Michal Kern Vidím seba zarámovaného v prírode

14. 10. 2015

Stále nástojčivejšie pociťujem smútok nad stratou hodnôt a ich náhradou pseudohodnotami. V tomto ma utvrdzuje človekom ničená príroda. Cítim až fyzickú bolesť, keď vidím zničenú krajinu, vysychajúce stromy, špinavé potoky, odpadky, ktoré nás prežijú, mŕtve ryby. A agresivita ľudí. To všetko v mojom pocite života je neoddeliteľné a mojou povinnosťou je na túto skutočnosť upozorňovať.“ Michal Kern, 1988

Michal Kern (1938 – 1994) má na mape novodobých dejín umenia svoje miesto najmä vďaka špecifickej podobe umenia v prírode, ktorá sa pre neho stala celoživotnou oblasťou výskumu. Celý život prežil v rodinnom sídle v Močiaroch pri Liptovskom Mikuláši, no môžeme o ňom hovoriť aj ako o predstaviteľovi bratislavskej neoficiálnej scény, ktorej stretnutí sa pravidelne zúčastňoval, aj ako o reprezentantovi lyrickej podoby stredoeurópskeho land-artu. Výzvy konceptuálneho a akčného smerovania využíval ako prostriedok pre dialóg s prírodou. Jeho tvorba bola spracovaná ťažiskovými, prevažne katalógovými textami teoretikov umenia, ako sú Tomáš Štrauss, Radislav Matuštík, Jiří Valoch, Zuzana Bartošová, Eugénia Sikorová, Zora Rusinová či Dezider Tóth, v r. 2012 vyšla aj jeho monografia (Čarná, D., Michal Kern, GMB). Stále však ponúka zaujímavé podnety k výskumu. Vedú napríklad k moskovskému konceptualizmu, s ktorým mal, ako jeden z mála slovenských výtvarníkov, priamy kontakt počas štyroch návštev Moskvy. Autentickým zdrojom interpretácií sú tiež denníky, ktoré popri poznámkach o každodenných starostiach umelca v slobodnom povolaní počas normalizácie a študijných poznámkach obsahujú záznamy jeho uvažovania, ako aj nákresy realizovaných aj nerealizovaných akcií, ktoré ostali v podobe náčrtov.

Prírodu ako zdroj tvorby Kern objavoval okľukou. Od detstva tvorila každodenné prostredie, ktoré ho obklopovalo, a práve preto ho potreboval pre seba nanovo objaviť. Rané obdobie tvorby po návrate z bratislavských štúdií a vyrovnávanie sa s maliarskym východiskom je spojené s konkretizmom. Konkrétne objekty však začal čoskoro prostredníctvom fotomontáží konfrontovať s prírodou (Analógie, koniec 60. – zač. 70. rokov). Postupný odklon od konkretizmu súvisel s dezilúziou zo sveta technického pokroku, necitlivého k životnému prostrediu. Na druhej strane zostala z neho v Kernovom uvažovaní trvalo prítomná pevná výstavba diela a práca s technickými materiálmi a geometrickými tvarmi: sklom, štvorcami zrkadlových plôch či kockami, na ktoré nadviazal v cykle Zrkadlení (od 1976). Obidva cykly sú analogické k tvorbe moskovského konceptualistu Francisca Infanteho (1943), člena združenia Dviženje, ktorý od r. 1967 v cykle Artefakty inštaloval geometrické konštrukcie v prírodnom prostredí (jeho tvorba je na Slovensku zastúpená v zbierkach SNG a GMB). Príbuznosť je o to zaujímavejšia, že vznikali v čase, kedy autori navzájom svoju tvorbu nepoznali.

Na začiatku priameho kontaktu s prírodným prostredím stojí Kernova akcia Hra s kockami z roku 1975, ktorej rámec tvorí zasnežená krajina. Kernova tvorba sa v tomto období začala uberať smerom k hľadaniu priameho kontaktu, ktorý „by príroda prijala“, smerom k performanciám a intímnym rituálom kontaktu s prírodou (či fotomonológom, ako ich nazval Tomáš Štrauss). Najprv ju objavil prostredníctvom zástupného symbolu – štvorcového zrkadla či papiera (Zrkadlenia, 1976-81, Hľadanie tieňa, od 1980), v ktorých pozoroval a fotograficky zaznamenával odrazy prostredia, až po priamy vstup do prírody a fyzický či metaforický dotyk s ňou (Vymedzovanie priestoru, 1984- 85, Lopúchy, od 1979). K tejto najvýraznejšej etape Kernovej tvorby patria aj tri realizácie v rámci akčných Terénov (iniciovaných R. Matuštíkom, J. Kollerom a P. Meluzinom v r. 1982-85): Akcia so snehovou guľou (1983), Prvý sneh, prvý dotyk, prvá stopa (1983) a Snehom sypaný chodník (1984), kde dospel k maximálnemu súzvuku s prírodou.

