Za svoju krátku históriu získala klubové dianie a umenie potenciál a silu meniť, transformovať a usmerňovať mysle, telá a politiku. V nedávnych časoch sme boli svedkami toho, ako sa tieto dva prúdy prekrývali a existovali ako priestory pre exil, vyjadrenie a revolúciu. Najkultovejším príkladom je Cabaret Voltaire vo Švajčiarsku na začiatku 20. storočia. Takisto nie je prekvapením, že legendárny berlínsky klub Berghain sa v istom momente transformoval na galériu a nebol jediným priestorom, ktorý zmenil svoj oficiálny účel na iný a pohrával sa s hranicami a pružnosťou klubového a súčasného umenia. Okrem často plodných kolaborácií sa vizuálni umelci čoraz častejšie vydávajú do dídžejských vôd, z čoho vzniká takmer hnutie, pričom rozširujú komunitu alebo tieto dve komunity zlučujú.
V lokálnom česko-slovenskom kontexte sú tieto posuny tiež badateľné. Myslím, že sú stále veľmi otvorené a ústretové, čo nemusí platiť pre niektoré väčšie metropoly, kde sa tieto kruhy stali hermetickými a možno až exkluzívnymi. V nádeji, že si vytvorím určitý prehľad, som pre tento článok vyspovedala Sanjina Nesimiho, Jonáša Verešpeja, Michala Veltruského z pražského klubu Ankali, Chiaru Rendekovú (Microchic) z Bratislavy a Dorotu Brázdovičovú (SeaFur), umelkyňu zameranú na vizuálne umenie, tetovanie a hudbu, ktorá začínala v Bratislave a už niekoľko rokov pôsobí v Prahe.
Ankali & Planeta Za je multifunkčný kultúrny priestor, ktorý sa nachádza v prevažne priemyselnej časti pražských Vršovíc. Od svojho otvorenia v roku 2017 sa Ankali stalo vyhľadávaným miestom elektronickej hudby s európskym dosahom a vplyvom. Planeta Za bola otvorená v roku 2020 ako rozšírenie priestoru, a zároveň obohatenie pôvodného konceptu nočného klubu. Programová ponuka klubu sa posunula smerom k širšej a rozmanitejšej hudbe a okrem elektronickej hudby ponúka aj rôzne alternatívne žánre. Okrem svojich vlastných podujatí Ankali často spolupracuje s miestnymi a zahraničnými hudobnými a umeleckými kolektívmi. Okolo klubu sa sústredil širší kolektív umelcov, ktorí spoločne kurátorsky pripravujú podujatia a pravidelne sa zapájajú do programu. Okrem pravidelných klubových večerov sa v rámci programu konajú živé koncerty a ambientné predstavenia, počúvanie hudby, letné filmové premietania a príležitostné workshopy, ako aj trhy. Cieľom klubu je vytvoriť kultúrnu ponuku dostupnú pre rôzne skupiny divákov zo všetkých sociálnych a kultúrnych prostredí.
Jelisaveta Rapaić: Môžeš mi niečo povedať o vzniku klubu Ankali, čo inšpirovalo jeho založenie?
Michal Veltruský: Klubu předcházelo několik let nomádství a organizování warehouse raves (tohle období podrobně dokumentuje kniha Location TBA), během kterých sílila naše touha se někde ustálit. Všelijaký praktický okolnosti nás utvrzovaly ve vizi a potřebě společnýho sdílenýho obýváku, který se stane stabilním útočištěm pro podobně smýšlející individua a kolektivy. Mělo jít o platformu, kde můžeme rozvíjet jak svý nápady, tak nápady našeho blízkýho okolí. Místo, kde máme naprostou svobodu v tom, jak se věci mají dělat a vypadat; ať už jde o dramaturgii, práci s prostorem, nebo světlem. Prostě obecně něco, co nám jednoduše ve struktuře Prahy chybělo.
JR: Čím sa podľa teba odlišuje Ankali od iných klubov v Prahe alebo v regióne?
Sanjin Nesimi: Kdybych měl vybrat jednu věc, tak je to asi nejspíš široký záběr společensko-uměleckých aktivit, kterým se věnujeme…
JR: Môžeš nám povedať niečo o svojich hodnotách? Nakoľko je pre teba dôležitá komunita (kolektív/Ankali)?
