Joint Observation je o pozorovaní, a nielen Petržalky. Pozorovateľ je chodec v čase. Prvým je rakúsky umelec Josef Dabernig, druhým architektonické štúdio PLURAL – Martin Jančok a Michal Janák. A potom ja – miestna.
Výstava priestorovo rozčleňuje čas herným poľom pingpongového stola na minulosť (fotografie krátko po páde železnej opony, Dabernig) a prítomnosť (videoprechádzka – PLURAL). Niekde blízko deliacej roviny spočíva utopická nerealizovaná budúcnosť (kniha kópií utopických projektov súvisiacich s Petržalkou, ponúkajúca rôzne analógie a paralely, PLURAL). Pole stavia oproti sebe pomyselných protihráčov, ktorí sú však v akte pozorovania tiež spoluhráčmi – spájajú ich momenty na oboch stranách.
Stav vtedy i teraz definuje akýsi prázdny medzipriestor, napríklad medzi dvoma vedľa seba opretými fotkami, ktorý kamera nestihla zachytiť, z fotografickej séria Luna Park (Dabernig, 1990) zachytávajúcej situáciu z rodinného výletu cez sekvenciu po sebe odfotených snímok. Pri sérii šestnástich fotografií Petržalka (Dabernig, 1991) zas neviem, kam oprieť zrak. Je to iritujúci moment, ku ktorému sa vraciam. Vidím sídlisko, prázdne miesta bez akcie, zvyšky namrznutého snehu. Čo videl, keď to fotil? (Mohlo by to byť čokoľvek.) Je to pri dome, kde bývali moji rodičia za slobodna? Moja myseľ sa chytila stebla, ktoré rozoznala. Ako miesto, ktoré poznám z rozprávania, ale aj tak sa v ňom stratím. Nemá punctum. (Mohlo by to byť kdekoľvek.) Na sídlisku nie je pevný bod, o ktorý sa môžeš oprieť.
Niekto sa pýta: „Prečo to tu vystavujete? Veď to sú obyčajné zábery.“ Dabernig je asi zvláštny turista. Ponúka celkom pustý pohľad na jasne vybudované začiatky Petržalky – sneh a betón. Neurčitosť prázdna v pevnej štruktúre. Zároveň sú to miesta, ktoré už nevnímam – poznám ich odvždy. Stávajú sa holým pozadím vždy pre niečo ďalšie. Dokážem ich vôbec vidieť?
Na video (PLURAL, 2020) sa dívam očami chodca, ktorý si svoju prechádzku točí na mobil. Kráča po petržalských terasách, stále vpred, až kým nepríde na začiatok – chodí dokola. Autori strihom medzi sekvenciami vytvárajú inak neexistujúce prepojenie medzi jednotlivými úsekmi – vypĺňajú medzery pešej zóny pomyselným kreslením spojujúcej čiary. Ambiciózny urbanistický koncept kontinuity petržalských terás je len jeden z nezrealizovaných plánov, na ktoré sa zabudlo. Adaptovali sme sa na jeho torzo. Chodíme po fragmentoch už akosi normálne, akoby sme nevedeli, že obrazne prechádzame po kameňoch a nie po moste. Zaujímavé je, ako nás takéto prostredie formuje.
Plagát výstavy spája dva zábery Petržalky – jej začiatky a stav teraz – spoločným horizontom. Tento princíp čítam aj vo výstave – cez pomyselnú pingpongovú sieťku pomenúva čas medzi. Predel môže byť i medzipriestorom – priestorom spojeného vnímania. Minulé má neustále dozvuky v prítomnosti. A vychádzanie z nenaplnenej minulosti môže vytvárať úplne subtílnu, utopickú, prítomnosť.
