Katarína Poliačiková: Tvoju tvorbu som začala spoznávať práve vo fáze, keď si opúšťala veľkoformátové olejomaľby, a od toho momentu si prešla mnohými zmenami. Zaujímavé bolo obdobie, kedy si celkom radikálne prestala maľovať a začala experimentovať
s formou. Vtedy vznikali inštalácie, objekty, fotografie a video. Cez túto skúsenosť si sa vrátila opäť k obrazu. Medzičasom sa ti podarilo vytvoriť konzistentný jazyk, určitú autonómnu hmotu, z ktorej teraz buduješ to, čo sa v obraze deje. Ako ťa obohatilo spomínané medziobdobie, dokážeš formulovať, ako ovplyvnilo to, čo robíš teraz?
Monika Pascoe Mikyšková: Ako spomínaš, ten pôvodný štýl bol podstatne odlišný od toho, ako maľujem teraz. Tieto experimentálne veci začali vznikať, lebo som sa ocitla v maliarskej kríze, ktorú som nevedela prekonať. Keď sa na to pozerám spätne, k médiu maľby som si vytvorila skutočnú averziu. Spočívalo to aj v tom, že v určitom období som bola veľmi nerozhodná a nevedela som si sama pre seba určiť hranicu, kedy je obraz dokončený. Olejomaľba mi ponúkala možnosť donekonečna veci opravovať a to bol ten kameň úrazu. Dospelo to do štádia, kedy som bola schopná maľovať obraz dva, tri mesiace a ešte stále nebol dokončený – pretože ja som ho vlastne nedokončovala, ale neustále nanovo premaľovávala. Dostala som sa do bodu, kedy som už nemohla takto ďalej pokračovať. Práve preto som začala robiť niečo úplne iné. Toto preklenovacie obdobie trvalo asi rok a pol. Myslím, že som typ, ktorý potrebuje kontinuálne niečo robiť v ateliéri, rukami – táto časť tvorby mi bytostne chýbala. Tak som do ateliéru znova začala chodiť a robiť akvarely. Spočiatku som v tom nevidela budúcnosť, robila som to len pre to, že mi chýbal ten pracovný proces. Až neskôr som zistila, že akvarel je pre mňa ideálne médium. Akoby vyriešil tú najkomplikovanejšiu časť, a teda moju nerozhodnosť – tá sa s týmto médiom musela vytratiť. Jeho povaha mi pomohla k tomu, že som začala o veciach rozmýšľať inak.
KP: A s ním asi prišiel aj iný typ koncentrácie pri maľbe.
MPM: Koncentrácia je prirodzene iná, pretože viem, že to jednoducho musí vyjsť. V momente, keď robím ťah, koncentrujem sa na sto percent. Zároveň je celý proces rýchlejší, čo mi istým spôsobom vyhovuje. V podstate som pri maľbe vždy hľadala skratku a akvarel to vyriešil, pretože v skratke rozmýšľam od začiatku.
KP: Dalo by sa povedať, že tento iný typ sústredenia, a zároveň nezvratnosť ťahu štetca na papieri ovplyvnilo aj to, čo sa na obrazoch odohráva. Tvoje výjavy predtým boli akési vágnejšie, neurčitejšie. To, čo sa na obraze deje teraz, pôsobí veľmi koncentrovane.
MPM: Myslím, že tematika už nesúvisí s médiom, aleskôr s mojou osobnou zmenou, teda že pôvod je vnútorný. Jednoducho už o veciach rozmýšľam inak ako predtým.
KP: V tejto súvislosti si spomínam na moju otázku, ako je to s časom, keď sa ti narodilo prvé dieťa. Vtedy si odpovedala, že jednoducho vieš, že tvoj čas v ateliéri je obmedzený a ten sa snažíš vždy maximálne naplniť.
MPM: Mám vo všeobecnosti pocit, že odkedy sa mi narodili deti, môj prístup ku tvorbe sa úplne zmenil. Jednoducho menej váham. Kedysi som dokázala v ateliéri presedieť hodiny a stráviť ich rozmýšľaním nad banálnymi rozhodnutiami a to teraz vôbec nerobím. Prídem, vymyslím, namaľujem a odídem.
KP: Je skvelé počuť ťa o tom rozprávať. Väčšinou sa hovorí len o tom, ako negatívne dokážu deti ovplyvniť čas na tvorbu. Málokedy sa spomína, že sa táto „redukcia“ môže prejaviť aj pozitívne. Aj v rámci rozhodnutí, ktoré robíš, a pravdepodobne aj v tom, že zrazu odpadne množstvo balastu, ktorý bol predtým prítomný.
MPM: Áno, ten balast sa zároveň vytratí aj z tém, ktoré riešiš. Myslím, že to spolu veľmi súvisí.
