asi to, že som bol schopný ich namodelovať a presvedčiť kolegu, že „zveriť sa do cudzích rúk“ nemusí byť chyba.
MG: Tieto práce majú spoločný príbeh. Toto auto-portrétovanie a auto-projektovanie súvisí so snahou vidieť sa naozaj z odstupu, v rôznych polohách a rôznych situáciách. Čím menšia figúrka, tým väčší odstup. Množenie potláča originál, ale má dočinenia aj so strachom z klonovania, s pocitom schizofrénie a déjà vu.
DG: To, ako pracujete s videom, je dosť neštandardné. Nie sú tam väčšinou žiadni aktéri, žiaden dej, nepoužívate nijaké prostriedky fabulácie alebo iluzívne triky. Napriek tomu sa mi zdá, že výrazným prvkom je tu hmota v surovom stave, jej premena, prípadne záznam určitých situácií. O čo sa usilujete vo vašich videách?
MG: Video je normálne „diera do behu vecí“. Tam sa koncentruje všetko to, čo by inak skončilo „len“ ako predstava. Nemateriálna vec. Lauf der Dinge je moje najobľúbenejšie video (pozn. Fischli & Weiss, „Der Lauf der Dinge“, 1987).
MT: Video dokáže krátiť čas…
DG: Pri vašej nedávnej výstave XY Zliatina v bratislavskej Galérii Hit ste použili plagát s torzom ženského tela obrasteným hubami, ktorý dosť provokoval. Z vizuálu som vyčítal, že nejde o nejaký váš pôvodný objekt, ale o transfer fotografie z iného kontextu. Môžete objasniť, čo vás motivovalo k jej použitiu?
MT: S tou debilitou prišiel Maťo. Ja som dodal názov.
MG: My sme na Zliatine chceli pracovať s prírodninami a organickými materiálmi. Fotografia, na ktorej je ženský akt, z ktorého vyrastajú šampiňóny, to bol pre nás dokonalý odkaz. Je z obálky francúzskeho satirického časopisu Harakiri, ktorý vychádzal v 70. rokoch. Ukradli sme to na internete…
DG: Z odstupu sa vaša tvorba môže javiť ako manévrovanie medzi stabilitou a labilitou, miniaturizáciou a zväčšeninou, materializovaným objektom a digitálnym záznamom. Mnohé vaše diela možno vnímať aj ako narážky na konzervatívne predstavy o sochárstve. Ide o vedome vypracovanú stratégiu alebo je to skôr spontánne pocitové?
MT: Netuším, aké sú konzervatívne predstavy o sochárstve, ani ma to nezaujíma.
MG: Je to o pocite. Permanentná snaha o improvizáciu, za ktorou sú ale všetky tie znalosti a klasické školenie. Žiadna Walfdorská škola…
DG: Horúca káva v umývadle, odliatok krtinca, rozliata ropná škvrna vo výstavnom priestore… zdá sa mi, že tieto práce majú niečo spoločné, ale neviem to presne pomenovať…
MT: K tým trom by som ešte priradil hlivu ustricovú na orechu, cukrovú repu, tisíc euro v desaťkorunáčkach, upchávanie dier a neskôr si určite spomeniem na ďalšie…
MG: Napadá mi ten otvor, ktorým to všetko mizne, potrubia, šachty a tunely, presakovanie a odparovanie sa. V ľudových rozprávkach sa to riešilo tak, že sa niekto „vyparil ako gáfor“ alebo sa „rozlial na kolomaž“.
DG: Vaše projekty sprevádzajú často paralelné výstupy vo viacerých médiách. Na niektorých výstavách (BCXYZ v bývalej Galérii Bast’art s Cyrilom Blažom) ste použili fotografické záznamy bežných situácií. Zdá sa mi, že ich počet neustále narastá a rozširuje sa. Vytvárate si nejaký vizuálny archív? Ak áno, aký má pre vás význam?
MG: Na fotografii sa ocitá úplne všetko, je to pre mňa „snímanie“ obrazov. Z času na čas sa vynorí systematicky prepracovaný cyklus a ten sa použije. Nie je v tom ale žiadny dopredu daný zámer.
MT: Strašne drbnutá otázka. Si už unavený, čo?
Bratislava, júl 2010
Z cyklu „MULTI RESIDENTS“ 2005 – 08, multi residenti u Laca Terena, foto: Lukáš Teren.
Matej Gavula, Storyboard, 2010, výber z prác, layout: xyz, courtesy xyz.
Milan Tittel, Storyboard, 2010, výber z prác, layout: xyz, courtesy xyz.
Daniel Grúň je historik umenia, básnik, učiteľ a výskumný pracovník.