Kern opakovane využíval archetypálne a efemérne prírodné materiály v minimalistických zásahoch a pozorovaniach prírodného diania, na ktorých jedi- nečnosť upozorňoval. Príroda v jej trvalej nemennosti a statickosti (jaskyňa, kamene, stromy) a premenlivej efemérnosti (voda, sneh, lopúchy) je kontaktovaná človekom – zrkadlom, tieňom, dotykmi, odtlačkami a stopami, ktoré sa v tomto obojstrannom dialógu stávajú prostriedkami tajomného rituálneho jazyka. Návrat k prírode, hľadanie stratenej rovnováhy a obnovovanie zabudnutých, obrodzujúcich foriem komunikácie s ňou, nachádzal Kern v dôverne známom a predsa tajomnom, až magickom prostredí záhrady na Močiaroch a v blízkych Tatrách ako nevyčerpateľnom zdroji inšpirácie. U Kerna sa prelínajú dva póly vzťahu k prírodnému. Prvý smeruje k tichému prenikaniu a pokore pútnika, v druhom sa príroda stáva umocňujúcim prostredím pre tlmočenie idey, pre realizáciu akcií a konceptov, ktoré často priamo na ploche diela komentoval textami. Kernov prístup k prírode je v oboch prípadoch výrazne antropocentrický, k prírode sa vždy približoval z pozície pokorného človeka, obnovujúceho stratený kontakt s ňou. Stopa prítomnosti človeka je v jeho dielach citeľná, či už je skrytým pozorovateľom, pútnikom, alebo priamym aktérom.

Tvorba Michala Kerna bola formovaná úzkymi kontaktmi s bratislavskými kolegami, najmä s Petrom Bartošom, Deziderom Tóthom, Jurajom Melišom a Rudolfom Sikorom. V poznámkach z roku 1975 Kern poznamenáva: „Stretávam sa často v Bratislave so Sikorom, Štraussom, … Rozhovory s nimi ma privádzajú na myšlienky, ktoré by riešili aktuálne problémy, čo je naliehavé a nástojčivé v našej dobe… Pociťujem, že moja práca sa nedotýka dosť aktuálnosti života. Hľadám krásne vzťahy, tvary, proporcie. Nemaskujem svojou prácou a neprikrášľujem tento do záhuby sa rútiaci svet?“ V tom čase na bratislavských stretnutiach dominovali diskusie o ekológii. Podnet k všeobecnému oživeniu záujmu o životné prostredie súvisel aj s aktivitami Rímskeho klubu, o ktorom našu neoficiálnu výtvarnú scénu informoval Tomáš Štrauss.

