Tomáš Klepoch: Trendom je zbaviť sa všetkého, čo vyžaduje úsilie naviac by

by 10. 7. 2020

Rozhovor vznikol v Tomášovom ateliéri v bratislavskej Novej Cvernovke v čase, keď sa postupne začali uvoľňovať striktné karanténne opatrenia v súvislosti s pandémiou koronavírusu. Pôvodne sme sa rozprávali na témy inštitucionálnej prevádzky súčasného umenia, jeho podpory nielen v časoch krízy, nezávislej kultúre, inštalovaní výstav… Až interview narástlo do rozmerov väčších, než bolo možné publikovať. V skrátenej verzii prinášame Tomášov pohľad na problematiku komiksu a autorskej knihy u nás, ako aj fokus na tvorbu autorských kníh, minulú i aktuálnu tvorbu autora.

Lucia Gavulová: Poďme sa rozprávať o autorskej knihe.

Tomáš Klepoch: Keď dnes na Slovensku povieš autorská kniha, prvé, čo si predstaví väčšina ľudí, je v koži zabalená tristokilová bomba, ktorú má jeden milovník v knižnici. Čo tak, samozrejme, vôbec nie je. Zinová scéna, sféra autorských tlačí a rozšírenie povedomia o autorskej knihe tu úplne absentujú.

LG: Je možné kategorizovať nejaké zlaté obdobie autorskej knihy u nás?

TK: Určite to súviselo s režimom. Do roku 1989 boli umelci na tomto poli aktívni, či už tvorili autorské projekty, zinové, seriálové, neseriálové. Potom sa ukázala a stále sa ukazuje naša periférnosť aj v tejto oblasti. Mnohokrát iba prestupujeme z trendu na trend, pričom v danej chvíli sa uznáva len ten prevládajúci a ostatné sa zavrhuje. Čiže keď je teraz svet v digitálnej dobe a dobe instantného vnímania, treba tomu všetko prispôsobiť a zbaviť sa všetkého, čo by od nás vyžadovalo úsilie naviac.

LG: Asi je to aj otázka času, ktorí dnes ľudia inak vnímajú a klasické médium sa im javí ako pomalé.

TK: Áno, ale v iných súvislostiach sa zasa objavuje… Kladiem si otázku, či nejde iba o dočasnosť v rámci súčasných trendov. Či je toto „znovuobjavenie“ iba ďalším trendom a „prílepkom“ k iným formám prejavu, alebo je stálou súčasťou našej vizuálnej kultúry, ktorá sa iba na obmedzený čas vytratila. To sa ukáže.

Palo Bálik, Peter Krištúfek († 2018), Tomáš Klepoch,
Bitkár, grafický román o židovskom športovcovi Imim
Lichtenfeldovi, dielo v procese, foto: archív autorov.

LG: Nie je to podobné aj s komiksom?

TK: Presne tak. Komiks nie je iba marvelovský Superman, úpadková forma. U nás sa však deje v istej žánrovej triede nadšencov manga, čo nie je v rámci súčasného umenia a kultúry úplne zaujímavé – je to iba napĺňanie niekoho estetických potrieb. Vyšlo zopár komiksov, ktoré sa radia k svetovej produkcii – žánrovo, štýlovo a tak ďalej. Je zopár príkladov, keď sa niekomu niečo podarilo, ako je Dano Majling. To je osobitá vec. Ale na to, aby vznikalo niečo autentické a aby vybuchol nejaký autentický tvorca, potrebuješ podhubie. Komiks sa pertraktuje približne posledné tri roky. Neviem však, či to opäť nie je iba záujem podmienený trendom. Ako skutočné médium potrebuje systémovú podporu už od školy. Inak budeme neustále iba napĺňať škatuľky niečím, čo nič neprináša a slúži iba vypĺňaniu hluchého priestoru.

LG: Už dlhšiu dobu sám pracuješ na náročnom komiksovom projekte. Mohol by si o tom niečo povedať?

