Luki Essender se ve své praxi věnuje sochařství, instalaci, performance a v poslední době čím dál intenzivněji psaní. Její*jeho jazyk je komplexní a nekompromisní, láká k ponoření se do nekonečné spirály asociativních obrazů a narativů, které i přes svou významovou vrstevnatost a nejednoznačnost neztrácí na politické naléhavosti a vtipu. V krátkém rozhovoru přibližuje své poslední projekty, jak její*jeho tvorbu ovlivnila fascinace urbanismem a architekturou a také jak volba média a materiálu reflektuje její*jeho kvír zkušenost.
Zlatka Borůvková: Zajímala by mě tvá práce Veľký kľúč, smiešny klobúk a šlapka od Cartiera. Na podzim minulého roku jsi ji uvedl*a na Nové scéně v Praze jako performance a současně ji připravil*a jako zvukovou instalaci pro skupinovou výstavu Something is Burning v bratislavské Kunsthalle. Mohl*a by jsi tuto práci přiblížit? Jak vznikla a proč ses rozhodl*a k různým výstupům?
Luki Essender: Táto práca vznikla celkom rýchlo a spontánne. Po ukončení školy som chvíľu pracoval*a v obchode v obrovskom nákupnom centre a od začiatku mi toto prostredie prišlo fascinujúce, veľmi cudzie. Je súčasťou celej novej štvrte v širšom centre mesta, v ktorej sídlia banky a iné spoločnosti. Začal*a som fantazírovať o mojich kolegoch, bola to zmes korporátu a emócií, vzťahov a zároveň odcudzenia. Bavilo ma predstavovať si, ako niekto z Paríža príde otvoriť obchod v Štokholme, ten korporátny životný štýl. A, samozrejme, všetci boli gejovia. Takže na začiatku ten text vznikal pod názvom Retail Studs a chcel*a som v ňom pracovať so spletitými vzťahmi medzi týmito korporátnymi gejmi, v prostredí nákupného centra bez okien, medzi krabicami a s nepretržite hrajúcim playlistom. Potom sa to však rozrástlo aj o iné postavy, ale všetky mali podobné črty – maskulínni gejovia žijúci na západe s určitým kapitálom a životným štýlom. Dalo by sa to asi čítať aj ako kritika smerujúca dovnútra komunity.
Keďže to vznikalo uprostred pandémie, mal*a som víziu, že to vydám sám*sama ako malú knižku, ktorú si sám*sama zviažem podľa tutoriálu na TikToku. Vonkajšie okolnosti z toho však spravili najprv performance a potom audioinštaláciu. Tá vznikla skôr z praktických dôvodov, ale aj z túžby vyskúšať niečo nové.
ZB: Velmi sugestivně působí především zvuková instalace, která je namluvená mladým ženským hlasem. Uvažoval*a jsi, že ji stejně jako performance převyprávíš sam*a? Podle čeho jsi si vybíral*a, s kým budeš na nahrávce spolupracovat?
LE: Nechcel*a som ho nahrávať svojím vlastným hlasom. Prišlo mi zaujímavejšie pracovať s hlasom a prejavom niekoho iného. Na nahratie anglickej verzie textu som oslovil*a kamarátku, ktorá je pôvodom z Austrálie, a páčil sa mi jej prízvuk. Nie je trénovaná v oblasti hlasového prejavu alebo herectva, ale keď začala čítať ten text nahlas, tak znela úplne tak, ako ten text znel vždy v mojej hlave. Ten tón a istá znudenosť a uťahanosť. Dával*a som jej minimálne inštrukcie a vlastne sme to nahrali takmer na prvý pokus.
Chcel*a som, aby to bolo čítané ženským hlasom v rámci nejakej hry s rodom a s ním spojenými očakávaniami. V tom príbehu je postava za týmto hlasom vlastne tiež gejská postava. Zjednodušene povedané – chcel*a som, aby bola nebinárnym gejom so žensky znejúcim hlasom. V slovenskom preklade textu používa táto postava ženský rod. To mi prišlo ako obohacujúca vrstva. Ako jazyk konštruuje do istej miery príbeh alebo postavy, identity. Ako nad tým teraz uvažujem, tak mám pocit, že práve vďaka nemateriálnosti média textu je tam obrovský priestor na takéto veci. Že tá postava nemá rod, a zároveň ma všetky rody, ktoré len chce mať.
