Massimiliano Gioni: Začnime s názvom výstavy: Murakami – Ego.
Takashi Murakami: Murakami – Ego je autoportrétom. Dlho som tvoril portrét Japonska, obraz jeho kultúry. Dnes tento obraz explodoval. „Murakami – Ego” je portrétom mnohých mojich identít. Zdá sa, že ľudia naozaj chcú vidieť podobu umelcovej tváre. Preto som začal tvoriť autoportréty. Ešte keď som v Japonsku študoval, veľmi ma ovplyvnil nemecký maliar Horst Janssen. Bol viac-menej lokálnym umelcom, veľmi skromným a vcelku neznámym. Ale vystavoval v Japonsku a mňa jeho autoportréty veľmi zaujali; veľa som sa z nich naučil. Minule som si kúpil jeho fotografiu Steva Jobsa a keď som ju zavesil na stenu, povedal som si: „Oh, toto je skvelé!“ Z hľadiska dejín umenia je naozaj fascinujúce, keď sa môžete pozerať do tváre ľuďom, ktorí už nežijú.
MG: Tak ako by vyzeral Váš autoportrét?
TM: Ja rozumiem iba povrchu, preto sa na neho zameriavam. Povrch je moja práca a môj východiskový bod: to je to, čo maľujem a aj dôvod, prečo nemám žiadne ego. Som ako tvorca B-čkových filmov. Veľmi dobre viem, že nedostanem Oskara. To je moja počiatočná pozícia. Niekedy tento postoj môže zmiasť kritikov. A niekedy toto nedorozumenie môže byť produktívne. Veľmi dobrým príkladom je Steven Spielberg, béčkový režisér, ktorý môže tvoriť skvelé filmy. Má veľmi silnú túžbu po kvalite. Dokáže vytvoriť výborné špeciálne efekty, výrazne ovplyvniť filmový priemysel a vie aj využiť marketingové stratégie – podobne ako George Lucas. Obaja sú pre mňa naozajstným zdrojom inšpirácie.
MG: Vždy ste boli vcelku otvorený (niekto by snáď povedal až nehanebne) prepojeniu Vašej práce s módou a zábavným priemyslom.
TM: Kritici celkovo radi prepájajú zábavu s pocitom viny a s povrchnosťou. Podľa mňa sú moje diela odpoveďou na takúto kritiku. A ich popularita možno znamená, že je to celé omnoho komplikovanejšie, ako sa to javí istým kritikom. To ale neznamená, že ja chcem len to, aby sa moji diváci zabávali. Je to oveľa komplexnejšie. Mohli by ste povedať, že moje obrazy sú ako budovy: na povrchu vyzerajú byť ľahké a krehké, v skutočnosti sú však vyrobené z veľmi pevného materiálu. Hĺbka je vizuálna.
MG: Už menej ľudí vie o tom, koľko výskumnej práce predchádza Vaším projektom. Máte PhD z dejín umenia a počas celej Vašej kariéry ste realizovali rôzne veľmi ambiciózne kurátorské projekty ako Little Boy alebo Superflat, ktoré sa snažili vytvoriť nový kánon dejín umenia v Japonsku.
TM: Pre mňa je história naozaj dôležitá. A nielen japonská história umenia. Keď som začal moju kariéru, veľmi som sa zaujímal o abstraktný expresionizmus. Strávil som celé dni tým, že som sa snažil pochopiť vizuálnu štruktúru, na ktorej je tento typ diel postavený. Existuje skrytý systém, vďaka ktorému sú niektoré maľby vizuálne zaujímavé. Snažím sa integrovať jazyk abstraktého expresionizmu do mnohých mojich malieb, pracovať pod povrchom a dať mu tak novú hĺbku.
MG: Vráťme sa k výstave, ktorá je prvou rozmernou inštaláciou medzinárodného umelca v Katare, krajine, ktorá investuje neuveriteľné množstvo energie do súčasného umenia. V súčasnosti môže návštevník hlavného mesta Doha navštíviť nielen túto výstavu, ale si aj pozrieť diela Louise Bourgeois, samostatnú prezentáciu Cai Guo-Qiang-a a novú gigantickú sochu Richarda Serru – okrem nádherného Múzea islamského umenia. Hralo mesto Doha dôležitú úlohu v samotnej výstave?
TM: Mne Doha veľmi učarovala. Keď som do Kataru prišiel prvý raz, Doha bola vynikajúcim akoby super-umelým mestom. Sci-fi mesto uprostred púšte. Tiež som sa chcel dozvedieť viac o tom, prečo sa Katar rozhodol klásť taký dôraz na súčasné umenie. Do určitej miery je to ten istý dôvod, pre ktorý po druhej svetovej vojne Japonci začali budovať múzeá – chceli zanechať stopu na kultúre. Samozrejme, tu je to inak. Po vojne bolo Japonsko veľmi chudobné, a situácia je znova komplikovaná. Naproti tomu v Katare sú mestá veľmi bohaté. Preto sa viac sústreďujem na tento umelý pocit. Bolo dosť náročné vzťahovať túto výstavu k bežnému západnému publiku. Namiesto toho som sa snažil pochopiť, čo by katarskí diváci mohli chcieť vidieť. Tak som začal fantazírovať o prieniku medzi západnou kultúrou, Blízkym východom a Áziou. A chcel som súťažiť s týmto sci-fi mestom, v ktorom múzeum je. Preto som prišiel s nápadom výstavy ako gigantického zábavného parku. A práve preto je výstava taká dramatická. Pre sochy som vytvoril nové stojany s led svetlami, takže v zatemnenej hlavnej hale žiaria. A tiež som tam vystavil stometrovú maľbu, ktorá je veľmi emotívna, ale tiež svojim spôsobom zábavná. Tento raz som mal pocit, že je dôležité byť umelý, byť „super-natural.”