Tri roky robím spolu s Palom Bálikom, Honzom Čumlivskym, a v začiatkoch s už nebohým autorom Petrom Krištúfkom na komikse o bratislavskej urban legend Imim Lichtenfeldovi. O tom, že sme sa do toho pustili, rozhodlo nadšenie a najmä veľká dávka neznalosti: myslel som si, že to bude raz-dva hotové. No v tom som bol hlupák. Všetci traja sme boli naivní.

LG: Ako prišlo k myšlienke robiť komiks?

Palo Bálik je môj sparing partner v rámci knižných vecí a ilustrácií, sme dlhodobo zohratá dvojica. Často veci od základu kreujeme spolu, koncepčne aj formálne. Niekedy mu trochu zabŕdnem do dizajnu a on mne do ilustrácií. Palo za mnou prišiel, že s Petrom majú tému Imiho, že je to neskutočný príbeh a že ho chcú urobiť ako komiks.

LG: Ako sa to celé rozbehlo?

Peter napísal scenár, na základe ktorého som nahodil hrubý story-board a začali sme formovať myšlienku, ako by to malo vyzerať. Story-board mal okolo päťsto-šesťsto strán, teda bolo nutné ho redukovať. A to sme boli iba na začiatku. Robiť sme mohli aj vďaka slušnej podpore z FPU. No stala sa tragédia a Peter odišiel. Ostali sme paralyzovaní. Odrazu držíš v rukách vlastne pozostalosť. Pritom sme vedeli, že to zďaleka nie je dokončené – výskum, ani to, čo by sme chceli dosiahnuť. Ocitli sme sa pred otázkou, či to vydať v tomto štádiu, alebo pokračovať. Ako by to chcel Peťo, keby ešte žil? Najskôr tak, ako my. Tak sme pokračovali vo výskume iba dvaja, čo bolo šialené. Ponoril som sa do skutočne historického bádania. Neskôr nám prišla pomôcť Peťova manželka Katka, vyštudovaná scenáristka a filmárka. Podarilo sa nám nejakým spôsobom urobiť prvý prototyp, ktorý sme vydali. Ale výskum prebieha stále. Dnes vieme, že by sme tým naplnili obsah troch kníh.

LG: Tento výskum predtým nejestvoval?

Jestvoval, ale nikto o tom ešte príliš nevedel a vedomosti sa nadobúdali postupne. V Knižnici mesta Bratislavy som študoval noviny od roku 1900, zisťoval som, čo všetko je zaznamenané. Aj v maďarčine a nemčine. Potom som študoval reálnu historickú linku, či už lokálnu, alebo v širšom európskom kontexte. Časť výskumu sa týkala športu a zápasenia, ktorému sa Imi venoval. Všetky dostupné informácie vrátane orálnej histórie bolo potrebné nájsť a zhromaždiť.

LG: Keď robíš výskum, získavaš obrovskú sumu vedomostí, ktoré treba nejako vyhodnotiť. Podľa akého kľúča ste v tomto postupovali?

Palo Čejka, Jan Čumlivski, Tomáš Klepoch, autorská kniha
V znamení pentódy, 2017-2019; vytlačil Jaroslav Janďourek.
Publikácia získala 1. miesto v kategórii Bibliofílie a autorské
práce v súťaži Nejkrásnejší české knihy roku 2018, foto:
Lucia Gavulová.

Boli sme vyfackaní všetkým tým, čo ťa stretne pri práci na niečom, s čím nemáš skúsenosti. Nie že by si sa nemohol niekoho opýtať, o to nejde. Ide o to, že to nemáš zažité a nemáš tu ani inštitúcie, ktoré by sa tým zaoberali. Ani na jednej katedre u nás sa neštuduje komiksový scenár. A pritom je to úplne iná vec ako film! Najskôr si teda o komikse musíš niečo naštudovať, a potom stojíš pred otázkou, ako k tomu pristúpiš. My to môžeme uhrať iba autorsky, lebo nie sme scenáristi. A nejde to rozdeliť medzi milión ľudí, pretože isté pochopenie pre Petrovu prácu tam byť musí. A to my, dovolím si tvrdiť, máme.

