DVOJICA IGOR A IVAN Buharov (Kornél Szilágyi a Nándor Hevesi) z Budapešti spolupracuje už dvadsať rokov na tvorbe autorských filmov s použitím found footage a experimentálnej hudby. Nándor je i maliarom a jazzovým hudobníkom a Kornél po štúdiách matematiky vyštudoval v Ateliéri intermédií na budapeštianskej Akadémii umení.
Vo svojich projektoch postupne vyvinuli špecifický obrazový jazyk, svojské pojmoslovie. Verní surrealistickým postupom vo svojich filmochnepoužívajú scenár, a ak aj, tak sa od neho postupne odkláňajú voľným radením asociácií. Imaginácia ich filmov pramení zo snov, z ľudovej slovesnosti, z legiend a mýtov, rozprávok. Rôzne motívy sa navzájom spájajú a preskupujú podobne ako vo sne. Buharovci pracujú s archetypmi všeobecne známymi z bývalého východného bloku. Čerpajú z obraznosti science fiction filmov, z utópie raných avantgárd, z východných filozofií a z budhizmu, ich filmy majú akýsi povedomý retro nádych, typický pre filmy 80. rokov. Sú sprevádzané hudobnými kompozíciami ich vlastnej produkcie. Hudba, často doplnená básňami a filozofickými textami, nie je samoúčelná, často naznačuje dej. Graduje napätie ako v kriminálke, rozuzlenie býva často neočakávané alebo dokonca žiadne.
Hlavné postavy ich filmov sú zväčša záhadné indivíduá na okraji spoločnosti, občas v zvieracích maskách, v niektorých prípadoch majú niečo na hlave, ako kôš a podobne. Sú dezorientovaní, nemohúci a groteskní. Odkazujú tak okrem iného i na absurdnosť súčasnej maďarskej vládnej politiky. Ich diela predostierajú otázky súvisiace s obmedzeniami slobody na všakovaké spôsoby, pri ich interpretácii cítiť istú melanchóliu, cez ktorú presakuje živelný zmysel pre humor. Z ich produkcie je najznámejší film Bez kormidla (Rudderless, 2010, 30’, čb, video prenos zo super 8), ktorý mal premiéru na Manifeste 8 v španielskej Murcii (2010 – 2011). Inšpiráciou pre jeho vznik bola rovnomenná báseň, ktorú v roku 1971 zložil maďarský básnik István Domonkos (1940). Ide o epos napísaný zlou maďarčinou s gramatickými chybami, autoreflexiu vydedenca spoločnosti v bývalej Juhoslávii 70. rokov, avšak aktuálnu i dnes. Vypovedá o pocitoch odcudzenosti, nútenej migrácie v nepriateľskom globalizovanom svete. V širšom kontexte svedčí o strate identity v životoch emigrantov, o vykorenenosti a strate vlastného jazyka. Buharovci sú autormi viacerých dokumentárnych filmov o výrazných, avšak trochu podivných osobnostiach ako Ernö Kiraly, hudobník a zberateľ ľudových piesní z Vojvodiny, ktorý vynašiel nový hudobný nástroj citraphon, alebo poetka, herečka a performatívna umelkyňa blízka hnutiu Fluxus, Katalin Ladik z Nového Sadu. Navštívila som ich v Budapešti a položila im zopár otázok.
Lýdia Pribišová: Ako vznikli vaše pseudonymy Igor a Ivan Buharov? Pôsobia rusky, súvisia s niečím konkrétnym?
Igor a Ivan Buharov: Máme veľmi radi ruskú avantgardnú kultúru. Pseudonymy vznikli krátko po roku 1989, práve keď sa ruská armáda stiahla z Maďarska. Na burze sme si kúpili starú Super 8 kameru s jednou rolkou filmu. A poďme točiť! Ale potrebovali sme postavy! Mali sme len Igorovu a moju starú mamu a tak hrali ony. Materiál sme nakoniec nijako nezostrihali. Buhera je výraz, ktorý sa v maďarčine používa na situáciu, keď niečo robíte takpovediac na kolene, nie patričným spôsobom, no nakoniec to funguje. Ako keď si vyrobíte kosačku z práčky.
LP: Niektoré postavy z vašich filmov prechádzajú z jedného filmu do druhého. Hrajú nejakým spôsobom samých seba? Vo viacerých vašich filmoch sa objavil muž, ktorý stvárnil hlavnú postavu v celovečernom filme Pomalé zrkadlo (Slow Mirror). Kto je to?
