Spoločnosť s prívlastkom postmoderná si mimoriadne zakladá na tolerancii k inakosti, na svojom multikulturalizme a otvorenosti voči menšinám. Pri objektívnom pozorovaní vývoja udalostí za posledné roky nám však nemôže uniknúť, že proklamovanej tolerancii vyspelej Európy akosi chýba skutočná náplň.
V cykle portrétov Krásni ľudia Šymon Kliman urobil to, čo mnohí iní pred ním. Fotografoval Rómov žijúcich v osadách na okraji spoločnosti. Vizuálne a dokumentárne kvality sugestívnych čiernobielych fotografií, formujú zásadnú časť všeobecného povedomia o živote v rómskych osadách. Najčastejšie sa stretávame so sentimentom vyobrazenia rómskej tragédie, istým romantizujúcim obdivom k estetike škaredého a citeľným sociálno-kritickým apelom. Túto konvenciu Šymon Kliman narúša a posúva do novej roviny. Rómov nezobrazuje v ich každodennom marazme, naopak, vyzýva ich, aby si obliekli to najlepšie zo svojho šatníka a pózovali pred jeho objektívom ako ľudia, ktorými by chceli byť.
Prostredníctvom kompozície obrazu sa Kliman v tomto cykle typovo priblížil až barokovému portrétu. Použil štylizáciu, ktorá by za normálnych okolností portrétovanému človeku dodala nadnesenú dôstojnosť. Vďaka vybočeniu zo zobrazovacieho stereotypu sa príslušníci rómskeho etnika zbavujú svojho „exotického“ vzhľadu anonymnej masy ľudí z okraja hodných buď ľútosti, alebo zavrhnutia. Sentiment sa paradoxne stráca v štylizácii viac ako v prirodzenom, neinscenovanom prostredí.
Napriek tomu, že fotograf svoj projekt zjednodušene nazýva poukázaním na krásu Rómov, skutočné posolstvo tohto cyklu portrétov je o niečo závažnejšie. Pokiaľ väčšinová spoločnosť bez úspechu hľadá riešenia problému, v rómskych osadách sa odohrávajú životy reálnych ľudí so všetkým, čo k nim patrí. Či už sú pre ostatných krásni, alebo nie.
Diana Majdáková