LG: Ako sa na tento proces pozeráš s odstupom času?

Dnes už viem, že je to normálne. Že kvalitný, dobrý komiks kľudne môže vznikať aj dvadsať rokov. Maus Arta Spiegelmana vznikal sedem rokov a to bol podkutý komiksový kresliar. Komiks Berlín dvadsať rokov. A my by sme to chceli všetko hneď. Ale ako to potom vyzerá? Aj ten päťdielny pokus Nežný komiks 89, čo nedávno vyšiel… Prepáč, ale ja to poviem, je to unáhlené, nevyzreté, je to proste len… Žiaľ.

LG: Kto je vydavateľom vášho komiksu?

Peter Michalík a vydavateľstvo Monokel. V Petrovi máme veľkú oporu, čo je skvelé. Je to mladý človek, ktorý do toho vidí. Chodí po knižných veľtrhoch, pracuje v LIC-ke a naozaj o tom niečo vie. Za projektom plne stojí a je zhovievavý aj v otázke termínu vydania. Ale my už by sme to aj sami najradšej dokončili; človek potrebuje veci v jednej chvíli ukončiť, aby sa posunul ďalej.

LG: Ako si volil štýl, ktorým si komiks tvoril?

Robím to v programe InDesign, v ktorom sa zalamujú texty. Má takú nevyvinutú funkciu na kresbu, hoci, samozrejme, na to vôbec nie je určený. A v tom to kreslím. Je to vec, ktorá ťa vôbec neposlúcha, ale to ma na tom práve baví (smiech).

LG: Zaujímal ťa niekedy komiks? Mal si niekedy taký sen, že raz nejaký vytvoríš? 

Nie, špeciálny vzťah som k tomu nikdy nemal. Robiť komiks ma v živote nenapadlo. A prirodzene by som o sebe skôr povedal, že na to typovo ani povahovo nie som. 

LG: Tiež by som povedala, že to pre teba musí byť v niečom až limitujúci formát. Si človek expresie, kým toto ťa zväzuje do rámčekov a časových súsledností…

Ale objavil som milión vecí, ktoré som nevedel, a milión vecí som sa dozvedel: niečo o scenáristike, story-tellingu, spoznal som tiež rolu výskumníka.

LG: Baví ťa nadobúdať nové skills. Preto si aj na VŠVU prestúpil z grafiky na grafický dizajn, aj keď si zrovna netúžil byť grafickým dizajnérom. Chcel si sa dozvedieť niečo o písme, povedzme. 

Áno. Obdivoval som ten „starý“ typ umelcov, ktorí keď si k tebe sadli – napríklad Dežo Tóth – vedeli ti niečo fundovane povedať o písme. My študenti sme to mali rozškatuľkované – ja som iba maliar; ja som iba grafik; ja som iba sochár… Chýbala nám úcta k iným „šuflíkom“, a navyše aj zručnosť. Ja by som si napríklad rád k niekomu sadol a naučil sa vyšívať. Jasné, nemusím to robiť, ale prečo nie? Keď som odchádzal zo školy, akurát tam demontovali stroj na gobelíny. Hrozne som ho chcel. Ale nemal som už kapacitu zachrániť ho, ani sa do toho ponoriť.

LG: Komiks ti tým pádom poskytol veľké podhubie na objavovanie…

Komiks, ale aj kniha ako médium. Vždy ma bavila. Bude to znieť ako klišé, ale bol som typické nadané decko: miesto príkladov som mal všetky zošity pokreslené. Robil som si vlastné prebaly kníh. Doma som v Pijoanke videl expresionizmus, impresionizmus, surrealizmus… Potom sám začneš robiť veci v tom duchu. A grafika bola pre rozvíjanie mojich tvorivých tendencií prirodzeným prostredím. Grafický dizajn, ktorý som študoval, sa prirodzene spája s prostredím knihy. Láska pre sadzbu a knihu ako takú je tam prítomná. Často ma život zavial medzi ľudí, ktorí túto lásku zdieľajú, čo je odrazu krásnym rozšírením priestoru. Nie všetko musí skončiť ako závesný obraz alebo inštalácia.