ZB: Píšeš všechny své texty anglicky? Je důvodem větší genderová neutralita angličtiny?
LE: Do istej miery áno. Je to však aj o zvyku. Vždy som písal*a anglicky, ale moje texty kedysi boli viac referenčné, a tie referencie boli v angličtine. Ale slovenčina je úžasná svojou nemodernosťou a komplexnosťou. Ako literárny jazyk mi príde vlastne omnoho atraktívnejšia ako angličtina. Jazyk všeobecne milujem a nenávidím zároveň. Má množstvo limitov, ale baví ma ich skúmať, a možno ich trochu aj prerážať. Performance v Prahe bola v slovenčine, a trochu som aj premýšľal*a nad tým, koľko mladších ľudí v obecenstve mi vlastne rozumie.
ZB: Přiblížil*a bys mi trochu proces svého psaní? Je to výsledek koncentrovanější práce nebo, jak struktura naznačuje, koláž samostatných zápisků?
LE: Už dlhšie mám rozpracovaný jeden text, v ktorom pracujem s fluidnosťou identity, hlavne čo sa týka triedy a nejakého statusu. Keď som na ňom začal*a pracovať, tak ma veľmi zaujímalo, ako performujeme naše postavenie v spoločnosti skrz symboly, to čo vlastníme, čo jeme alebo čo máme doma. Odvtedy by sa dalo povedať, že sa sústreďujem na povrch alebo tie najviditeľnejšie časti sveta okolo. Väčšinou však všetko, čo robím, začína nejakým impulzom, ktorý ďalej intuitívne nasledujem a príliš sa to nesnažím analyzovať. Píšem si veci priebežne, je to také zhromažďovanie materiálu, z ktorého potom skladám celok. Je to podobný proces ako pri práci s inštaláciou.
ZB: Zmínil*a jsi přítomnost referencí ve svých textech. Odkazy na popkulturu, současné technologie nebo pohanskou symboliku jsou součástí také tvých sochařských instalací a koláží. Z čeho tyto reference čerpáš? Jak se v těchto pracích zhmotňují?
LE: Mám pocit, že napriek tomu, že sa tie referencie v mojich prácach opakujú, tak je to tiež tak trochu náhoda. Alebo ma jednoducho len priťahujú špecifické veci, ktoré rád*rada skúmam a s ktorými chcem pracovať. V inštalácii Spása v ničom inom ako v autoerotizme sa napríklad objavila replika runového kameňa, ktorý podľa niektorých výkladov znázorňuje jedno z prvých vyobrazení kresťanstva na území Škandinávie. Mohlo to byť vďaka tomu, že v tej dobe existovalo silné spojenie predovšetkým smerom na východ. Taktiež mi moja svokra rozprávala o knižke, ktorá dokumentovala orálnu históriu švédskeho regiónu Småland, a jeden zo zvykov opísaných v publikácii bol vlastne doslova rituál vynášania Moreny. Baví ma pozorovať tieto rôzne pohyby, podobnosti a prieniky – geograficky, historicky a podobne. Čo sa týka popkultúry, tak to je pre mňa až samozrejmá referencia. Hrala dôležitú rolu v mojom dospievaní ako teplého človeka a je doteraz všadeprítomná a formuje do veľkej miery našu realitu.
ZB: V instalaci Spása v ničom inom ako v autoerotizme, připravené pro výstavu Ceny Oskara Čepana, bylo přítomných více elementů, které odkazovaly na tvoji zkušenost se slovenským a švédským prostředím. Týkaly se především veřejného prostoru a architektury…
LE: Veľmi výrazne vnímam, že vo Švédsku je vysoká miera sociálnej kontroly, a tým je ovplyvnená aj architektúra a napríklad mestské plánovanie. Zatiaľ čo v inštalácii prezentovanej v rámci COČ som pracoval*a s prvkami a s históriou miesta, kde bývam, tak na poslednej výstave v Brne som pracoval*a s priestorom komunálnej práčovne, ktorý vnímam ako hybrid medzi privátnym a verejným priestorom. Nedostane sa tam úplne každý, ale zároveň ten priestor pôsobí veľmi utilitárne a odcudzene. Taktiež je to istým spôsobom aj ideologický priestor. V mojej bakalárskej práci som pracoval*a s priestorom verejných toaliet, ktoré boli predmetom sociologického výskumu. Ten jasne ukazoval, ako bol tento priestor využívaný a premieňaný rôznymi skupinami ľudí, hlavne zo sociálne vylúčených komunít.