SN: Každý alternativnější hudební klub je sám o sobě komunitním místem a jeho samotná existence je postavena na synergii a aktivitě komunity, která v něm operuje. Naším cílem, především v posledních pár letech, je dramaturgii co nejvíce decentralizovat a nechávat prostor pro co největší kreativní zapojení (nejen) hudební komunity, která kolem Ankali vznikla.
JR: Akým spôsobom zabezpečujete, aby Ankali ostával bezpečným priestorom bez akejkoľvek diskriminácie?
MV: Jedním z praktických klíčů je určitě door policy. Nebylo to tu standardem a trochu nám trvalo, než jsme se k tomu odhodlali. Po úvodní nedůvěře si, myslím, už většina uvědomila, že podobné opatření je v podstatě nezbytné. Nejde o žádnou snahu o exkluzivitu a upřímně bychom byli všichni radši, kdybychom ji vůbec aplikovat nemuseli. Abych to ve zkratce popsal: jde o to problémy eliminovat ještě před jejich vznikem. Pokud nemá návštěvník respekt k člověku na dveřích, těžko ho potom bude mít vevnitř k ostatním a k samotnýmu klubu. Obecně je pro mě taky důležitý self-policy aspekt a v tom na všechny klademe neustálý apel. Chceme, aby si co nejvíce lidí vzalo prostor za svůj, a pokud dochází k porušování pravidel nebo k jakémukoliv omezování okolí, postavili se k tomu aktivně. Pokud je jim to komfortní, tak v ideálním případě svépomocí nebo tím, že danou situaci nahlásí komukoliv, kdo v klubu pracuje. K tomu máme jasně nastavené a vytvořené interní mechanismy komunikace a propojený veškerý staff.
JR: Váš kolektív združuje umelcov z rôznych oblastí. Je Ankali podľa vás priestor, kde sa klubová scéna stretáva s vizuálnym umením alebo kde sa tieto dve oblasti prelínajú? Ako vnímate toto pôsobenie?
Jonáš Verešpej: Ankali a vizuálne umenie sa pretína v mnohých bodoch. Takmer všetci, čo tu denne pracujeme, v ňom nejak chodíme, aspoň jednou nohou. Michal je grafický a svetelný dizajnér, Sarah manažuje mladé umelecké talenty, ja a Sanjin máme za sebou FAMU… Myslím si, že náš background zásadne ovplyvňuje to, ako klub formujeme a prevádzkujeme. Najviac je to vidieť na našich mesačných programových plagátoch, ktoré hlavne vďaka Michalovej práci tvoria veľkú časť našej identity navonok. Tie každý mesiac prezentujú hlavne domácu, ale občas aj zahraničnú tvorbu rôznych umelcov a umelkýň z grafického dizajnu, ilustrácie, typografie, fotografie a z ďalších mediálnych pozícií.
V priestore klubu sme sami alebo v rôznych spoluprácach usporiadali niekoľko výstav, ktoré pojali všetko od súčasnej fotky, cez scénografiu a performance, až po site-specific intervencie či multimediálne inštalácie. Vizuálne a iné umenie môže byť skvelým doplnkom klubovej noci a tento potenciál budeme do budúcnosti rozvíjať.
MV: Ty plakáty a ten proces toho, jak vznikají, jsou pro mě takovou vizuální paralelou toho, jak je celý provoz nastavený. Vnímám to jako určitý framework, kde my jsme těma, co definují a moderují ten základní rámec, a ostatní se v něm, za naší pomoci, realizují. Jde o spolupráci, ze které pak čerpají obě strany.
JR: Niekedy sa stáva, že veľké klubové metropoly a centrá sa hermeticky uzatvárajú, teda sú čoraz menej otvorené komunite a viac sa uzatvárajú do seba. Povedali by ste, že to hrozí aj Bratislave alebo Prahe, alebo čo sa dá urobiť, aby sa tomu zabránilo?
SN: Já myslím, že i tady hodně záleží na konkrétních místech. Za posledních pár let jsem navštívil několik „so called clubbing capitals“ (i opakovaně, haha), ale i v těchto obřích clubbing capitals se mi podařilo najít autentická místa, která dávají velký prostor lokálním uměleckým komunitám a i díky tomu jsou skutečně originální. Těch míst není mnoho, ale troufám si říct, že každé větší město minimálně jedno takové místo má a nemusí to být nutně klub.
JV: Ako naznačil Sanjin, ta otázka hádže všetkých do jedného vreca. Zároveň je asi pravda, že na takej Ibize by sme už nejakú klubovú komunitu – aspoň teda v idealizovanom zmysle slova – nenašli. Pre klubové scény Bratislavy alebo Prahy je otvorenosť a komunitný modus operandi jednou z ciest k udržateľnosti, pretože týmto bublinám vývoj kultúry v našich krajinách všeobecne veľmi nepraje.