LG: Počinov na poli autorskej knihy je v tvojej tvorbe niekoľko. Väčšinou vznikali kolektívne. Začnime napríklad Klyzmou.

Klyzmu sme robili Honza Čumlivski, Paľo Čejka a ja na Banskej St a nici. Honza tam bol na rezidencii, my sme ho spontánne prišli navštíviť a za jeden večer sme motorovými pílami vytvorili štyridsať veľkých drevorezov. Vo vzťahu ku knihe boli napokon iba ilustráciami – dostali sa do nej ako obrazový materiál, no vo forme fotiek. Tematicky nadväzovala kniha na sériu výukových programov z 50. rokov, tzv. večerných univerzít, kde si komunisti vychovávali svojich ľudí a dostávali im do hlavy univerzálne vedomosti prostredníctvom svojich publikácií, ktoré za tým účelom vydávali. Vedomosti v učebniciach sa týkali najrôznejších vedomostných kategórií. My sme vydali posledný diel „o všetkom“.

LG: Ďalšia kniha V znamení pentódy vznikla bez jediného digitálneho zásahu.

V celej tejto knihe nie je použitý jediný kilobajt dát. V znamení pentódy je fakticky faksimile veľkého linorytu, ktorý je v knihe viac-menej celý zmapovaný. 

LG: Akým spôsobom?

Otláčal sa na „sáčky“, ktoré sme potom odniesli na UMPRUM (na margo toho absentujúceho zázemia u nás) a tam ich priamo na plechy vyvolal kapitán ofsetovej tlače na UMPRUM Janďourek. Istým spôsobom sú to teda fotogramy, bez digitálneho procesu, priamo tlačené na ofset. Na obálke je precízny profesionálny knihársky detail v podobe väzby. A papier s textom, ktorý je vlastne obálkou, je najlacnejším papierom, ktorý by do ofsetového stroja ani nikto nedal, aby si ho tým nezlikvidoval, ale Janďourek nám to vytlačil. Na ofsetovom plechu sa najskôr osvietila prechodová štruktúra. Niekoľko sekundovým osvietením plechu naprázdno vynikol na ňom názov knihy, „vymazaný“ špeciálnou mazacou fixkou mínuskou. To sa znova dosvietilo, prešlo na ofsetovom stroji, z oboch strán sa naliala farba a vznikol tento farebný gradient. Je v tom jednoducho množstvo interných kvalít, ktoré laik nemá šancu odčítať. Ale príde Juraj Horváth, pozrie sa na to, začne tie obrázky študovať a opýta sa, „jak je to udělaný?“.

LG: Zmieňuje sa tu, že ste do knihy vložili tri roky úsilia.

No možno aj viac. Kniha má svoju genézu a to k tomu patrí. K umeniu patrí aj kontext. Vznikla v dobe asi najväčšieho rozbúrenia konšpiračných teoretických vôd na Slovensku. My sme boli u mňa v štiavnickom ateliéri. Čo bolo v tom čase jedno z ohnísk „konšpiračnej“ scény. Aspoň tak to na nás pôsobilo. Vymysleli sme super nadkonšpiračnú teóriu – Spoločenstvo pentódy, ktoré má prsty úplne vo všetkom. Linoryt, ktorého otláčaním kniha vznikla, má názov Všetko je tak, ako má byť. Vo všetkom nachádzaš tajomné znamenie pentódy, päťcípy znak. Je to však paródia nielen na konšpiračné teórie, ale aj na celý život.