MG: V úplnom centre výstavy je nová stometrová maľba, v ktorej ste posunuli svoju techniku ešte oveľa ďalej. Je veľmi expresionistická a osobnejšia, akási ľudskejšia, povedal by som.
TM: Stometrovú maľbu (The 500 Arhats, 2012) som vytvoril po zemetrasení v Japonsku v marci 2011. Voľakedy, keď sa stalo nejaké nešťastie, mnísi dali vytvoriť maľby, aby propagovali náboženstvo medzi ľuďmi, ktorí trpeli. Moju stometrovú maľbu považujem za ekvivalent týchto historických diel. Je to utešujúca maľba a tiež spôsob, akým môžem pochopiť moje miesto v prírode a histórii. Od začiatku mojej kariéry som vedel, že najväčšie momenty dejín umenia boli práve tie, počas ktorých ľudia naozaj potrebovali obrazy, keď naozaj potrebovali umenie. Najlepšie obdobie japonských dejín umenia bolo pred 600 rokmi, keď krajinu rozdelili mnohé vojny a cunami. Veľmi temné obdobie, ale vynikajúci čas pre umenie.
MG: Ako pracujete na diele ako je toto?
TM: Vždy som sa pokúšal učiť sa z historických obrazov. Pre tento projekt sme vytvorili výskumný tím, ktorý bol zameraný na tradíciu maľby „500 mníchov”, ktorí sa naučili o tomto type maľby viac – ako o možnosti vyrovnávania sa a tragédiou, katastrofou. Ako výskumný tím pokračoval v práci, začal som vytvárať skice a pýtať sa ich na idey ostatných. Oni začali tiež vytvárať skice. Takže sme si prezreli nejakých tisíc skíc. Ako obvykle sa mi na začiatku nič nepáčilo. Tak sme pokračovali v diskusiách a vytvorili nové kresby. Po mesiaci mi konečne napadla idea, ktorá sa mi páčila. Cink! Neviem prečo. Táto maľba bola veľmi experimentálna, otvorenejšia ako moje predchádzajúce diela. Vôbec sme nemali čas, aby sme nasledovali bežný proces. Museli sme napadnúť plátno priamo. Bolo to, akoby som sa vracal do študentských čias, keď som tvoril abstraktné maľby. Aj keď tieto veľké diela sú rozsiahlymi kolaboratívnymi strojmi, v ktorých pracuje celá armáda maliarov. Na týchto maľbách pracovalo viac ako 200 ľudí, ateliér bol otvorený 7 dní v týždni, 24 hodín denne; ľudia v ňom aj spali a vždy sme pracovali na dve smeny. Rozšíril som svoj ateliér, aby som vytvoril priestor pre tieto gigantické maľby. Musel som ho celý kompletne prebudovať, aby sme mohli pracovať na jednotlivých 50-metrových sekciách.
Výstava Murakami – Ego v kurátorskej koncepcii Massimiliana Gioniho bola otvorená od 9. februára do 24. júna v Al Riwaq Exhibition Hall v Dohe, Katar.
Takashi Murakami sa narodil v Tokiu v roku 1963, kde v súčasnosti aj žije a pracuje.
TAKASHI MURAKAMI, Murakami – Ego, 2012, Al Riwaq Exhibition Hall, Doha, Katar.
Murakami – Ego;
Welcome to Murakami – Ego (detail). v Al Riwaq Exhibition
Hall, Doha, Katar, 2012. Courtesy Takashi Murakami / Kaikai
Kiki Co., Ltd. Miss ko2, 1997, 254 × 117 × 91 cm. Foto: Guillaume
Ziccarelli. Courtesy Takashi Murakami / Kaikai Kiki Co., Ltd.
TAKASHI MURAKAMI, 500 Arhats (detail), 2012, akryl na plátne napnutom na lepenke, 300 × 10000 cm, foto: Okazumi;
Detail z 500 Arhats, 2012, akryl na plátne napnutom na lepenke, 302 × 10 000 cm, foto: Gyon.
Courtesy Galerie Perrotin, Paríž, Courtesy Takashi Murakami/ Kaikai Kiki Co., Ltd.
Massimiliano Gioni je Associate Director a Director of Exhibitions v New Museum v New Yorku a umeleckým riaditeľom v Nicola Trussardi Foundation v Miláne. V roku 2013 bude umeleckým riaditeľom 55. Benátskeho bienále.
