Matúš Lányi by

by 11. 3. 2018

Nerobme si ilúzie, starým obrazom sotva súčasný divák celkom rozumie. Tým cirkevným zvlášť: príliš zložitá ikonografia, vecné či telesné atribúty, ktorých význam sa mu stráca, a to nehovoriac o dobových kontextoch a narážkach. Keď ideme ešte ďalej do minulosti, stráca sa i portrét ako taký a ostáva vyabstrahovaná, no nezrozumiteľná symbolika navešaná na umelo pôsobiace telesné či netelesné schránky. S podobným konceptom, avšak súčasným jazykom, pracuje Matúš Lányi pri svojich veľkorozmerných olejoch na výstave s názom Čo by mohla mať oblečené pápežova manželka? Na anonymné, dokonalé, obnažené telá či brandové produkty novodobého kultu slúžiace ako „nosiče“ navešal neanonymné konkrétne atribúty cirkevnej liturgie či iné sakrálne predmety. Roky pracoval v Slovenskom národnom múzeu a dôkladne pozná tieto práce starých majstrov. Plošnosť maľby narúša len silná, skoro až reliéfová „zdobná“ vrstva, vystupujúca z plochého tela „nosiča“. Katolícka cirkev svojho času vymyslela rafinovanú erotiku zahaľovania-odhaľovania, no tu tento náboj úplne chýba. Telá pôsobia skôr umelohmotne, asexuálne, bez ohľadu na to, ako veľmi provokatívne sú obnažené. A to celé na spôsob svojského katolíckeho popartu. Lányi pracuje s cirkevno-náboženskými témami v rôznych médiách. Vzťah k nim, komplikovanejší než len hate-love, zrejme poznačil rodný Spiš i tamojšia výtvarná príprava. Cítiť v nich svojskú duchovnú cestu, pokoru, hľadanie i silnú túžbu nájsť. Po prvom vzhliadnutí Lányiho obrazov sa v divákovi vynára pocit akejsi vizuálnej anekdoty. Prvoplánovej provokácie. Až druhé čítanie, keď sa k obrazu priblíži a vidí ťahy štetca, prináša poznanie, že v obraze je viac spirituality než v gypsovej „Panenke Márii“. Obrazy si viem predstaviť visieť v súkromných priestoroch Sorenttinovho seriálového Mladého pápeža. Ten od začiatku zaujme vizualitou a provokáciami, ale to nie je to, kvôli čomu sa snažia diváci seriál dopozerať do konca. Čakajú, kvôli čomu to celé bolo, no tí, čo sa nádejajú, že i druhý plán bude mať jednoduchú pointu, tí sa nedočkajú.

More stories by

Damas Gruska