Dávid Baffi je jedným z mála autorov, ktorí v rámci slovenskej súčasnej maľby programovo rozvíjajú abstraktný výtvarný prejav. I keď v Baffiho prípade pojem abstrakcie (v modernistickom chápaní) snáď nie je celkom namieste, keďže základom jeho malieb je vždy konkrétny obraz, ktorý sa (teoreticky) dá spätne vystopovať. Prechádza najčastejšie primárne digitálnou deformáciou, rozkladaním tvarov a následným rozostrením pohľadových hrán, ktoré v konečnom výsledku u diváka vyvolávajú iluzívne, až priestorovo dezorientačné momenty. Tento postup autor sústredene skúma už niekoľko rokov. Typickými sa preňho stali veľké plátna s pestrofarebnými, priestor zakrivujúcimi kompozíciami (zdanlivo) gestickej maľby. Rýchle vyhranenie, zadefinovanie skúmaného problému, jeho formálna inakosť a až hystericky plodná produkcia však u časti výtvarnej obce časom vyvolala dojem autorovej príliš skorej maniery. Zrejme aj to bolo dôvodom, prečo sa Baffiho tvorba skutočne načas takmer vytratila z hlavného záberu výstavnej praxe na Slovensku. Nateraz sa do aktuálneho diania vracia s výstavou nazvanou lakonicky Carbo in Charta, ktorá bola zrealizovaná vo výstavnom priestore Max Klinger v spolupráci s kurátorom Norom Lackom.
Napriek všeobecným očakávaniam od „ortodoxného” či „tvrdohlavého” (N. L.) maliara však výstava nezahrnula žiadnu z jeho malieb. Prezentovaný bol výber zo série veľkorozmerných kresieb uhlíkom. Ako autor údajne sebaironicky poznamenal, dôvodom ich vzniku bola jeho prechodná nepriaznivá životná situácia, kedy „nebolo na farby”. Pravdou však je, že pri celistvom vnímaní autorovej tvorby séria kresieb celkom prirodzene a neproblematicky zapadá do vytýčeného umeleckého programu. Kresby sa bezprostredne napájajú na predošlé prieskumy možností priestorového modelovania v rámci dvojrozmerného plátna či (aktuálne) papiera. Ukazujú Baffiho zapálenosť pre iluzívne efekty kompozície, sochársky dôraz na precízne hrany tvarov a až fotografické narábanie so svetlom. Táto autorova syntéza je neustálou polemikou s (pseudo)náhodnými ťahmi štetca gestickej maľby, s ktorou zdieľa spoločný vizuálny efekt.
Kresby z výberu Carbo in Charta ukazujú, že sa Baffi nikam nestratil, jeho maliarsky prieskum naďalej pokračuje a má zmysel, pričom sympaticky paradoxne ústi v médiu kresby. Aj preto je škoda, že sa jeho „návratu” do slovenských galérií nedostalo dôstojnejšieho výstavného priestoru.
DÁVID BAFFI, 5, 2011, uhlík na papieri, 150 × 248 cm, foto: Adam Šakový.
Diana Majdáková