LG: Tretím veľmi pozoruhodným eposom je Kríza.

Nechcem teraz robiť nejaký odpočet, ale áno. Kríza je veľmi stará vec, ktorú sme robili v Banskej Štiavnici a bola výsledkom niekoľkodňového sympózia. Hoci na prvý pohľad môže kniha pôsobiť ako katalóg, resp. niečo, čo si nevieš zaradiť, náhodný zber materiálu, je to veľmi starostlivo a pedantne vystavaná vec s premyslenou koncepciou. V dobe vzniku projektu bola finančná kríza, témou autorskej knihy sa kríza stala prirodzene tiež. Začali sme mapovať naše uvažovanie nad tým, čo budeme v čase krízy a s krízou robiť. Kniha tento proces zachytáva. Vyústil totiž do série happeningov, ktoré sú v nej zdokumentované. Napríklad nočné kreslenie oblohy, ale aj záverečné kúpanie sa v tajchu, ktoré predstavovalo vyriešenie krízy. Happeningom bolo aj prenajatie si zasadačky v Banskej Štiavnici, tvorba alter-egových účesov a strihov, nákup oblekov v sekáčoch, štylizovanie sa do polohy svetových vládcov, ktorí chcú krízu vyriešiť. Celá paródia končí v závere oslavou vyriešenia krízy už zmieneným kúpaním sa v oblekoch. Súčasťou toho celého je aj insiderská kritika dovnútra umenia; v ruke držíš sériu linorytových originálov, ktoré sme ani jeden nevytvorili, iba sme otlačili už jestvujúce a zmapovali ich pravdepodobné chyby. Každá chyba je zanalyzovaná a zdokumentovaná, je k tomu vytvorená legenda, linorytom sa prisúdila nová vážnosť. Opäť boli tlačené na UMPRUM. Bol to jeden šialený kus roboty, ale zo svojich nárokov zľaviť nemôžeme. Mohli sme vydať katalóg s našimi jednotlivými autorskými grafikami. Ale rozhodli sme sa postaviť tú originalitu na niečom inom. Vznikla tak zároveň autorská kniha – originál.

Tomáš Klepoch, Bez názvu, drevorez, 138 x 198 cm, 2015, foto: archív autora.

LG: Takýto výstup je pomerne konceptuálna a hermeticky uzavretá vec.

Samozrejme, že toto nemôže hneď pochopiť človek, ktorý iba vchádza do sféry vizuálneho umenia. To je v poriadku, ja tiež, keď prídem do sféry jadrovej fyziky, nie som hneď v obraze. Za všetkým je nejaký príbeh, proces, vývoj. Kedysi som aj tieto fázy prezentoval, bola v tom určitá racionalizácia, ktorá je, samozrejme, tiež dôležitá, lebo odhaliť, ako premýšľaš, je zaujímavé. Dnes sa mi to už vysvetľovať nechce; je to síce tam, ale už bez artikulácie.

LG: Platí to aj v súvislosti s tým, čo robíš aktuálne?

Práve v súvislosti s tým. To, čo aktuálne robím, je zjednodušene plenérová kresba cez monokulár. Tomu sa venujem už dlhšie a zároveň neustále. Zachytávam lokálne abnormality. Jedna kompozícia na mňa prehovorí o strašnom množstve vecí. Do veľkej miery je to už až o nejakom type poézie. 

LG: Metóda je taká, že niečo náhodne objavíš, vizuálne ťa to zaujme a rozhodneš sa to zaznamenať?

