Výstava výraznej osobnosti českej výtvarnej scény Jiřího Kovandu v dobre známej Galérii Schemnitz pod názvom CO K ČEMU? KDE S KÝM? a v kurátorskej koncepcii Michala Kolečka sa javí ako vrchol jej výstavnej sezóny. Prezentuje diela vzniknuté v izolácii, počas lockdownu krajiny v čase prvej vlny koronakrízy, a diela skoršieho datovania. Site-specific prístup bol u Kovandu typický nielen pri samotnom riešení výstavného priestoru, ale aj v širších súvislostiach integrovaním kontextu miesta, situácie a nájdených materiálov, čo výrazne potlačilo lineárne vnímanie výstavy.
V dôsledku vládnych protipandemických opatrení bola výstava v Galérii Schemnitz predčasne uzavretá dva dni pred jej oficiálnym ukončením, čo u mňa podnietilo úvahu o čase, ako o jednej zo súčastí autorovho tvorivého procesu. Akoby sa dodatočne k titulu výstavy žiadalo pridať slovo KDY?, ktoré by vyjadrovalo nielen narážku na čas denného cyklu, ČO KEDY je dobre urobiť, ale aj analýzu toho, ako autor s časom pracuje. Kovanda je majster subtílnych dialógov, zdanlivo „popretŕhaných“ následností reprezentovaných materiálom, priestorom, kontextom, ideami, znakmi, symbolmi a časom týkajúceho sa nielen vzniku diela, ale aj používaných kontextov, vzniknutých symbolov a udalostí zapletených do seba. Otázka KDY? je v prípade jeho tvorby viac ako aktuálna. Koncepty nie sú pevne uzavreté v limitoch (ani času), naopak, sú otvorené, umožňujú asociácie, vytvárajú priestor pre (re)interpretácie procesov roztiahnutím a vložením ľubovoľných počtov „keyframes“ medzi oscilujúci úvod a záver a ukladajú časové vrstvy do „sendviča“, kde ich pri jeho reze môžeme čiastočne rozpoznať. Jednoduchým príkladom môže byť dielo Bez názvu, 2018, 2020 – vedro vody, v ktorom sú ponorené sardinky v konzerve. Je evidentné, že sardinky patria do vody, ale konzerva (dobové technológie a dizajn) je článkom v reťazení procesu, ktorému v niektorých prípadoch nemusíme rozumieť. To, ako máme rozumieť súvislostiam a čo s čím máme spojiť, nám autor priamo neponúka, a myslím si, že to dôsledne nevie ani on sám. Vlastne to ani nie je celkom možné. V zložitej súčasnosti nám Kovandova tvorba „iba“ vytvára priestor pre hru a robí to s príslušnou eleganciou, niekedy s humorom, a necháva diváka, aby si on sám vytvoril vlastnú interpretačnú licenciu.
Výstava v Galérii Schemnitz pôsobila prehľadne a esteticky – jednotlivé diela v podobe „tajničky“ boli príjemným „vyrušením“ pri pomerne „klasickom“ vyznení inštalácie – naviac, pôsobili aj odľahčene. A to bolo dobré. Paradoxu a kuriozite prílišná vážnosť veľmi nesvedčí. Jiří Kovanda je neúnavný autor, ktorého tvorba je v neustálom progrese, je však rozpoznateľná aj vďaka jeho ustáleným tvorivým stratégiám a autorskej poetike. Má stále osobitý náboj.
