Tohtotoročné Berlínske bienále, kurátorsky koncipované poľským umelcom Arthurom Żmijewskim v spolupráci s kurátorkou Joannou Warsza a ruskou aktivistickou skupinou Voina, je plné paradoxov a protirečení. Jeho základnou tézou je, že umenie svojím sofistikovaným diskutovaním v „zamatových rukavičkách” stratilo kontakt s realitou, zmysel. Podľa Żmijewskeho je umenie v súčasnej umeleckej praxi prezentované osamote, bez potrebnej lobby, a ak aj obsahuje nejaký politický odkaz, ten ostáva nedešifrovaný, nerealizovaný. Prípadne niet nikoho, kto by sa nad ním zamýšľal a stál za jeho uvedenie do praxe. Żmijewski sa tento aspekt pokúsil (zdanlivo) napraviť: na bienále vyzval k účasti umelcov, pracujúcich s politickou agendou, ako aj aktivistické skupiny z rôznych pólov politického spektra. Ako vyhlásil počas jednej z diskusií počas bienále: tu sa neprezentuje umenie – a mnohí účastníci bienále nie sú umelci. Cieľom prehliadky bolo prinavrátiť umeniu politickú efektivitu, ragione d’essere, ktorá by mala mať silu vyprovokovať k skutočnej akcii, viesť k nejakému reálnemu efektu. Ale akému? Čo konkrétne chce kurátor zmeniť, aký má byť ideálny stav? Akými špecifickými nástrojmi sa k nemu dopracovať? Zdá sa, že kurátor/umelec sa napokon chytil do vlastnej pasce, a práve to, čomu sa chcel najviac vyhnúť, je výsledkom jeho kurátorského experimentu, t. j. estetizácia reality a oslabenie potenciálnej politickej sily aktivistických skupín a alternatívnych politických hnutí. Tie sa práve účasťou na bienále stávajú súčasťou inštitucionálneho reťazca, začleňujú sa do kontextu finančne podporeného štátom (Kulturstiftung des Bundes) a okrem iných aj Collectors Room Berlin a stávajú sa novou komoditou umeleckej reality a systému.
Celý projekt však ostal kdesi na pol ceste. Tým sa potvrdilo, že umenie silenou implantáciou politických obsahov bez inej pridanej hodnoty stráca na sile, rovnako ako aj autentická výpoveď politických aktivistov. Zdá sa, že Żmijewski hrá na dve strany. Jeho stanovisko nie je celkom zrejmé, a ani to, či je so svojím projektom spokojný, či dopadol podľa jeho predstáv. Na tento typ otázok zásadne neodpovedá. Aké je vlastne jeho stanovisko? Na pohľad je na strane ľavicových aktivistov, ktorí na bienále prevažujú, avšak používa pritom militantnú, angažovanú rétoriku, ktorú poznáme skôr z pravicového spektra (metódy a stratégie masovej manipulácie, Double Spin Theory, ktorá je založená na tom, že sa masám komunikujú z jedného centra dva navzájom si odporujúce odkazy s cieľom vyvolať zmätok a dezorientáciu.) To dobre vystihuje v sprievodnej publikácii 1 manifestovaný kurátorský zámer hľadať odpovede, a nie klásť otázky, čo však presne naopak komunikoval na diskusií v Ríme v centre sociale ESC, ako aj v Berlíne na diskusii s účastníkmi Solidarity Action (sieťou inštitúcií, ktoré ideu bienále podporili vo svojej krajine či meste paralelnými akciami).
Zdá sa teda, že cieľom bienále je vyvolanie polemiky, kontroverzie. Snáď i preto logo bienále pripomína svastiku a runové písmo. Rovnako protichodný odkaz Żmijewski naznačuje zaradením svojho filmu Berek (1999), v ktorom sa nahí ľudia naháňajú na dvoch rôznych miestach: v opustenej budove a v bývalej plynovej komore, pričom nie je na prvý pohľad jasné, ktorá scéna sa kde konkrétne odohrala. Toto dielo, stiahnuté nedávno z inej výstavy v Berlíne na základe sťažností rodín obetí Holokaustu, možno považovať za akúsi metaforu, kompresiu celého odkazu bienále. Je to posledné dielo nainštalované celkom vzadu na hornom poschodí za inštaláciou Berlin – Birkenau poľského umelca Łukásza Surowieca, ktorý priniesol 320 sadeníc brezy z okolia bývalého koncentračného tábora a zasadil ich v Berlíne. Podobne paradoxnú situáciu vyvolalo dianie okolo diela Deutschland schaff es ab (Nemecko to odstráni) českého umelca Martina Zeta. Zámerom umelca bolo zozbierať od obyvateľstva 60 000 predaných výtlačkov kontroverznej knihy nemeckého poslanca Sociálnej demokracie Thila Sarrazina s názvom Deutschland schaff sich ab (Nemecko sa odstráni, 2010), v ktorej politik vyzýva k obmedzeniu imigrácie moslimov a celkovo k rasovej neznášanlivosti. Výber slov v nemeckom preklade výzvy k zbieraniu kníh, ktorú umelec autorizoval v angličtine, priamo evokoval odkaz na Bücherverbrennung, akt nemeckých nacistov, ktorí spálili knihy odporujúce ich ideológii. Výzva sa stretla s búrlivou reakciou nemeckých ultrafašistických síl a s vášnivou diskusiou v tlači. I v dôsledku očakávania verejného pálenia kníh sa umelcovi podarilo vyzbierať len šesť výtlačkov. Podobným dotykom s neprekonateľným pocitom viny a podpichnutím nemeckej politickej korektnosti i úcty k pravidlám bol projekt rekonštrukcie porážky Berlína v Spree parku. Napriek deklarovanej snahe zmeniť systém a vnímanie umenia smerom k politickej angažovanosti, bienále naďalej zostalo v preddefinovanom inštitucionálnom súkolí, z ktorého niet (aspoň nie týmto spôsobom) úniku. Dokázala to i diskusia na tému
What can art do for real? / Čo môže umenie naozaj urobiť? s predstaviteľmi inštitúcií, participujúcich na Solidarity Action 2 , na ktorú však neboli pozvaní žiadni umelci.