Ivan: Laci je náš starý priateľ. Na univerzite sme spoločne založili zoskupenie 40 Labor. Už dvadsať rokov spolu v rôznych skupinách (Pop Ivan, Gentry Sultan) hráme hudbu a robíme filmy. Keď sme robili náš druhý celovečerný film Triumf súcitu (The Triumph Of Sympathy), nemali sme klasický scenár, ale len príbeh. Laci nečakane ochromel, čo všetkých šokovalo a, samozrejme, to aj zmenilo celý film.
Igor: Laci vlastne hral v našich prvých dvoch celovečerných filmoch Program (The Programme) a Triumf súcitu. V tom čase sme pôsobili v umeleckom zoskupení 40 Labor, ktorého členmi boli Laci (Horváth László – pod pseudonymom Vasile Croat), István Nyolczas (z rovnakej katedry ako Nandor) a my dvaja (Igor a Ivan – teda Kornel a Nandor). Tieto dva filmy sme režírovali my štyria a ako skupina sme zorganizovali množstvo umeleckých vystúpení so živou hudbou a premietaním filmov. V týchto dvoch filmoch Laci hral fiktívnu postavu, no vo filme Pomalé zrkadlo hral „sám seba“. Aj v treťom celovečernom filme je dosť postáv, ktoré sa objavili v predchádzajúcich: Nandorova stará mama, Sándor Lengyel, István Gut, István Bagdi a pod. Myslím, že sme chceli vytvoriť akúsi mapu, kde sa s postavami stretávate naprieč filmami a ich príbehy sa nikdy nekončia.
LP: V súčasnosti je v Maďarsku značne komplikovaná politická situácia. Ako by sa podľa vás mala zachovať maďarská umelecká scéna? Ako sa vy osobne podieľate na odpore voči súčasnej vládnej moci? Akú úlohu by podľa vás v dnešnej dobe mala zohrávať?
Ivan: Áno, situácia naháňa strach. Robíme, čo môžeme. Proti všetkým systémom. Nech žije revolúcia a krypto-anarcho-budhistický nekrorealizmus!
Igor: Myslím, že musíme bojovať v rámci našich možností – teda ak sme filmári (alebo výtvarní umelci), mali by sme náš vyjadrovací jazyk využívať v boji proti zlému politickému systému. To je zodpovednosť každého umelca. Čo sa týka úlohy vládnej moci: som za priamu demokraciu! Prečo si volíme zastupiteľov do parlamentu, ak s nimi ďalšie štyri roky po voľbách nemáme žiadnu väzbu či konverzáciu? Vždy im ide len o ekonomický lobbing a korupciu. A je jedno, či ide o pravicové, alebo ľavicové strany. Všetci sú skorumpovaní a špinaví. Na parlamentnú demokraciu mám zlý názor. Samozrejme, na zavedenie priamej demokracie je potrebný čas a národy si ju musia osvojiť a naučiť sa ju správne používať.
LP: V rámci vašej novej výstavy pre budapeštiansku Galériu acb, ktorú plánujete na september 2014, pracujete na výskume zameranom na hľadanie nových, efektívnych stratégií protestu. Ako táto myšlienka vznikla? A ako budete pokračovať?
Ivan: Stále na nej pracujeme, a popri tom na rovnakú tému nakrúcame na 16mm kameru aj nový celovečerný film, ktorý tiež uvedieme v rámci tejto výstavy.
Igor: Nedávno sme v rámci súčasnej umeleckej scény uskutočnili niekoľko protestov, na ktorých sme sa aj zúčastnili. Zdalo sa nám však, že tieto protesty boli príliš mäkké a naozaj len príliš málo ľuďom dali niečo, na čo mohli reagovať. Čo ja považujem za najväčší problém (okrem toho, že komunikačné kanály sú uzatvorené – všetky médiá ovláda súčasná vláda), je ľahostajnosť, PASIVITA! Na túto pasivitu musíme reagovať a musíme nastaviť zrkadlo tomu, aké smiešne a detinské sú protesty maďarskej umeleckej scény. Zároveň je to aj kritika pre nás samotných. S Nandorom vedieme každodennú konverzáciu o scenári a natáčaní nášho nového celovečerného filmu, ktorý je čiastočne inšpirovaný knihou McKenzieho Warka: Hackerský manifest (Hacker Manifesto). Počas týchto konverzácií zároveň kriticky premýšľame o tom, ako môžeme popracovať na našich inštaláciách k tomuto filmu. Zatiaľ sa to ešte len rodí.
