V prvú októbrovú sobotu sa v Košiciach konal tretí ročník Bielej Noci / Nuit Blanche. Ide o pomerne špecifické a v slovenskom prostredí unikátne podujatie, ktoré má azda najbližšie k forme multižánrového umeleckého festivalu v úzkej väzbe na mestské prostredie. V strohej reči čísiel išlo o tridsaťosem diel, vytvorených azda vo všetkých súčasných médiách bezmála päťdesiatimi umelcami z jedenástich krajín, prezentovaných za lektorskej pomoci dvestopäťdesiatich dobrovoľníkov počas šiestich nočných hodín na tridsiatich adresách širšieho centra mesta. Akcia mala jednu kurátorku – Zuzanu Pacákovú, ktorá zodpovedala za výber umelcov a koordinovala nemalý organizačný tím. Samozrejme tieto čísla mali navodiť len predstavu o dimenziách projektu, nie o jeho kvalite.
Keď som prijal ponuku písať o košickej Bielej Noci bol som rozhodnutý urobiť objektívnu výtvarno-kritickú recenziu. Veľa na tom nezmenila ani samotná autopsia, iba rozmer akcie ma prinútil zmeniť žáner textu na reportáž. Snáď ma na základe nasledovných riadkov nikto neobviní z neobjektívnosti interného pohľadu Košičana. Môžem vyhlásiť, že moja súčasná angažovanosť v podobných akciách je mizivá a môj postoj k celému fenoménu Európskeho hlavného mesta kultúry 2013, do ktorého v súčasnosti Biela Noc patrí, možno nazvať rezervovaným. Viackrát som prezentoval aj svoj skeptický názor na schopnosť, či vôbec potrebu oslovenia más súčasným výtvarným umením. Stačilo však niekoľko hodín v košických uliciach v predvečer maratónu a môj postoj sa otriasal v základoch.
Skôr, než prejdem k samotným dojmom a hodnoteniu, dovolím si pár slov k definícii a histórii podujatia v širšom kontexte. Myšlienka súčasnej podoby Bielej Noci – pravidelnej akcie, ktorej účelom je priblížiť súčasný výtvarný jazyk širokému diváckemu spektru, vznikla pred desiatimi rokmi na parížskej radnici. Neskôr si ju osvojilo viacero svetových metropol, ako napr. Toronto, Los Angeles, Neapol, Madrid, Helsinky… Práve parížska Nuit Blanche sa okrem mohutnej diváckej podpory teší aj najväčšej pozornosti zo strany odbornej verejnosti. Mesto Paríž je aj akýmsi licenčným centrom tejto akcie, vlastní jej ochrannú známku, schvaľuje jej organizovanie v Európe a sformulovalo tzv. chartu, kde sa medzi iným píše o podmienke prezentácie súčasných foriem umenia, či aktívnej reflexie verejného priestoru.
O neoficiálny úvod i afterparty sa postaralo zoskupenie Make Up collective. Hodinu pred slávnostným zahájením Bielej Noci bola v ich galérii vernisáž výstavy Krištofa Kintery Černá vlajka, ktorý ďalšími dvoma dielami prispel aj do samotnej nočnej prehliadky a stal sa tak najobsadenejším umelcom akcie. Známe Kinterove práce reagujúce na mestské prostredie (Paradise Now a Lay Down and Shine) dostali nový kontext v prostredí gotického komplexu katedrály a bývalej cintorínskej kaplnky či starého trhu zmeneného na tak trochu temný parčík. Podobnej povahy bol vstup Davida Černého. Jedno z jeho Babies či Viselec, ktoré vystavoval už v mnohých mestách sveta, vytvárajú vždy novú, jedinečnú situáciu v interakcii s miestnym prostredím. Naopak socha Dušana Zahoranského Doma Otthon Khere Nhá… ostane súčasťou Kuzmányho sídliska natrvalo. Kovová plastika evokuje sídliskový motív verejného prašiaku – typického itineráru socialistických predmestí. Zahoranského socha, doplnená o ďalší rozmer nočným nasvietením oproti mohutnej sivej stene vežiaku, dokonale zapadá do vybraného priestoru. Umocňuje jeho genius loci, kde po zbúraní starého multietnického huštáku nasťahovali jeho obyvateľov do dnešných blokov. Pre ich potomkov sa však už stali domovom so všetkými pocitmi, aké takémuto miestu náležia. Táto socha je však len jedným z originálnych diel, ktorých vznik dokázal projekt podporiť. Vizuálne atraktívna inštalácia Elise Morin (FR) Water carrier, na hladine bývalého mlynského náhonu, pracuje v ironickej podobe s dnešným vnímaním vody ako mestskej „kulisy“ či dekorácie. Opäť zásah do historickej pointy miesta, ktorého živý vodný tok zmenili socialistický plánovači na nezmyselnú fontánu. Nie je však priestor pristavovať sa pri každom diele. Sústredím sa tak iba na všeobecné závery, ktoré možno zosumarizovať do niekoľkých bodov. Prvý sa dá nazvať skrátka – davy. Stredoveké šošovkovité námestie, ktoré dnes voláme Hlavná ulica, praskalo vo švíkoch a i v postranných uliciach prúdili zástupy ľudí. Odhad organizátorov o šesťdesiattisícovej návšteve možno označiť za triezvy. Pohľad na disciplinovaný rad dlhý niekoľko desiatok metrov, vinúci sa na schodisku jedného z meštianskych domov a vedúci k práci Eugenia Percossiho (IT) Black and white, či k strohej zvukovej inštalácii od Švajčiara Zimouna, pôsobil prinajmenšom nevšedne. Niektoré diela v interiéroch som jednoducho nevidel len preto, lebo som sa pre priestorové obmedzenia nedostal už do x-tej skupiny divákov. Z pocitu, že sa nachádzam v nejakom veľkom a podivnom zábavnom parku, ma vytrhával iba fakt, že sa dívam na súčasné výtvarné umenie z dielne zväčša známych autorov. Na druhej strane atmosféru družnej pouličnej zábavy skvele vystihol Tomáš Džadoň, ktorý si v rámci performance Ja som podstavec s obdivuhodným výkonom vykladal okoloidúcich v krátkom slede na ramená.
Nemožno opomenúť, že bezmála tretinu prezentovaných prác tvorili diela študentov a čerstvých absolventov Fakulty umení košickej Technickej univerzity. Tento fakt možno vyzdvihnúť ako jasný prejav podpory nastupujúcej generácii profesionálnych umelcov. Dominovali nové médiá, ktorých adepti sú beztak, vzhľadom na komorné priestory fakulty, zvyknutí prezentovať svoje práce najmä v bývalých priestoroch tabakovej továrne, dnes Tabačka Kulturfabrik – jedného z uzlových bodov na mape Bielej Noci.
Na záver možno konštatovať, že na slovenské pomery nevídanú divácku podporu môže mať aj kultúrna akcia, ktorá nenadbieha väčšinovému vkusu. Zatiaľ posledná košická Biela Noc ma presvedčila, že všetko je len otázka odvahy, vhodnej prezentácie a, samozrejme, public relation. Organizátori si nastavili latku vysoko a azda tým naznačili aj smer celého projektu EHMK 2013.
TOMÁŠ DŽADOŇ, Ja som podstavec, 2012. foto: Lenka Kukurová;
DUŠAN ZAHORANSKÝ, Doma Otthon Khere Nhá…, 2012, foto: archív autora;
ELISE MORIN, Water carrier, 2012, foto: Dávid Hanko.
KRIŠTOF KINTERA, Lay Down and Shine, 2012, foto: archív autora.
Peter Tajkov