Niečo o ambivalentnej kurátorskej/umeleckej stratégii vypovedá aj fakt, že ani v samotnej inštalácii výstavy sa „čistý“ politický aktivizmus s umením priveľmi neprepojil: aktivistom ako Occupy Berlin, 15M Movement (Barcelona, Madrid), Occupy Frankfurt, Artists in Occupy Amsterdam, Occupy Museums (Occupy Wall Street) bol ponechaný centrálny spoločný priestor na prízemí, kde sa ich výzvy a stanoviská navzájom premiesili, z čoho vznikla ne-diferencovaná squatová masa. „Ozajstní“ umelci boli rozmiestnení na poschodiach, i keď i tu sa efekt spoločného hlasu a splynutia prejavil v inštalácii Breaking the News v miestnosti, kde sa premietali prekrikujúce sa aktivistické videá, čo pripomínalo atmosféru demonštrácií. Ich prezentácia bola nepochybne užitočná v tom zmysle, že priniesla informácie o politických udalostiach inak, ako sme zvyknutí z dominantných médií. Tu o divácku pozornosť bojovali videá umelcov a kolektívov ako FEMEN, Filmpiraten, Zafeiris Haitidis, Łukasz Konopa, Mosireen, Oleksiy Radynski, David Reeb, David Rych, ako aj slovenský umelec Tomáš Raffa, minuloročný víťaz Ceny Oskára Čepana. Viachlasnosť bola tiež nosnou myšlienkou projektu rotterdamského umelca Jonasa Staala The New World Summit, mapujúceho rôzne aktivistické zoskupenia, ktoré majú status teroristických organizácií. Tie vyzval, aby sa stretli na spoločnom kongrese a rokovali spolu o svojichstanoviskách. Vizuálnym prevedením idey boli vlajky týchto organizácií, inštalované na úrovni tváre, cez ktoré sa musel návštevník bienále doslova predrať a maketa „parlamentu“ s organizáciami zoskupenými do kruhu podľa politického zamerania, to všetko doplnené videom s vysvetlením autora. Na rozdiel od celkovej „zahmlievacej“ stratégie kurátora, niektoré diela komunikovali i jasné politické stanovisko: tak tomu bolo v projekte Kahleda Jarrara, ktorý opatril pasy divákov pečiatkou neexistujúceho palestínskeho štátu, ako aj gigantický kľúč, vytvorený obyvateľmi utečeneckého tábora Aida na Západnom brehu, ktorým bolo takto umožnené upriamiť medzinárodnú pozornosť na osud Palestínčanov z okupovaných území. Asi úplne najslabším prvkom bienále bol Draftsmen’s Congress Pawła Althamera & BelEtage/Renata Kamińska, Goldrausch, Lutz Henke a ďalších v St. Elisabeth Kirche, ktorý sa už počas dvoch dní vernisáže premenil na amatérsku nedeľnú dielňu indivíduí behajúcich po priestore kostola v bielych plášťoch s fixkou v ruke.
Jediné, čo toto bienále skutočne prinieslo, je komunikácia; divákom i zúčastneným umelcom implantovalo vôľu diskutovať, potrebu zaujať stanovisko, dešifrovať skryté obsahy viac ako inokedy. Ale na to, aby sa to dalo považovať za úspech, je to trochu málo.
1 Żmijewski, A.: Foreword. In: Forget Fear, 7. Berlínske bienále, KW Institute for Contemporary Art, Verlag der Buchhandlung, Walther König, Berlín, 2012, s. 10.
2 Centrum súčasného umenia Ujazdowski zámok, Varšava; Hartware MedienKunstVerein, Dortmund; Švajčiarsky inštitút v Ríme; Kalmar konstmuseum, Kalmar; Múzeum moderného umenia vo Varšave a Steirischer herbst, Graz.
KHALED JARRAR, State of Palestine (Palestínsky štát) / Passport stamp (Pasová pečiatka), 2012, foto: Khaled Jarrar.
ARTUR ŻMIJEWSKI, Berek, 1999, záber z videa, foto: archív autora.
MARTIN ZET, Deutschland schafftesab,plagát,2012, foto: Berlin Biennale;
Battle Re-enactment / Rekonštrukcia bitky, foto: Maciej Mielecki.
Lýdia Pribišová je redaktorkou Flash Artu Czech and Slovak Edition.