KP: Poďme sa venovať inej časti tvojej tvorby. Doteraz si vydala dve veľmi špecifické knihy. Koncept oboch je jednoduchý a silný zároveň. Prvá kniha Lásky, ktorá bola aj súčasťou tvojej dizertačnej práce, zaznamenáva dialógy so starými ľuďmi o prvej láske. Knihu tvorí nielen text, ale aj fotografie zachytávajúce prostredie konkrétnych ľudí. Posledná kniha Záznam o tichu sú rozhovory s ľuďmi s inou sexuálnou orientáciou. Aj keď v nich prevažuje téma vzťahov, knihy hovoria o širšom spoločenskom kontexte, či je to postavenie spoločnosti k otázke homosexuality, alebo staroby, vzťahov, hodnôt. Vieš porovnať pocit po vydaní knihy a dokončení obrazu?
MPM: Nápad robiť rozhovory s ľuďmi vznikol presne v čase, keď som sa maľbe nevenovala. Bolo to obdobie, kedy som utekala z ateliéru, aby som robila niečo iné. Čo vlastne bolo celkom fajn, lebo som cez „oral history“ objavila nový prístup k tvorbe. Ťažko povedať, či tie výstupy nazývať umením.
KP: Povedzme, že to nie je potrebné úplne kategorizovať. Tvoja maľba a spomínané knihy majú veľa spoločného.
MPM: A mám to rada. Opísať pocit… je to iné, na knihe väčšinou pracujem rok a pol. Začína to stretávaním sa s ľuďmi, potom príde spracovanie materiálu, ktorého je veľa. Veľa textu, jeho prepisovanie, výber fotografií, práca grafika. (Obom knihám dal formu grafický dizajnér Marcel Benčík, pozn. autorky.) Takže čas vzniku knihy je s časom obrazu neporovnateľný. Keď sa sústredím a mám dostatok priestoru, obraz vznikne za deň a pol.
KP: V knihách sú skutočné príbehy, vychádzajú z reality ľudí, ktorí sú okolo nás. Tvoje maľby zase prehovárajú na inej úrovni, zasahujú skôr podvedome. Objavujú sa v nich určité archetypálne prvky. Zdá sa však, že oba prejavy majú veľa spoločného – ide v nich o existenciálne témy, hovoríš o ľudskosti. Zasahujú veľmi silne, ale každé iným spôsobom. Ako vnímaš tieto dve veci? Sú paralelné? V čom sa prepájajú, do akej miery jedno živí druhé a naopak?
MPM: Myslím, že spolu veľmi súvisia. To, čo ma primárne zaujíma v mojej tvorbe, som premenila do kníh. V skutočnosti som vôbec nešla ďaleko od to, čo tematicky spracovávam v maľbe. Odjakživa ma zaujímajú vzťahy medzi ľuďmi, ľudská sexualita. Väčšina ľudí v oboch knihách si spomína na vzťahy, ktoré ich životne zasiahli, niečo, čo ich veľmi ovplyvnilo. Ja si myslím, že tie veci majú k sebe veľmi blízko, to, čo maľujem, aj to, na čo sa pýtam pri rozhovoroch. Všetko sa to svojím spôsobom prelína, dopĺňa.
KP: Toto spojenie je veľmi prirodzené, organické. Často sa stáva, že umelci robia výskum svojej témy a potom ho doslova aplikujú do diela, ktoré sa stane didaktickým a často nemá žiadnu inú ako informačnú hodnotu. U teba sú to dve rôzne veci, ktoré koexistujú. To, čo je v knihách, sa často premietne v obraze, ale v abstrahovanej forme.
MPM: Mám v sebe určitú životnú rozpoltenosť, s ktorou som kedysi nevedela pracovať. O svojej tvorbe rozmýšľam v dvoch rôznych rovinách. Zaujíma ma viac úrovní toho, ako sa stavať k témam, pre ktoré sa nadchnem. Rovnako ma napĺňa maľba, kedy je prístup intuitívny, podlieha aj náhode, ako aj tvorba knihy. Knihy sú veľmi premyslené, je to proces tvorby, ktorý je dopredu zracionalizovaný. Kedysi som s tým v tvorbe zápasila – mala som pocit, že musím oba prístupy vždy skĺbiť do jedného diela.
KP: Vráťme sa k maľbe. V tvojej poslednej sérii sa objavil nový motív – kamene. Zdá sa, že to bol prvý neživý prvok, ktorý prišiel do tvojich malieb.
MPM: Vždy som mala takú zvláštnu nostalgiu za kameňmi a tým neživým svetom, čo pretrváva okolo nás. Pociťovala som až akúsi závisť voči prírode – v zmysle, že my sa tu na svete snažíme a bojujeme a v konečnom dôsledku sme veľmi pominuteľní. Trvalo mi však dlho, kým som si k tejto téme ujasnila vzťah a cítila potrebu o tom maľovať. To, myslím, prišlo až minulý rok. Určite bola pre mňa dôležitá aj rezidencia na Banskej St a nici v Banskej Štiavnici, počas ktorej som navštívila mineralogickú zbierku. V múzeu som strávila kreslením celé dni a to bol moment, kedy som sa úplne nadchla. Dovtedy som iba cítila, že sa musím po poslednej sérii niekam pohnúť, ale nevedela som akým smerom. Krátko nato som navštívila geologické múzeum v Lisabone, kde ma zaujala výstava o evolúcii. Tieto skúsenosti ma presvedčili o tom, že toto je to, o čom chcem teraz maľovať.
