Michal Stolárik: Peťo, v rozhovore o clubbingu sa nestretávame náhodne. Tému nočného života a klubovej scény sledujem v tvojej tvorbe približne od roku 2015, odkedy sme spolupracovali na tvojej samostatnej výstave Trying to forget v Galérii Medium. So mnou sa toto prostredie spája vďaka promotérskej činnosti a organizovaniu akcie Hochspannung! či občasnému DJ-ingu. Okrem vernisáže sa z času na čas stretneme aj na zadymených parketoch pod blikajúcim stroboskopom. Predtým, ako sa dostaneme k hlbšiemu prepojeniu tvojej autorskej praxe a clubbingu, povedz mi, aké pocity v tebe vyvolá vstup na párty? Spomenieš si na konkrétne momenty, ktoré ti zmenili percepciu klubového života?
Peter Barényi: Keď vstupujem do klubu, očakávam rovnaký pocit, aký som mal na prvej párty, na ktorú si spomínam, očakávam nové zážitky. Hneď po vstupe do klubu sú moje zmysly atakované. Najprv počujem hudbu, všímam si priestor, vnímam crowd a atmosféru… Ak sú tieto tri vnemy pozitívne, teším sa na skvelý večer. Dobrú párty tvorí práve vhodne nakombinovaná zmes týchto troch zložiek.
Ak by som mal vymenovať momenty, ktoré zmenili moju percepciu klubového života, potreboval by som na to dosť dlhý priestor. Neviem si z nich vybrať ten najzásadnejší. Všetky súvisia s niečím novým, čo som predtým nezažil. Keď skočím do minulosti, zásadné pre mňa boli momenty z berlínskych klubov. Dôležitý bol moment, keď som si uvedomil, že párty robia tak, aby sa tam návštevník naozaj cítil príjemne a dobre, a že pripraviť také prostredie znamená odsledovať veľké množstvo detailov. Ďalším zaujímavým momentom bolo, keď som si uvedomil, že sa mi na párty v dave a hluku dobre uzatvára do seba a rozmýšľa…
MS: Mnohí a mnohé vnímajú, hlavne v našom prostredí, klubovú noc len ako akýsi reset po náročnom týždni. Inde vo svete sa tento environment mení na tebou spomínaný safe space, v ktorom nájdu svoje útočisko minoritné skupiny. Clubbing ako životný štýl. V Gruzínsku či na Ukrajine sa kluby zatvárajú, zažívajú politicky orientované razie, a preto sa prirodzene stávajú priestorom politického odboja a protestov. Čo ťa inšpirovalo k tomu, aby si svoju fascináciu tanečnou scénou použil ako prostriedok umeleckého vyjadrovania?
PB: Ide o úplne prirodzený vývoj bez akejkoľvek uvedomelej snahy. To, že clubbing je stále viac a viac témou umenia, ktoré produkujem, som si uvedomil až spätne. Počas doktorandského štúdia na VŠVU som sa zaoberal vzťahom medzi umením a denníkmi. Tri roky som zaznamenával, čo sa v mojom bezprostrednom okolí deje – písomne, fotograficky… Keď som si spätne čítal, čo som napísal, a prezeral nazbierané fotky, uvedomil som si, že mnohé výstupy sa týkajú času, ktorý som trávil s kamarátmi chodením do klubov alebo na súkromné párty v byte, v ktorom žijem. Potom prišla korona, lockdowny a kluby zatvorili. Vtedy som si naplno uvedomil, že klubové noci sú to, čo mi v izolácii chýba najviac, a začal som sa im venovať.
MS: Úvod do tejto témy bola práve spomínaná séria diel, ktoré si spojil do výstavného projektu Trying to Forget (2015). Pozostával z rôznych readymade objektov z bytových after párty, denníkových záznamov a zbierky klubových pások – či z mojej obľúbenej dvojkanálovej projekcie Process of Forgetting, v ktorej si prostredníctvom selfies dokumentoval svoj zjav pred a po párty. Výsledkom boli psychologické autoportréty. Pokiaľ sa nemýlim, tak celé toto obdobie malo pre teba terapeutický význam, pričom si pracoval s uvedomelou snahou zabudnúť. Clubbing ako útek pred realitou, predĺženie bežného dňa, otvorenie pomyselnej paralelnej reality je častým dôvodom. Postupne si však vlastné skúsenosti a svoju osobu nahradil skúsenosťami iných a tému clubbingu si začal komunikovať univerzálnejším spôsobom…
PB: Áno, povedal si to úplne presne. Najprv som sa ku clubbingu dostal cez denníky a skúmanie alebo sledovanie svojho najbližšieho okolia a jeho zaznamenávanie. Postupne si však začínam všímať viac to, čo je mimo mňa. Už sa na to nepozerám cez seba, ale všímam si, čo je okolo. Odosobnil som sa. Vzďaľujem sa a iba pozorujem, neskúmam… Asi to súvisí aj s tým, či sa práve zaujímam o to, čo cítim, alebo o to, čo vidím. Momentálne ma baví zaoberať sa vizualitou.