JR: Čo považujete za najväčší umelecký a politický potenciál klubovej scény?
SN: Myslím, že alternativnější kluby typu Ankali mohou mít potenciál být téměř čímkoliv, když lidi, kteří to místo naplňují programem, umí popustit uzdu fantazie. Jeden večer mohou být místem pro koncert poslechové hudby nebo prostorem pro divadlo, nebo pro klasickou klubovou noc. Jindy zase DIY galerií nebo místem, kde si člověk může dát pop-up večeři v prostorách, kde by tě za normálních okolností nenapadlo jíst. Ta flexibilita a možnost dělat věci v jiném kontextu mi přijde asi nejsilnějším aspektem.
JV: Spôsob, akým si môže návštevník vypočuť a prežiť hudbu v klube, je v kontexte „konzumácie“ hudby jedinečný. Zážitok, ktorý z toho môže vzniknúť, aj dopad na našu identitu, ktorý to môže mať, je pre mňa tým najvýraznejším a zároveň najmenej hmatateľným potenciálom. Aj keď je často šablónovitý a ten potenciál nie vždy naplní, stále si myslím, že tanečný parket je najlepším miestom pre eskapizmus, ktorý v dnešnej dobe prelínajúcich sa globálnych a osobných kríz všetci potrebujeme stále viac a viac.
JR: Čo by ste si želali pre Ankali a miestne tvorivé komunity do budúcnosti.
JV: Dúfam, že sa Ankali šťastne dožije svojich desiatych narodenín (úsmev).
MV: Já doufám v to, že celý proces proměny z relativně úzce vyprofilované entity, která to byla na začátku, dotáhneme co nejdál a staneme se místem, které dokáže nabídnout co nejbohatší program a útočiště i nejbližšímu vršovickému okolí.
Chiara Rendeková (*1995), pôsobí pod menom Microchic ako nezávislá DJ-ka. Narodila sa a pôsobí v Bratislave. Okrem toho pracuje ako špecialistka starostlivosti o klientov v technologickom startupe zameranom na sociálne médiá. V období od 2018 do 2022 bola členkou kolektívu APART, ktorý sa podieľal na prevádzkovaní umeleckého priestoru A Promise of Kneropy.
JR: Chiara, môžeš nám povedať niečo o svojich hudobných začiatkoch a hraní v kluboch?
Chiara Rendeková: Pochádzam z muzikantskej rodiny, moja mama hrá na husle, otec je dirigent. Už v ranom veku ma obklopovala vážna hudba, čo ma ovplyvnilo a vzbudilo moju vášeň pre hudbu. Koncom puberty ma kamarát prvýkrát zobral na párty elektronickej hudby do známeho Subclubu, kde som našla útočisko. Klubové prostredie a hudba boli ako azyl, utópia na jednu noc, v ktorej som mohla byť hlavným hrdinom a vytancovať svoje bolesti. Asi desať rokov som chodila na párty hlavne ako tanečníčka a poslucháčka. Z toho pramení aj môj obdiv k ľuďom, ktorí to všetko pripravujú, čo prerástlo do môjho sna – jedného dňa si zahrať, splatiť im to a poskytnúť davu podobnú istotu.
Začala som cvičiť doma, až kým ma nenakopol kamarát, aby som si zahrala na jeho rozlúčkovej párty, po ktorej nasledoval komunitný večierok organizovaný DYI na bývalej raketovej základni, čo ma neskôr povzbudilo k hraniu na miestnych koncertoch. Neverím v ten koncept, že sa niekto presadí úplne sám, a myslím si, že vášeň pre niečo je vždy len polovica úspechu. Tou druhou polovicou je komunita ľudí, ktorí vás podporujú a povzbudzujú, a v tomto zmysle som mala šťastie, že som mala okolo seba takýchto ľudí, aktívnych na umeleckej scéne.
JR: Kedysi si bola členkou kolektívu APART v Bratislave, môžeš nám povedať niečo o svojej úlohe a ako členstvo v umeleckom kolektíve formovalo tvoju (zvukovú/hudobnú DJ) prax?