Ďalšia vec, ktorá ma fascinuje, je vzťah privátneho priestoru domova a verejného priestoru. Ako v iných protestantských krajinách ani vo Švédsku nemajú ľudia vo zvyku mať zatiahnuté žalúzie alebo závesy. Je to úplný opak toho, s čím som vyrastal*a na Slovensku. Súvisí to jednak s náboženskou tradíciou a aj s tou sociálnou kontrolou. Keďže som dobrý človek a nerobím nič zlé, prečo by som mal*a zaťahovať závesy?
Všeobecne ma však na architektúre zaujíma, ako stelesňuje ideológie alebo sociálne vzťahy.
ZB: Stejně jako texty, i tvé prostorové instalace jsou velmi tělesné a poetické. To podstatné vzniká mezi řádky vzájemným napětím mezi jednotlivými povrchy a materiály. Zmínil*a jsi, že i tvůrčí proces je podobný. Na rozdíl od psaní však sochařská práce často vyžaduje technickou přípravu a schopnost přesného zadání. Jak při jejich realizaci postupuješ?
LE: V posledných rokoch si väčšie realizácie modelujem v 3D softvéri na počítači. Jednak kvôli lepšej priestorovej predstave, ale aj aby boli prípadne pripravené technické podklady na produkciu. Vždy si však vedome nechávam veľkú časť zahmlenú a s tým potom pracujem v ateliéri. To mi umožňuje viac experimentovať a objavovať. Niekedy napríklad ani neovládam niektoré technické postupy s určitými materiálmi, a práve aj vďaka tomu môžu vzniknúť zaujímavé výstupy.
ZB: Přijde mi, že právě v ochotě riskovat a odhalovat vlastní zranitelnost je nejvíce patrná kvír výpověď tvé tvorby. Stejně tak i v důvěře, se kterou vytváříš prostor pro představivost a aktivní spoluúčast diváctva. Považuješ svou uměleckou praxi za kvír? Jak si kvír umění sám*sama definuješ?
LE: Myslím, že veľa mojich prác narába s kvírovosťou celkom explicitne. V minulosti to bolo ešte viac. Postupne som však začal*a premýšľať nad tým, čo môže byť kvír po formálnej stránke. Odhliadnuc od klasických konceptuálnych (a postkonceptuálnych) stratégií je typickým príkladom extravagancia a camp. Mne je však prirodzenejšia práve minimalistickejšia estetika, a tak v poslednej dobe pracujem práve s náhodou, improvizáciou, zlyhaním, krehkosťou, dočasnosťou. Pre mňa sú to kvality, ktoré do istej miery opisujú kvír skúsenosť. Alebo možno sú moje texty campy?
ZB: Myslím, že celá tvoje tvorba je dost campy. Nevnímám tenhle pojem nijak esteticky ohraničeně, ale spíš jako postoj založený na schopnosti silného sebeuvědomění a také odvaze být ,over the top‘.
LE: Je pravda, že sa nebojím byť extra. A myslím si, že aj vďaka minimalistickejšej forme môžu campy obsahy vyznievať o to viac naliehavejšie alebo kritickejšie. Sterilita alebo vyprázdnenosť môže pôsobiť znepokojivo.
ZB: V souvislosti s tím mě ještě napadá jedna otázka. V úvodním textu k poslední výstavě Další den dřezu cituješ úryvek z románu Obraz Doriana Graye „Jen povrchní lidé nesoudí podle vzhledu. Skutečným tajemstvím světa je viditelné, nikoli neviditelné…“ Jak si tenhle citát vykládáš?
LE: Ten citát si vykladám celkom doslovne. Pre mňa osobne je záhadou úplne všetko banálne, veci, ktoré nás obklopujú, ktoré máme doma. Veci, ktoré robíme každý deň. Preto asi aj pracujem tak často s ready-mades. Neustále zbieram nejaké obaly, tašky, šnúrky… Zaujíma ma, čo tie veci môžu všetko evokovať, ako im prikladáme význam alebo hodnotu. Moja interpretácia toho výroku je však taktiež taká, že povrchným alebo banálnym veciam by sa mala prikladať rovnaká hodnota ako niečomu hlbokému, resp. vôbec nepracovať s takouto dichotómiou. Takže sa istým spôsobom snažiť prehodnocovať nejaké normatívne nastavenie.