LP: V skratke, o čom sú vaše celovečerné filmy Program, Triumf súcitu a Pomalé zrkadlo?
Ivan: Stručne – o živote a aj o smrti. O tom, ako narábať s telom, rečou a mysľou.
Igor: Odpovedať stručne na otázku, o čom sú celovečerné filmy ako tieto, je naozaj ťažké. Ako som už povedal, prvé dva filmy sme režírovali štyria, takže sú v nich prítomné štyri mysle a štyri osobnosti. Samozrejme, myslenie sme mali spoločné, no vkus bol často iný. Preto si myslím, že aj význam filmov je pre každého z nás iný. Sú v nich spoločné prvky, ako napríklad to, že naše filmy sú vždy o pozorovaní, kontrole, strachu pred mocou, o slobode. Naše filmy sa snažia rozprávať príbehy prostredníctvom SNOV, pretože ich scény sa vždy odohrávajú kdesi na pomedzí sveta snov a reality. Túto metódu sme si zvolili preto, lebo podľa nás je realita často tvrdšia alebo surrealistickejšia ako samotné sny. Preto vo filmoch využívame mytologické prvky a ľudové legendy. Filmy Program a Triumf súcitu sú v porovnaní s Pomalým zrkadlom omnoho mozaikovitejšie, pretože v tom čase sme mali mnoho príbehov, ktoré sa nám v priebehu rokov nazbierali, a keď sme mali príležitosť, všetky sme ich použili spolu. Film Pomalé zrkadlo je medzi ostatnými zvláštny tým, že sme ho spravili len my dvaja s Nandorom a je omnoho lyrickejší – rozpráva o našom priateľovi, ktorý ochrnul a svojím spôsobom je to zároveň film pre neho. Vždy rozprávame o „liečení“, akoby sme našimi filmami chceli liečiť; myslím to tak, že by sme prostredníctvom nich chceli otvoriť divákom mysle, aby dokázali zdravším spôsobom premýšľať, napríklad o tom, aká je úloha ľudstva a kde je jeho miesto.
LP: Ako váš stredoeurópsky pôvod ovplyvňuje vašu umeleckú tvorbu a predstavivosť?
Ivan: Veľmi! Máme to tu radi! Tak sa spojme!
Igor: Vždy som cítil, že skutočná „sila“pochádza z východu. Sme stredoeurópskeho pôvodu, no žijeme vo východnej časti Európy, v postkomunistickej krajine. Naše postavy pochádzajú väčšinou z východu Maďarska, z vidieka, kde ľudia žijú takpovediac z ničoho. V tejto časti Maďarska vládne hlboká chudoba – ľudia tam v pondelok jedia zemiaky, v utorok šupky zo zemiakov. Ich myslenie a vyjadrovanie je v porovnaní s hlavným mestom, západom krajiny či Európy omnoho prirodzenejšie; nie je ovplyvnené pohodlím západu. Sú úprimnejší a čestnejší. Podľa mňa môžeme na východe – myslím globálne – nájsť mnoho úprimných príbehov. Keď porovnáte tváre ľudí zo západnej a východnej Európy, nájdete istý podstatný rozdiel. Stačí sa im hlboko zadívať do očí.
LP: Ďakujem.
Igor a Ivan Buharov participovali na mnohých filmových festivaloch a výstavách, ako Medzinárodný filmový festival v Miláne (2013), výstavy v Arsenal Gallery v Bialystoku v 2012, Manifesta 8 v Murcii v Španielsku (2010-2011), v Sedhalle múzeu a galérii v Zűrichu (2010-2011), v tranzit.sk v Bratislave (2011), v Maďarskej národnej galérii (2011) a inde. V roku 2012 vyšla ich autorská kniha Dobrý názor/Good opinion, v roku 2013 boli ocenení cenou Erste Underground Spirit za výrazné dielo v oblasti nezávislého filmu.
IGOR a IVAN BUHAROV, Janko a husy, 2009, zábery z filmu. Foto: archív autorov.
IGOR a IVAN BUHAROV, Bez kormidla (Rudderless), 2010, 30 min, čb, video prenos zo super 8.
Lýdia Pribišová