CR: K APART-u som sa pridala v roku 2018, keď ma pozvali ako rozprávačku filmu The Most Beautiful Catastrophe a následne k projektu otvorenia nezávislého umeleckého priestoru v Bratislave. Nastúpila som ako manažérka sociálnych médií a príležitostne som sa starala o PR výstav. Ak som sa niečo naučila z pôsobenia v kolektíve, tak je to vnímavosť voči rôznym kontextom a rôznym perspektívam.
Ako to opísal Boris Ondreička, „kolektív poskytuje kritickú spätnú väzbu, skúsenosť, zábavu, silný pocit solidarity a spolupatričnosti“. Fungovalo to na báze zdieľanej ekonomiky, čo sa zhodovalo s ľavicovými princípmi, ktoré ovplyvnili moje politické názory. Po prechode na DJ-ing sa snažím pokračovať vo vyjadrovaní týchto hodnôt prostredníctvom vzájomnej pomoci. Toto nastavenie formuje aj môj pohľad na hudobný priemysel, ktorý kladie dôraz na spoluprácu a spoločné perspektívy namiesto individualizmu.
JR: Čo si najviac ceníš na bratislavskej scéne vizuálneho umenia a klubovej scéne? A čo by si na nich najradšej zmenila?
CR: Toto leto som sa zúčastnila na párty zdarma, kde počasie prinieslo extrémne podmienky. Po neutíchajúcej búrke sa miesto konania zmenilo na bahnisko, v ktorom sa ľudia ťažko pohybovali, nemohli si oddýchnuť a zvukový systém bol čiastočne zaplavený a zničený. Ak by sme tam mali semafory, všetky by svietili na červeno. Nebola to situácia vhodná na konanie kultúrneho podujatia, napriek tomu to ľudia nevzdávali a umožnili podujatiu pokračovať až do konca.
Bola to pre mňa zásadná skúsenosť a pochopila som, aké je to bojovať za svoj kúsok slobody, za právo vyjadriť sa. Pripomína mi to paralelu s kultúrnym sektorom/scénou na Slovensku, kde sú ľudia napriek drsným podmienkam, alebo práve vďaka nim, jedinečne odolní, čo si vážim.
JR: Povedala by si, že sú tieto dva prúdy úzko prepojené? Ako sa navzájom ovplyvňujú? Je tam spojenie v tom, čo sa obidve sféry snažia dosiahnuť?
CR: Určite, myslím si, že vizuálne umenie a hudba sú prepojené, alebo minimálne môžu byť. Napadá mi napríklad projekt Drexcyia, afrofuturistická mytológia detroitskej hudobnej skupiny (James Stinson a Gerald Donald), ktorá sa premietla do jedinečného hudobného diela. Neskôr ho vizualizoval v ilustrovanom románe Abdul Qadim Haqq. Myslím si, že vizuálne umenie aj hudobná scéna sa podobným spôsobom snažia vytvoriť časopriestorové vákuum, v ktorom sa ľudia môžu zastaviť a prehodnotiť štruktúry, v ktorých žijeme, alebo si predstaviť novú budúcnosť. „“
JR: V umeleckom kolektíve prebieha množstvo spolupráce a tímového úsilia, ale zároveň je tam nedostatok finančných prostriedkov. Vnímaš podobný druh pracovného modelu, výziev, odmien a komunity aj v kluboch?
CR: Myslím, že sa to prelína, ale kolektívy aj kluby majú, samozrejme, svoje špecifiká. Myslím, že najväčší rozdiel je vo fyzickej prítomnosti a frekvencii podujatí. Umelecký kolektív môže fungovať bez stáleho fyzického priestoru, alebo dokonca na diaľku, a má väčšiu slobodu, pokiaľ ide o závažnosť svojich diel, na rozdiel od klubu, ktorého existencia sa spolieha na fyzické zázemie a musí ho denne alebo týždenne napĺňať akciami. Čo sa týka prieniku, myslím, že kolektívy môžu byť alebo sú zásadné pre ekosystém klubov.
JR: Čo by sa vizuálne umenie mohlo naučiť od klubov/hudobnej produkcie a naopak?
CR: Bolo by dobré, keby sa scéna vizuálneho umenia takpovediac „viac pustila do práce a stala sa telesnejšou“ – to znamená viac intervencií alebo výstav vo verejnom priestore alebo alternatívnych priestoroch mimo čistoty galérií a priblížila sa nečistote nočných klubov. V súčasnosti mi v dramaturgii klubov chýba premyslenejší a koncepčnejší prístup, ktorý, naopak, formuje každú dobre zrealizovanú výstavu.
