Eva Molfárová by Katarína Balúnová

Samostatná výstava Evy Moflárovej v kurátorskej koncepcii Gabriely Garlatyovej, postavená na sledovaní osobných vzťahov umelkyne, je emotívnym záznamom rodovej línie v hľadaní rovnováhy medzi láskou a povinnosťou. Reflektuje priestor starorodičovského domu, ktorý je pamäťovým diagramom generačných vzťahov. Eva Moflárová prenáša jeho autenticitu do galerijných priestorov ako biografickú skladbu zostavenú medzi starým a novým, nájdeným a vytvoreným, prežitým a žijúcim. Časť výstavy nadväzuje na nezvratné udalosti uplynulého leta, keď tento svet opustil autorkin starý otec. Do večnosti ho predišla jeho manželka, centrum rodiny, živý prameň. Modlitba a práca boli jej brehmi… Osem rokov stála jej urna v „parádnej“ izbe, kam sa s ňou starý otec chodil rozprávať. Izba, kde rok bývala novonarodená Eva a jej mladí rodičia, izba inak otvorená len občas pre hostí, prísľub blahobytu vojnovej generácie. Autorka naplno preciťuje návrat v čase, oblieka si nočnú košeľu starej mamy a v performatívnom geste si líha na podlahu. Aplikácia čiernej prerušovanej čiary hovorí o odriekaní, potláčaní túžob pre dobro iných. Tak ako košeľa, aj ďalšie predmety, alebo ich fragmenty, sa stávajú súčasťou kompaktnej inštalácie v galérii. Recyklované čelá manželskej postele, rozostavené ako zátvorky na dobovom koberci, sú ústredným bodom výstavy. Priestor medzi nimi, aj keď prázdny, je naplnený významom života medzi narodením, smrťou a pamäťou, v ktorom sme všetci prepojení. Tvarová syntax je úsporným gestom nedopovedanej vety, pričom zvýrazňuje pocit sviatočnej atmosféry. Hra s variabilitou na pohľad jednoduchej, niekedy až minimalistickej formy, je typická pre tvorbu Evy Moflárovej. Dôležitý je dotyk jednej časti s druhou, dotyk, ktorý je hraničný a krehký. Charakteristické sú pre ňu skladačky, ktoré umožňujú obmenu tak samotnej plastiky, ako jej vzťahovania sa k priestoru. Obvykle ide o ženské figúry s dieťaťom. Autorka dlhodobo skúma tému materstva a vzťahov, vychádzajúc z osobných skúseností. Na tejto výstave však vidíme aj Máriu Magdalénu, slobodnú a slobodomyseľnú ženu ako kontrast k tradičnému spolužitiu v manželstve. Dielo napovedá o túžbe po extatickej láske a otvára otázky o samotnej podstate lásky. Je pravá láska romantická, alebo je to láska manželskej odovzdanosti? Rodina je láska, ale aj povinnosť, sebazapieranie. Minulé generácie boli zvyknuté veci a vzťahy uchovávať, my ich meníme za nové. Donútia nás nadchádzajúce krízy prehodnotiť náš prístup k životu?