András Cséfalvay. SODA Gallery

Prvý pohľad do výstavy Andrása Cséfalvaya Model of Extinction Survival: Take to the Sky v bratislavskej SODA Gallery evokuje namiesto priestorov súkromnej galérie display prírodovedného múzea. Dominuje mu pôsobivý 1:1 model kostier dvoch bojujúcich dinosaurov, vytvorený 3D tlačou. Ten svojím námetom a kompozíciou očividne odkazuje na privlastnenú maľbu na náprotivnej stene od Charlesa R. Knighta z roku 1897. Knight ako jeden z prvých verne – v akcii – zobrazil dvoch dryptosaurov. V Cséfalvayovej verzii má však (evolučný) víťaz, na rozdiel od obrazovej predlohy, operené končatiny. Dinosaury sú témou, ktorá dráždi už pár storočí zvedavosť nielen vedcov a detí, ale aj umelcov v rámci toho, čo nazývame paleoart. Pokusy o vizualizáciu tvorov, ktoré dávno-pradávno a pôvodne za záhadných okolností zmizli z planéty Zem, majú tiež svoju genealógiu. Na tú Cséfalvay vedome odkazuje, no nezaujíma ho v prvom rade exaktnosť a realizmus prevedenia. Vytvára svoj metanaratív, ktorého gro tvorí, ako názov výstavy navráva, schopnosť prežiť vyhynutie. Demonštruje to na príklade adaptácie na lietanie a prežitia línie operených dinosaurov, ktoré boli vlastne predkami dnešných vtákov. Cséfalvay tu vo viacerých médiách rozohráva hru s detailmi, ktoré objasňujú a dokresľujú ďalšie možné kontexty samotnej výstavy. Pokračuje naratívnym videom o operenom dromeosaurovi, ktoré imituje náučné prírodovedné kanály, no namiesto známej mužskej autority sa nám prihovára neidentifikovateľný, pravdepodobne počítačom vytvorený androidný hlas. Na stene sú bodovo (muzeálne) osvetlené informačné tabule s časovou osou či vizualizáciou vývinu pierok na lietanie. Za nimi sa v samostatnom priestore nachádzajú čierno-biele maľby jednotlivých atribútov vtákov/dinosaurov, ktoré vo svojej zameniteľnosti poukazujú na spojivká medzi týmito druhmi – ako vajcia, pierka, syrinx, krídla. Okrem tejto línie čítania tu nachádzame stopy a prístupy vývinu umelca samotného, ktorý pôvodne študoval maľbu, no naučil sa artikulovať svoje myšlienky v rôznych médiách a výstavných priestoroch. Tí z nás, ktorí v snahe o empatickú a neinvazívnu koexistenciu na Zemi opustili antropocentrizmus, ale aj sarkastickí memečkoví nihilisti, budú vnímať Cséfalvayovu výstavu ako paralelu k súčasným krízam a výzvam, ktorým ako (živočíšny) druh čelíme aj my. Smer, ktorým nás umelec obratne naviguje, je jasný – zamyslieť sa a v snahe o prežitie (kreatívne) využiť to, čo je vlastné nášmu druhu.