JR: Čo by si si želala pre budúcnosť bratislavskej klubovej scény a vizuálneho umenia?
CR: Nedávno som čítala výrok „rýchle si získa všetku našu pozornosť, ale pomalé má všetku moc“ a stotožňujem sa s tým. Najmä v dnešnej dobe, keď je tlak Reels, tlak ekonomiky/kapitalizmu pozornosti na sociálne médiá taký silný, môžu mať začínajúci umelci tendenciu myslieť si, že kvalita sa rodí zo dňa na deň a do ich vývoja nepatrí neúspech. Dúfam, že táto predstava bude prekonaná a neodradí ľudí od tvorby relevantného umenia a od budovania udržateľných a starostlivých konceptov a komunít.
Dorota Brázdovičová (SeaFur) je kultúrna pracovníčka žijúca v Prahe. Vyštudovala magisterské štúdium na Katedre intermédií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Aktívne sa venuje tetovaniu, DJ-ingu a ilustrácii. Aktuálne ilustrátorsky spolupracuje vo výskumnej skupine projektu Životní příběhy za lidská práva, ktorý sa venuje príbehom ľudí so skúsenosťou dlhodobých pobytov v ústavoch, „domovoch“ či psychiatrických zariadeniach
JR: Môžeš nám povedať niečo viac o svojom vývoji, od vizuálnej umelkyne z Bratislavy až po život v Prahe, príležitostné hranie v kluboch a tetovanie ihlou (stick-and-poke)? Vieš tento prechod nejako charakterizovať?
Dorota Brázdovičová: V Prahe som stážovala v Institutu úzkosti, kde som spoznala DJ-ku a nakoniec aj veľmi dobrú kamarátku Idu Elastix, s ktorou sme sa rýchlo zblížili na základe našich špecifických hudobných záujmov. Keď sa na to pozriem spätne, bol to dosť dôležitý moment v kontexte zasvätenia do miestnej scény a kultúrnych a hudobných iniciatív, ako napr. Rádio Punctum alebo Petrohradská kolektiv, kde som istý čas pracovala. Moja tvorba a aktivity začali meniť smer od momentu, ako som opustila školskú štruktúru. Bez nej veľmi rýchlo zistíte, čo vás zaujíma a prirodzene ťahá. Záujmy sa vyselektujú aj na základe toho, na čo vám zostáva kapacita pri riešení základných životných potrieb. Už počas štúdia som občasne DJ-ovala, ilustrovala či tetovala. To mi zostalo doteraz. Vtedy to boli len vedľajšie aktivity, teraz sú to hlavné záujmy. Prestala som sa venovať typu umenia, na ktoré som sa sústreďovala počas školy. Vyžaduje si intenzívne a dlhodobé sústredenie, priestor a kapitál. Teraz na to nemám prostriedky, ale pravdepodobne ani dostatočnú motiváciu.
JR: Hudobná tvorba bola súčasťou tvojej diplomovej práce, ktorej výsledkom bola performance Stories of Inflamed Head. Dá sa povedať, že to bol začiatok posunu od jedného druhu umenia a komunity k druhému?
DB: To, že Stories of Inflamed Head boli hudobného charakteru, môže pôsobiť ako výrazný odklon od mojej predošlej tvorby a praxe, ale paradoxne to bolo najautentickejšie priblíženie sa k tomu, čo ma celý čas najviac ťahalo a s čím som mala najintenzívnejší dlhodobý kontakt. Uvedomila som si, že k sfére hudby a hudobnej komunite mám oveľa bližšie ako k tej umeleckej (aj keď sú navzájom intenzívne prepletené – teraz omnoho viac, ako keď som študovala). Hudobne ma vychovala A4-ka, dávny Batyskaf, kde sa pohybovalo množstvo hudobných nadšencov, DJ-ov a hudobníkov, ale aj tanečné lekcie a tanečná komunita. Vďaka kamošom v hudbe som pracovala aj na vizuáloch pre párty, koncerty, eventy alebo malé vydavateľstvá. Postupne sa mi vyjasnilo, že umelecký svet mi je vzdialenejší, než som si myslela. Kontakt s hudobnou sférou a komunitou, naopak, zintenzívnel.
JR: Povedala by si, že tento posun bol rozhodnutím, nutkaním alebo prirodzeným procesom bez veľkého premýšľania? Čo ťa k nemu viedlo?