Konfrontáciou technického a prírodného Kern dospel k postupnému akcentovaniu prírody: k realizácii projektov priamo v jej prostredí, ale aj k riešeniu ekologickej problematiky v podobe fotomontáží a projektov. Súčasne s líniou tvorby, smerujúcou k reflexii etických a ekologických problémov v globálnom i lokálnom meradle, vznikajú diela s apelatívnym ekologickým podtextom, ktoré sú sčasti doznievaním predošlého konkrétneho obdobia. Reaguje v nich na bezprostredné ohrozenie prírody rodného Liptova a vpád civilizácie do bezprostredného okolia jeho bydliska necitlivými zásahmi, výstavbou priehrady Liptovská Mara, budovaním Vysokej školy vojenskej a diaľničnej križovatky v bezprostrednej blízkosti rodných Močiarov, bývalej samoty uprostred prírody. Oproti jednostrannej oslave pokroku poukazoval na riziká necitlivej výstavby, ktorá neskúmala možné následky pre prírodu a človeka. Vznikol Projekt pre Vysoké Tatry. Aby Slováci mali more či Nová krajina pre človeka (1975). Kern hľadal mieru vyváženosti vzťahu človeka k jeho okoliu, slobody uprostred obmedzenia: „… analógiu s dnešným usporiadaním života. Náš život vyzerá ako deformovaná socha antická, či deformovaný človek… Plot znamená vždy obmedzovanie. Civilizácia v proporcii k človeku a prírode. Ak pretechnizovanie predbehne človeka, zahubí ho. Proporčnosť medzi človekom a technikou, technikou a prírodou.“ Ekologickou výstrahou je Naša zem (1975) – fotografia chemickej fabriky v Litvínove s nebezpečenstvom úniku čpavku, nad ktorou sa na čiernej oblohe vznáša zemeguľa. Reakciou na tisíce hladom zomierajúcich ľudí krajín tretieho sveta, poukazujúc na náš nezáujem a apelujúc na osobnú spoluzodpovednosť, sú fotoakcie Hlad (1977), Chlieb náš každodenný (1977). Fotografia smetného koša z rekreačnej oblasti v okolí Liptovskej Mary s nedotknutými potravinami je kontrastne sprevádzaná slovom HLAD, napísanom na popraskanej zemi: „V rozvojových krajinách hladuje pol miliardy ľudí.“ Je analogická ku skoršej akcii Juraja Bartusza a Vladimíra Popoviča Tretina ľudstva hladuje (1970), textu tajne napísanému na chodník pred miestom konania akcie Sviatočné hody Alexa Mlynárčika v rámci Polymúzického priestoru v Piešťanoch. Línia Kernovej tvorby vo forme vizuálnych ekologických apelov sa vyznačuje určitou formou moralizátorstva, ktorého riziko si sám uvedomoval. Jeho paralelu tvorí napríklad odľahčený utopický Projekt pre Vysoké Tatry. Aby Slováci mali more (1975), Nová krajina pre človeka (1975), denníkové návrhy architektúry budúcnosti, či neskoršie poeticko-hravé riešenie Zošitá zem. Možnosť (1989), kde fotografiu suchom popraskanej zeme niťou zošíva dokopy. S hravým odstupom pristupuje k téme aj v nerealizovaných akciách zaznamenaných v denníkoch: Zakopávanie Tatier – Kriváňa (1975), projekte postupného miznutia Kriváňa pod kopou vybagrovanej zeminy, v koncepte Zem sa skryje pod zem. Na priehradu Liptovskej Mary reaguje koncept Na Liptovskej Mare som jedno ráno našiel tabuľku: PREVEDENÁ DERATIZÁCIA (1978).

Po roku 1989 Kern objavoval nové možnosti tvorby a jej slobodnej prezentácie. Smeroval k akciám prezentovaným na verejnosti, inštaláciám vo výstavných priestoroch a experimentálnym akciám realizovaným v Suchej jaskyni (ktorú objavil vďaka priateľovi básnikovi Ivanovi Laučíkovi). Posledný veľký cyklus Kresby z jaskyne (1989 – 1994) vznikol obkresľovaním jaskynných kameňov a odtlačkami rúk. Pre Kerna bol zároveň poslednou možnosťou tvorivej práce po úraze v roku 1992, na následky ktorého o dva roky neskôr zomrel. Kernove umelecké poslanie charakterizujú jeho vlastné slová: „Vidím seba zarámovaného v prírode.“

 

 

Michal Kern (1938 – 1994, Močiare) študoval maľbu na VŠVU v Bratislave, na výtvarnú scénu vstúpil v 2. pol. 60. rokov 20. st. Výtvarný program, ktorým sa prihlásil k ideám konceptuálneho a akčného umenia, budoval v ústraní Liptova, v úzkej komunikácii s bratislavským centrom neoficiálnej výtvarnej scény.

 

Pozn.: Citáty Michala Kerna pochádzajú z denníkov z pozostalosti autora v archíve dedičov.

 

Prvý sneh, prvý dotyk, prvá stopa, 1983Zbierka Galérie P. M. Bohúňa, Liptovský Mikulášfoto: Ladislav Sternmüller.

Posledný strom, 1978pozostalosť autora,foto: Peter Homola.

Projekt pre Vysoké Tatry(Aby Slováci mali more), 1975 pozostalosť autora, foto: archív autora

Nová krajina pre človeka, 1975, zbierka Slovenskej národnej galérie, foto: Peter Homola.

 

Daniela Čarná je kurátorka a galerijná pedagogička, pôsobí v Dome umenia/Kunsthalle Bratislava.

Find more stories

Home