MS: Odosobnenie sa je prirodzený posun v každej tvorbe. Akým spôsobom sa to prejavilo u teba?
PB: Predpokladám, že máš na mysli výstavu Všetko je v poriadku, ktorú som pripravil u seba doma. Jej súčasťou boli aj svetelno-zvukové pohyblivé objekty s názvom White lies. Ide o tri meotary položené na pohyblivých podstavcoch, ktoré sa hýbu. Na steny v okolí premietajú nápis Všetko je v poriadku. Podstavce svojím pohybom napodobňujú tanec.
Keď som túto vec vyrábal, celkom ma pobavilo, keď som ten pohyb videl po prvýkrát. Bol taký neohrabaný, ťarbavý, mechanický a mne sa to najprv nepáčilo. Potom som si však uvedomil, že sa hodí k téme celej výstavy, ktorá bola venovaná mojim kamarátom. Mal som potrebu nejako upozorniť na to, že to sem-tam preháňajú. Keď sme boli v klube dlho a ja som videl, že už majú dosť, vždy keď som sa opýtal, či sú v poriadku, nasledovala odpoveď – malá milosrdná lož (white lie): Všetko je v poriadku.
Dlho som bojoval aj s tým, že meotary pôsobia zastaralo, retro. Ale keď som ich zamenil za čokoľvek iné, z čoho sa dá reprodukovať obraz, nefungovalo to. Tie staré meotary pripomínajú postavy, preto som sa rozhodol že ich použijem. Stále však išlo o niečo osobné, hlavne v spojení s bytom, kde som túto vec predstavil prvýkrát. Sotva som ich neskôr vystavil mimo bytu, osobná rovina sa stratila a mňa to začalo viac baviť. Stala sa z toho taká obrazová skratka, ktorá sa dá reprodukovať oveľa univerzálnejšie, menej konkrétne… Obzvlášť potom, čo som zvukovú stopu nahradil DJ-om, ktorý sa stal súčasťou objektov. Keď som napríklad tieto objekty vystavoval počas korony, veta, ktorá sa pôvodne vzťahovala ku clubbingu a konkrétnym udalostiam, zrazu pôsobila ako určená na komentovanie aktuálneho diania, odosobnila sa.
MS: Koronou spôsobené celosvetové lockdowny mali prirodzene vplyv aj na klubový život. Priestory dýchali prázdnotou, ľudia pracujúci v nočných prevádzkach stratili príjem, DJ-i/ky nemali kde hrať a clubberi nemali kde tancovať. Na túto situáciu si reagoval performatívnou videoinštaláciou Homeclub (2021), v ktorej si oslovil svoje priateľky a svojich priateľov, aby si urobili domácu párty a natočili sa pri tom, ako tancujú na svoju obľúbenú pesničku. Nútená izolácia u mnohých akcelerovala prejavy introvertnosti či, naopak, urobila z nich ešte väčších extrovertov. Akým spôsobom zmenili kovidové opatrenia a lockdowny tvoj pohľad na klubovú scénu a chodenia na párty? Odrazilo sa to nejakým spôsobom aj na tvojej tvorbe?
PB: Počas covidu som si definitívne uvedomil, že kluby, ich prostredie a atmosféra mi chýbajú, ak do nich nemôžem vstúpiť. Pre celú populáciu majú kluby nepochybne psychohygienický efekt. Pomáhajú odbúravať stres, uvoľniť sa a socializovať sa. Bolo to viditeľné po odznení covidových opatrení, hneď ako sa kluby opäť otvorili. Ľudia zrazu mali priestor, v ktorom sa mohli vybúriť, čo sa prejavilo veľkým množstvom návštevníkov, ktorý nevedeli, čo so sebou. Po dvoch rokoch takmer výlučne domácich párty v kruhu najbližších som to pocítil tak, že sa môj záujem obrátil smerom k tomu, čo sa na domácich akciách nedá zažiť – teda priestor klubov, a všetko, čo sa v tomto priestore deje. Moje najnovšie projekty sú preto venované hlavne samotnému faktu, že kluby boli zatvorené, a vizuálnym vnemom, ktoré sa v kluboch a na párty dajú pozorovať.
Až s príchodom lockdownov som začal vyrábať veci, ktoré môžeme označiť ako klubové, reagujúce na prostredie klubov a na klubovú scénu, a v kontexte predchádzajúcej otázky, aj ako veci, ktoré nie sú osobné, ale reflektujúce kluby „zvonku“ a z odstupu.