DB: Čiastočne som odpovedala pri predošlej otázke, ale odklon k inej komunite a typu umenia bol určite prirodzený vývoj. Čo sa týka zmeny v mojej tvorbe, hlavne v prípade performance Stories of Inflamed Head, tá sa udiala sama od seba. Bola to intenzívna potreba. Dozreli vo mne isté veci a pochopila som, že hudba a pesničky sú jediná forma rozprávania, ktorou vyjadrím to, čo potrebujem. Už dlhšiu dobu som robila veľmi „trashy“ pesničky sama pre seba, ale nikdy som to nepovažovala za niečo, čo by som vedela využiť pri umeleckých dielach. Spätne sa mi to zdá celkom zvláštne a trochu smiešne. Pravdepodobne som dlho fungovala v akýchsi zastaralých ideách a predstavách o tom, čo znamená robiť umenie a ako má vyzerať. Mám pocit, že aktuálne je hudba intenzívne prítomná, či už na Katedre intermédií, alebo celkovo na výtvarných školách, a veľmi sa z toho teším! Hudobníci a hudobníčky prepletení so sférou umenia ma bavia asi najviac.
JR: Spomínala si mi, že už si nie si celkom istá, či sa ešte považuješ za vizuálnu umelkyňu. Z čoho podľa teba táto neistota vyplýva, alebo inak – na základe čoho sa vlastne človek cíti byť vizuálnym umelcom?
DB: Popravde som sa za vizuálnu umelkyňu nikdy nepovažovala. Jedna vec je, keď sa za umelkyňu označíte vy sami, alebo či vás legitimizuje aj samotná umelecká obec. Za mňa je to akýsi sociálny status, ktorý si vyžaduje byť v neustálom aktívnom vzťahu s umeleckou prevádzkou. Netúžim byť jej súčasťou z rôznych dôvodov, ale jedným z nich je aj neskutočná prekarita a ďalšie prekážky, ktoré dlhodobo sledujem len z diaľky. Zároveň som málokedy zo svojich prác mala pocit naplnenia a zmyslu. Aktuálne inklinujem viac k typu tvorby, ktorá je viac-menej mimo spomínanej štruktúry. Užívam si veci, pri ktorých ma napĺňa priama spätná väzba (tetovanie, DJ-ing, hudba), alebo pocit zmysluplnosti pri vizuálnej práci pre projekty či iniciatívy, s ktorými som hodnotovo v súlade. Som rada, že som stále súčasťou kultúrnej sféry – zároveň som však rada mimo štruktúru, v ktorej pozorujem únavu, vyhorenie, akýsi pocit vyprázdnenosti, ale aj malú šancu uživiť sa a tvoriť udržateľne. Obdivujem odhodlanie umelcov*kýň, ktorí*é sú napriek všetkým týmto prekážkam stále aktívni*e. Ja sa považujem skôr za akúsi kultúrnu pracovníčku aktívnu na viacerých frontoch.
JR: Definície sú vo všeobecnosti obmedzujúce. Máš pocit, že zažívaš viac, alebo menej slobody, keď v tvorivej oblasti prechádzaš z jednej formy do inej? Čo je podľa teba na tejto fluidite najväčšou výzvou a čo prináša najväčšie uspokojenie?
DB: Svoju fluiditu považujem za požehnanie, ale aj prekliatie. Na jednej strane cítim slobodu, nikdy sa nenudím a prepínam medzi aktivitami v závislosti od obdobia. Vďaka hraniu, tetovaniu, ale aj kresleniu spoznávam veľa skvelých ľudí, nové miesta a rôzne zaujímavé projekty a iniciatívy. To je tá uspokojivá časť. Zároveň je náročné navigovať všetky sféry naraz a robiť to kvalitne. Toto prepínanie rozbíja moju pozornosť a energiu na kusy. Už viackrát som premýšľala nad tým, že sa budem venovať len jednej aktivite naplno, ale nedokážem sa žiadnej z nich vzdať. Zároveň cítim konštantný freelancerský stres a neistotu. Nikdy neviete, dokedy budú vaše veci vzbudzovať záujem, ale ani to, dokedy si ľudia budú môcť dovoliť veci ako tetovania, kresby a párty vzhľadom na prehlbujúce sa krízy a politicko-ekonomickú situáciu.
JR: Ak by si sa mohla vrátiť v čase a dať radu svojmu mladšiemu ja, čo by to bolo?
DB: 1. Nikdy nezahadzuj svoje kresby a nahrávky, aj keď sa ti zdajú nepoužiteľné.
- Nerob veci preto, lebo ich robia ostatní.
- Have fun!
