Biela noc na slovenský spôsob má svoje špecifikum– nehostí ju hlavné mesto. Už po štvrtýkrát sa východoslovenská metropola aj vďaka projektu Európske hlavné mesto kultúry 2013 stala v prvú októbrovú sobotu dejiskom podujatia, ktoré nechce byť iba „nocou svetiel“, ani „nocou múzeí a galérií“, a napriek tomu má ambíciu prezentovať súčasné umenie širokej verejnosti. Ak má byť súčasné umenie zrozumiteľné masám, väčšinou dochádza k jeho zjednodušeniu či zatraktívneniu.
Keďže minulý rok sa osvedčili prizvaní francúzski umelci, aj tento ročník predstavil niektorých z nich: headlinerku Élise Morin a jej rozsiahle intermediálne inštalácie alebo Mademoiselle Maurice, ktorá pretavila svoju japonskú skúsenosť do origami street artu či Antonina Forneaua – tvorcu originálneho vodného (svetelného) graffiti,ktorý ponúkol priestor tvorivej sebaprezentácii Košičanov. Atmosféru košickej Bielej noci dopĺňalo Studio 21 bis, ktoré vytvorilo recyklovanú a recyklovateľnú kartónovú jaskyňu, a mačacími hlavami dláždené ulice zvukovo zmapovali „audio baleríny“ Benoita Maubreyho, ktorý stál aj za neprehliadnuteľnou „pávou exhibíciou“ v mestskom parku.
Najväčšími hviezdami boli aj tak, ako sa patrí, domáci umelci. Zana Petrovičová a Ondrej Makši na chvíľu zvukom prinavrátili na svoje niekdajšie miesto legendárnu Myslbekovu jazdeckú sochu. Boris Vaitovič a Ján Gálik zviditeľnili na múre synagógy všadeprítomnú šedú eminenciu jednobunkových organizmov. Vaitovič spolu s Ľubošom Pahulim stáli aj za Stojatými vodami, hydroaukustickou inštaláciou na námestí pred Kunsthalle. Tieto diela spolu s Kvapkami Branislava Bernára & Show media priamočiaro sledujú vodnú línu tvorby, tak sympaticky korešpondujúcu s ešte pomerne čerstvo otvorenou, „po chlóre voňajúcou“ košickou Kunsthalle.
Ak by sme mali hodnotiť aktuálny prínos Bielej noci pre Košice a východoslovenský región, môžeme a musíme hovoriť v prvom rade o vzniku nového sociokultúrneho fenoménu, pretože vytiahnuť do ulíc masy ľudí v netradičnom čase s cieľom propagovať súčasné umenie v akejkoľvek jeho podobe je dnes samo osebe umením.Paradoxnú kultúrnu vzdialenosť a eurázijský charakter ponúkli v rámci programu Bielej noci Japonci – azda najväčšie lákadlo a úspech organizátorov. Výtvory japonských umelcov sa vynímali povestnou čistotou a precíznosťou, potvrdili to, že „v duchu zenového budhizmu“ dokážu pracovať s prázdnym priestorom, ale aj hlukom. DIG gallery predstavila zvukové dielo Yuri Suzukiho s názvom The Sound of Earth. Jeden z finalistov Ars Electronica 2013 predstavil svoj zvukový objekt – sférickú LP platňu s drážkami predstavujúcimi kontúry kultúrnych svetadielov. Ďalším pozvaným z krajiny vychádzajúceho slnka bol dnes už svetoznámy umelec Ryoichi Kurokawa. Predviedol sa dvomi multimediálnymi dielami: holografickým zvukovým objektom Mol a audiovizuálnou sochou Oscilating continuum. Ryoichi sa preslávil abstraktnými audiovizuálnymi inštaláciami, ako aj precíznymi živými predstaveniami. V jeho estetickej línii dominuje vzájomné prenikanie digitálnej technológie a okolitého prostredia. Podobne je to aj v prípade umelca Jun´ichiro Ishii, ktorý pomocou živej transkultúrnej skúsenosti skúma možnosti vytvárania site-specificdiel. Niektorými z nich sa predstavil aj košickému publiku.
Ivana Kohlhammer
