TOHTOROČNÝ FESTIVAL Ars Electronica v rakúskom Linzi sa začiatkom septembra netradične predstavil v priestoroch bývalej tabakovej fabriky, ktorú v tridsiatych rokoch navrhol architekt Peter Behrens a nedávno ju zapísali do zoznamu kultúrnych pamiatok. Proklamovaným zámerom festivalu je pokúsiť sa prezentovať najnovšie trendy v oblasti inovatívnych technológií a vizuálneho umenia, a zároveň rôznym tematickým zameraním každého ročníka artikulovať spoločensky rezonujúce témy. Tohtoročná téma festivalu, sformulovaná v hesle Repair– ready to pull the lifeline, sa pokúšala naznačiť riešenia všadeprítomnej krízy prostredníctvom novátorského prístupu. Mám však pocit, že v niekoľkých výstavných sekciách sa podarilo sformulovať problém len so zúženým zameraním sa na ekológiu a načrtnúť iba marginálne riešenia bez výraznejších dôsledkov v porovnaní s tými, ktoré sľubovala primárna téza nahradenia recyklovania reparovaním. Festival však dopĺňalo množstvo konferencií a panelových diskusií.
Sekcia Reqiem for dying species bola poctou „zanikajúcim“ technickým zariadeniam a predmetom dennej spotreby ako žiarovky, igelitky či televízory. V rámci nej napríklad japonský experimentálny umelec Ei Wada predviedol svoj projekt Jazz Tube Band, kde s využitím elektromegnetických polí premenil staré televízory na hudobné nástroje.
Ústredným podujatím v rámci festivalu tradične býva výstava diel nominovaných na ocenenie Prix Ars Electronica s názvom Cyber Art Exhibition. Výstava predstavila najmä práce zamerané na technologické inovácie, ktoré boli v lepších prípadoch použité na zaujímavý vizuálny efekt. Je škoda, že mnoho ocenených čestných uznaní sa prezentuje len v podobe videodokumentácie, čím nielenže vnímateľ prichádza o autentický zážitok, ale konceptuálne zamerané práce tým strácajú svoju výpovednú silu.
Hlavné ocenenie Golden Nica, ktoré vyberá päťčlenná medzinárodná porota špecializovaná na každú zo siedmich kategórií, nenaplnilo moje očakávania, najmä v kategórii interaktívne umenie. To získala práca Eye Writer väčšieho kolektívu amerických a anglických vedcov v spolupráci s graffiti umelcom Temptonom, ktorá spočívala vo vyvinutí technológie umožňujúcej chorým aj napriek celkovému telesnému ochrnutiu digitálne kresliť a písať len pohybom očí. V kategórii hybridné umenie bola cena udelená austrálčanovi Stelarcovi, azda najvýznamnejšej osobnosti prezentovanej na tohtoročnom festivale, ktorému samozrejme toto vyznamenie bezpochyby patrí. Získal ho však akoby ex-post za staršie dielo Ear on Arm, implantát ucha na vlastnom predlaktí so zabudovaným mikrofónom a vysielačom. Z ostatných prezentovaných diel by som rada spomenula mimoriadne pozorohudnú prácu švajčiarskej dvojice Cod. Act. Michel a André Décoster, ktorí získali vyznamenanie v kategórii digital music a sound art svojím zvukovo-kinetickým objektom Cycloïd-E, vytvoreným na základe výskumu vzťahu pohybu a zvuku so zámerom o ich harmonický recipročný pomer.
Za podarenú paralelu k priam technofilskému prezentovaniu robotov v rámci festivalu, jednak vďaka pompe okolo humanoidoidného robota Asimo, alebo v rámci prehliadky Robot-ism vytvorenej v spolupráci s Japan Media Art Festival, považujem čestným uznaním v kategórii Hybridné umenie ocenenú prácu Dirk the Homeless Robot holandskej dvojice Fred Abels a Miriam Lengemeijer. Robot je tu skutočne použitý ako interaktívny objekt vo verejnom priestore. Hoci možno predstavuje len primitívny technický predstupeň svojho druhu, jeho miestami naozaj presvedčivý ľudský zjav a správanie sa mu zabezpečili almužnu od niektorých celkom zaskočených návštevníkov.
Napriek veľkým očakávaniam, ktoré renomovaný, dalo by sa povedať až kultový festival každoročne vzbudzuje, vyvolával spočiatku trochu rozpačitý dojem. Ars Electronica potvrdila svoj status mimoriadneho podujatia prezentujúceho revolučné myšlienky, keď návštevník opomenie množstvo únavných prác, ako názorných technologických demonštrácií a sústredí sa na pozoruhodnejšie diela a idey.
STELARC, Ear on Arm, 2006, foto: Nina Sellars.
Eliška Mazalanová