MS: Snahu sprostredkovať zážitok z klubového prostredia si inicioval v roku 2015 akciou Club Gallery. Prenajal si si niekdajší bratislavský Klub Dole a v netradičnom dennom čase, keď sú bežne otvorené galérie, si ponúkol návštevníkom a návštevníčkam možnosť vstúpiť do klubu – po jednom. Ten fungoval v bežnom režime – hrali DJ-i/ky, svetlá aj klub fungovali. Človek sa tak nemohol stratiť v dave, ale bol na parkete osamotený. Trochu si tým predbehol pandemickú situáciu, no možno to aj predurčilo smerovanie v tvojich pripravovaných projektoch. Na čom aktuálne pracuješ?
PB: Mám rozpracované dva celkom veľké projekty, do výroby ktorých je zapojených viac ľudí, čo je pre mňa výzva, pretože nie som najvhodnejší partner na spoluprácu. Obidva majú spoločné to, že sa sústreďujem na vizuál, ktorý preberám z klubov. Na oboch som začal pracovať dávnejšie a na ich realizáciu som musel zháňať financovanie. Malú časť prvého z projektov som už verejnosti predstavil na výstave v Galérii Jozefa Kolára v Banskej Štiavnici. Pracovne ho zatiaľ volám Dancing sticks. Ide o manipulované readymady, ktoré sú odpozorované z letných festivalov, kde som ich videl prvýkrát. Snažil som sa zistiť, ako sa tieto objekty volajú a na čo slúžia. Návštevníci si ich vyrábajú sami. Slúžia na to, aby sa skupina kamarátov ľahko našla v dave v noci na festivale. Objekty preto musia byť vysoko nad hlavami tancujúceho davu a väčšinou svietia, aby boli v tme ľahko identifikovateľné. Všetci tieto objekty volajú dancing stick alebo medúza – to kvôli najčastejšiemu tvaru týchto tanečných palíc, čo je väčšinou svetlami, stužkami a rôznymi predmetmi ozdobený dáždnik, pôsobiaci ako medúza. Fascinoval ma účel týchto palíc, a hlavne to, ako magicky počas noci vyzerajú, keď tancujú nad hlavami davu. Sú to obskúrne, často vtipné objekty, ktoré v sebe nesú aj posolstvo blízke skupine ľudí, ktorá ich vyrobila. Predstavoval som si ich bez ľudí a v galérii…
Druhý projekt, ktorý má pracovný názov Lalaland, je vizuálnym mementom obdobia, keď boli kluby zatvorené. Pracujem s fotografiami prázdnych tanečných parketov, ktoré boli počas pandémie využívané na iné účely, ako je tanec, alebo zostali nevyužité. Fotografie osádzam do rozmerných objektov vyrobených z materiálov bežne prítomných v kluboch. Dopĺňa ich zvuková stopa – techno vyrobené zo zvukov, ktoré som nahral v kluboch bez ľudí. Budú stáť na nohách z neónových trubíc naprogramovaných tak, aby vytvárali svetelnú kompozíciu v rytme zvukovej stopy – podobne ako blikajúce svetlá v kluboch počas párty. V kluboch ich plánujem aj vystaviť…
MS: Mám veľmi rád, ako pracuje s textom v Prahe pôsobiaci fotograf Jonáš Verešpej. Jeho site-specific inštalácia na zrkadlo v pražskom klube Roxy s vyplotrovaným textom „Do you ever cry in a club?“ je pre mňa silným zhmotnením veľkého množstva efemérnych situácií, ktoré clubbing prináša. Spomenieš si na svoj najemotívnejší zážitok, ktorý si v klube zažil?
PB: Vec, ktorú spomínaš, som videl. Natrafil som na ňu na koncerte Roisin Murphy. Pozitívne ma zaskočila. Ja sám s textom z času na čas pracujem. Pomocou textu písaného na okná oblepené farebnými fóliami som napríklad popisoval svoje pocity a myšlienky, ktoré mi hýria hlavou, keď som v klube.
Vrátim sa na začiatok nášho rozhovoru, keď sme sa bavili o tom, čo očakávam po vstupe do klubu. Odpovedal som, že očakávam niečo nové. A presne to som zažil v jednom z mojich najobľúbenejších berlínskych klubov ://about blank, keď počas párty otvorili „tajný“ stage medzi pánskym a dámskym wc, na ktorom som prvýkrát počul hrať svojho obľúbenca Massimiliana Pagliaru. Len tak sa vyberiete odskočiť si a zistíte, že na toalete prebieha paralelná malá párty s tou najlepšou hudbou na svete. Bolo to jednoducho niečo nečakané, nové a emotívne. Ďalším silným zážitkom je takmer vždy atmosféra počas párty v Panorama bare, ktorý je súčasťou Berghainu. Atmosféra na tanečnom parkete je to, čím je tento klub výnimočný. Nikde inde sa taká atmosféra nabitá pozitívnymi emóciami nedá zažiť.