Áno. A považujem to v rámci nejakého uhla pohľadu za transformáciu určitých problémov a princípov. Napríklad rôzny odpad, ktorý tvoríme. Istým spôsobom aj prirodzene, civilizačne. Je to ako nejaký živočích v nejakom štádiu vývoja. Vyvoláva to vo mne množstvo asociácií. Ideš po lese a odrazu pred tebou stojí rozbitá kancelárska stolička. Je zrejmé, že ju tam niekto doniesol, alebo ju tam iba vyhodil, ale… Pozeráš sa na to, do toho tá bitka prostredí, to, čo robíme, plus relativizácia obsahu. Ty vieš, že starú pračku do lesa niekto priniesol. Ale keby si to nevedela a riešila to iba na základe filozofických alebo pojmových mechanizmov, tak by si ten objekt ťažko mohla oddeliť od súčasti prírody. Lebo aj my sme súčasť prírody. A v takej súvislosti to paradoxne pôsobí prirodzene, v nejakom časovom vývoji to tam patrí. Ja to však už nekomentujem, ani nekritizujem. Dalo by sa – ekológia a tak ďalej… To však nie je toho primárnym obsahom. Alebo nájdeš odhodenú pneumatiku, ktorá je tam evidentne už veľmi dlho a je zrejmé, že to nikto nenainštaloval tak, že cez jej stred vyrastá strom. Situácia jedného stromu z množstva stromov v lese vyčleneného pneumatikou. A teraz si to opakuj ako mantru, vnímaj tú poéziu. V lese, kde slobodne rastú stromy, je jeden strom vyčlenený pneumatikou; má ochranu, ale neprirodzenú. Je to vlastne odpad. A všetko sa v tebe nejako začne otvárať.

LG: Skúsil by si popísať, ako s nájdeným objektom pracuješ?

Sú rôzne vývojové štádiá. Niekedy mám chuť to, čo vidím, nejako ohnúť a vytvoriť z jednotlivých substancií nový superznak. S týmto som pracoval pri drevoryte Bez názvu (2015; zobrazuje pootočený Kriváň na matraci). Pootočil som vyobrazenie Kriváňa, každému notoricky známe tak, aby som navodil familiárnosť hrude. Sú tam tiež kontexty ekológie, utečeneckej krízy, identity, ktorá popiera samu seba. Dobro došli je napríklad spätne vyvolaná spomienka z reálnej situácie, reálneho zážitku. Keď som ho prežíval, niečo som si naskicoval. Je to iba jemne dokonštruované. Po niekoľkých rokoch som si ten priestor bol znova pozrieť. V princípe to bolo zaznamenanie stavu vecí. A na tom lavírujem, to variujem. V projekte Observer to vo veľkej miere bolo o veciach, ktoré som niekde zaznamenal, zakreslil, rôzne banality. Ide o to, aby tá sústava objektov bola zaznamenaná tak, ako na mňa zažiarila, a má potenciál zažiariť aj na niekoho iného. Fotografia mi tieto postupy neumožňuje, lebo je zaťažená rovnocenne každým detailom materiálu. A dnes sa to vlastne dostáva do úplne slobodnej polohy. Zapojenie monokuláru mi umožňuje odstup, nemožnosť preskúmať každý detail, každý aspekt priestoru. Iba to chytím, namierim a pozerám v takej miere, akú mi to umožňuje. Baví ma pri tom, že som v prírode.

Tomáš Klepoch (1981) je vizuálny umelec, ilustrátor a pedagóg. Vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, kde navštevoval ateliér Grafiky a iných médií u prof. Róberta Jančoviča a ateliér Vizuálnej komunikácie u Pala Chomu. Venuje sa voľnej grafickej tvorbe, predovšetkým linorytu, drevorytu a monotypii. Vystavoval na Slovensku i v zahraničí. Je dvorným grafikom edície 100% vydavateľstva Absynt. Za ilustrácie kníh získal viacero prestížnych ocenení. Za knihu V znamení pentódy získal za rok 2018 spolu s ostatnými autormi Janom Čumlivskim a Palom Čejkom 1. miesto v kategórii Bibliofílie a autorské práce v súťaži Nejkrásnější české knihy roku. Na Vysokej škole výtvarných umení pôsobí ako odborný asistent na Katedre grafiky a iných médií a vedie Laboratórium ilustrácie.

More stories by

Daniel Grúň