KP: Pri pohľade na tvoje posledné maľby, ktoré vznikli len pred pár týždňami, som si uvedomila zvláštnu povahu tvojich kameňov. Niekedy ich umiestňuješ na postavy, takže by mali vzbudzovať dojem akéhosi bremena, ťarchy, a napriek tomu tento pocit ťažoby neevokujú. Pôsobia skôr, že sú fyzicky ľahšie, ako by boli v skutočnosti. Ďalším opakujúcim sa prvkom je spálené drevo.
MPM: Áno, niektoré z nich dokonca levitujú. Čo je pre mňa podstatné, nie je ich vlastnosť váhy, ťažoby, ide mi skôr o ich vek. Sú v obraze ako synonymum trvácnosti. A prvok spáleného dreva, ktorý tiež často používam, predstavuje akýsi balans na opačnú stranu. Je veľmi krehké, pominuteľné.
KP: V posledných veciach pracuješ s relatívne veľkým formátom. Ako si sa s ním vysporiadala? V obrazoch je veľmi veľa prázdneho priestoru, ktorý je však prázdny iba fyzicky, nie v zmysle jeho naplnenia obsahom. Je celkom ťažké vytvoriť v obraze takýto svojbytný plný – prázdny priestor. Ako ho ponímaš?
MPM: Už dlho mám vzťah k japonskej maliarskej tradícii, veľmi sa mi páči ako narábajú s priestorom. Táto estetika je niečo, čo vo mne už dlho rezonuje, bolo mi to vždy blízke, ale v skorších etapách som s tým nevedela v obraze pracovať. Teraz, keď tvorím na papieri, je to prirodzenejšie. Zároveň mám pocit, že sa v mojich figuratívnych motívoch odohráva niečo veľmi vypäté, a preto by bolo zbytočné zapojiť aj pozadie. Snažím sa upriamiť divákovu pozornosť na tú emotívnu vypätosť vo figúrach. Zároveň to vnímam tak, že tie témy majú v sebe určitú ťažobu, preto potrebujú priestor.
KP: Zložité témy sa ti darí podávať spôsobom, kedy divák nemusí poznať tvoj príbeh, aby sa ho to, čo vidí, silne dotklo. Dokáže sa stotožniť s dejom na obrazoch cez jazyk, akým prehovárajú. Aj v tvojich knihách ide o veľmi konkrétne príbehy, ale v nich sú momenty, ktoré prežíva každý z nás. Rovnako ako tvoje maľby dokážu hovoriť bez toho, aby sme vedeli, čo sa odohráva v tvojom živote, majú i knihy veľkú hodnotu v tom, že hovoria o univerzálnych hodnotách.
MPM: V obraze som vždy vyjadrovala samu seba, svoj vnútorný svet. Príbehy, ktoré mi neustále prúdia hlavou, dostávam na plátno, to platilo vždy. Obrazy sú metaforou môjho osobného vnútorného života. Teraz, keď sú figúry zložitejšie, v krkolomných polohách, pravdepodobne súvisia s mojím vnútorným životom. Stačí mi však, keď ich namaľujem, ostáva to v tejto rovine. Vždy som sa vyhýbala prílišnej popisnosti, o to mi nikdy nešlo. Nechcem, aby ľudia presne vedeli, o čom konkrétne veci sú. Som rada, že hovoríš o univerzálnosti jazyka, lebo o to mi ide.
Monika Pascoe Mikyšková (1983) ukončila magisterské a doktorandské štúdium na Katedre maľby a iných médií VŠVU v Bratislave. Ako galerijný pedagóg spolupracuje so SNG, GMB a pravidelne vedie kurzy o dejinách umenia pre deti a dospelých v A4. Jej práce boli okrem Slovenska vystavené v Rakúsku, v Českej republike a v Nemecku. V roku 2007 získala 3. miesto v súťaži Maľba – Cena Nadácie VÚB a v roku 2015 cenu ESSL Art Award CEE –Collector Invitation Prize. Autorsky vydala dve publikácie Lásky a Záznam o tichu.
Monika Pascoe Mikyšková Zo série Evolúcia, 2016 tuš a ceruza na papieri, 90 × 130 cm foto: archív autorky.
Monika Pascoe Mikyšková Zo série After the End,2014 akvarel, tuš, ceruza na papieri,163 × 85 cm, foto: archív autorky.
Katarína Poliačiková je vizuálna umelkyňa.
