Galéria Šopa uviedla 3. septembra výstavu slovenskej umelkyne Lucie Gašparovičovej. Výstava vznikla v spolupráci s hosťujúcim umelcom a autorkiným partnerom, Jánom Skaličanom, počas ich spoločnej umeleckej rezidencie v rámci programu Kosice Artist In Residence. Predstavuje intenzívnu obrazovú a textovú skúsenosť s pocitmi autorky interpretujúcej zážitok z pôvodne mesiac trvajúcej umeleckej rezidencie v meste þingeyri na Islande.
Ako uvádza text k výstave, „v Practice of Solitude sa spája pôsobenie dvoch prostredí a dvoch autorov v spoločnom priestore“. Všetkému však dominuje Island, aspoň náladou, ktorú navodzuje veľkorysá architektúra výstavy. Úvodná stena je obložená „šupinatou“ mozaikou šedých listov papiera, ktorá sa pri lepšom pohľade zmení na veľkorozmernú fotografiu horizontu medzi studenou morskou hladinou a oblačným nebom. Celú scenériu mäkko osvetľuje a dotvára prirodzené svetlo, prenikajúce do miestnosti cez biele textilné závesy s potlačou čiernobielych fotografií zvlneného mora.
Pocit samoty, uväznenia v ľadovej pustine dopĺňa neveľká kniha s denníkom autorky, zaznamenávajúcim jej islandský pobyt, jej súženie a prežívanie v cudzej, chladnej, zasneženej krajine, v byte starého skladu na ryby, v malom mestečku, na ostrove stratenom v mori, v blízkosti polárneho kruhu a v čase prepukajúcej celosvetovej krízy spôsobenej vírusom COVID-19. Kniha je umiestnená na subtílnej konzole a spolu so spomínanou rozmernou mozaikou mora vytvárajú dvojicu, ktorá uvádza vnímateľa do rytmu, v akom plynie celá výstava. V určitej pravidelnosti sa striedajú väčšie a menšie formáty, tmavé a svetlé predmety, navodzujúc alebo posilňujúc asociácie, ktoré máme mnohí spojené s Islandom či inou severskou krajinou.
Objekt z čiernych drevených hranolov spája dve výstavné miestnosti a tvorí akési mólo či pozorovateľskú základňu rozdeľujúcu miestnosť na polovicu. Pri pohľade na jej pravú časť sa vo videoprojekcii odkrýva a zakrýva pohľad ponad pokojnú morskú hladinu a zasnežený breh na jeden zo severných fjordov.
Ľavá polovica miestnosti obsahuje dva sadrové odliatky zovretých ľudských dlaní odkazujúcich k vode, ktorá vo veľkých množstvách obklopuje ostrovy a kontinenty, a zároveň je v ľudských rukách taká prchavá a pominuteľná. Sadrové objekty sú prostredníctvom témy vody, dôležitého globálneho elementu, na ktorý vo svojom osobnom denníku odkazuje Gašparovičová, spojené s aktuálnymi svetovými a celospoločenskými témami. Tými sa vo svojich objektoch na výstave zaoberá Ján Skaličan. Sklenená guľa veľkosťou zodpovedajúca objemu ľudskej dlane a kruhové zrkadlo s textom „The Problem Of Philosophy World As Whole“ tvorí ďalšiu z kontrujúcich dvojíc objektov výstavy.
Napriek odlišnému zameraniu sa oboch autorov vystavujúcich na spoločnej výstave vôbec po prvýkrát výstava pôsobí jednotne. Akoby bezútešný výraz ľadovej prázdnoty pustej islandskej krajiny bol univerzálnym prostriedkom pre vyjadrenie urgentných odkazov.
