1 Má podľa vás najmladšia generácia umelcov (okolo 30 rokov) nejaké spoločné črty? Aké?
2 Ktorí sú podľa vás najvýraznejší umelci a kurátori tejto generácie v Čechách a na Slovensku?
3 Čo si myslíte o kulte emerging artits? Je ešte taký silný ako v minulom desaťročí?
4 Môžu byť študenti umenia považovaní za umelcov? Kedy sa nimi stávajú?
MAREK MEDUNA umělec a kurátor
1 Má společné to, že sdílí ve věku okolo 30 let tuto chvíli, tento čas, tak jako moje generace sdílela svůj čas o něco dříve. A současná chvíle je daná mimo jiné všudypřítomností internetu, rychlým šířením nejrůznějších emotivních kampaní, tím, jak se pojem postkomunismus téměř zanořil za obzor, levnými lety, mizením hotovosti, hrozbou exekuce, levicovým i pravicovým moralizováním, zvyšujícím se množstvím sběratelů současného umění (v Česku), již skomírající konjunkturou (v Evropě), důrazem na artefakt i na design, rozrůstáním infrastruktury světa umění (hlavně v Praze a v Brně)…
2 Zajímají mne tito umělci, umělkyně (výčet však neaspiruje na jakékoliv zdání úplnosti), a to většinou protože jsem se s nimi potkal, bavil se s nimi, viděl jsem ve správný okamžik jejich práci. Martina Smutná, Alžběta Bačíková, David Krňanský, Klára Hosnédlová, Martin Lukáč, Filip Dvořák, Lucie Rosenfeldová, Tania Nikulina, Marie Lukáčová, Roman Výborný, Martin Kolarov, Aleksandrina Yordanova, Adam Vít, Gabriela Těthalová, Jakub Jansa, Ondřej Vicena, Markéta Adamcová, Jonáš Strouhal, Max Dvořák, Pavla Malinová, Lukáš Hofmann, Viktorie Langer, Tomáš Kofroň, Ondřej Petrlík, Kryštof Strejc, Matěj Pavlík, Jakub Choma, Dominik Gajarský, Jan Boháč, Jan Martinec, Stanislava Karbušická, Matouš Lipus… Mnozí v jistém ohledu naplňují i se vymykají kategorii nejmladších umělců, například Julius Reichel. Jiní se mi postupně ztratili z dohledu, což neznamená, že právě netvoří něco skvělého, například Aleš Novák. A o nejmladších kurátorech nemám natolik velký přehled, ba ani osobní zkušenost, abych je mohl jakkoliv porovnávat. Nezbývá mi než mlčet.
3 Nevím. A ani nevím, zda je pro umění a myšlení o umění správné dělit čas na desetiletí, která se různí svými charakteristikami.
4 Ano. Umělce dělá umělcem to, že se sám takto identifikuje. Školy k tomu netřeba. Umělci však mohou být rozličného charakteru – dobří, šikovní, inspirativní, odvážní, průměrní, podivínští, zamlklí, vytvářející kýče, neobratní, hloupí, zbabělí, nevkusní… Škola může pomoci, ale sama o sobě není zárukou ničeho.
MARIE MEIXNEROVÁ kurátorka, teoretička, PAF
1 Určitě inherentní ovlivnění internetem a mediální společností minimálně v tom smyslu, že mají obrovský přístup k informacím a materiálům, kterého také zhusta čile využívají. Velmi často vnímám kritický osten, snahu po absolutní dotaženosti, mnohdy přeintelektualizovanost. Určitě netvoří v nějaké bublině, ale naopak čile reagují na sociokulturní, politické i umělecké otázky v globálním kontextu.
2 Vynechám „samozřejmá“ jména, jako je Michal Novotný nebo Václav Janoščík, kteří se jistě objeví v dalších odpovědích, a jmenuji několik jmen zcela zásadních pro lokální kontext. Mezi nejvýraznější kurátory působící mimo umělecká centra pro mne patří na Moravě působící Jakub Frank (zejm. Olomouc, Luhačovice, Opava, Ostrava). Pořád mě baví Martin Mazanec, jehož kurátorskou strategií posledních let je bojkotovat (či aktualizovat?) formát výstav a přetavovat jej v exaktnější kvality. Dalo by se až říct, že se zabývá ontologií výstavy jako formátu, a za to má můj respekt. Přes tradiční počáteční nesouhlas pro mne vždy fungoval jako vizionář; i když se Martin kategorizaci „kurátorů kolem třicítky“ svým věkem již pozvolna vymyká, řadu mladších kurátorů působících (nejen) na moravských kulturních scénách svými přístupy výrazně ovlivnil. To určitě platí i o Alexandru Jančíkovi, který se kromě rozvíjení celorepublikových a nadnárodních aktivit platformy PAF, které jsou s Jančíkovou i Mazancovou osobností asi spojovány nejvíce, stal v podstatě hlavním hybatelem olomoucké nezávislé scény – což je role snad ještě důležitější. Co se týče umělců, tam je hledání odpovědi pro mě složitější: nejvýraznější totiž prakticky znamená, kdo je aktuálně nejvíc vidět, což je jen jedna ze strategií, kterou může umělec použít. Souvisí s jistou spektakularitou umění, s tím, že daný umělec je zároveň i schopný manažer, s tím, jaký má kolem sebe aparát, ať už ho vybudoval on sám, nebo někdo jiný. Tuto linii zásadním způsobem respektuji, není mi ale příliš blízká. Oceňuji komorní autory, jimž je vlastní jistá sebeprezentační ostýchavost, jejichž dílo se vyznačuje konzistentní výraznou kvalitou, a přesto se neustále někam posouvá a vyvíjí, řeší nové otázky. Takto například dlouhodobě sleduji práci Terezy Darmovzalové. Jinak z obou zmiňovaných táborů 30 31 bez bližší hierarchizace jmenuji jako výrazné Lucii Rosenfeldovou, Julianu Höschlovou, Tomáše Kajánka, Jakuba Jansu, Jonáše Strouhala, Petra Krátkého a mohla bych uvést plejádu dalších.
3 Přiznám se, že kult vycházejících umělců spíš ignoruji, protože neustále hledám klíč, jak k němu přistupovat.
4 Stejně dobře se můžeme ptát, kdy jimi být přestávají… Zda je člověk umělcem, považuje se za umělce, nebo je považován za umělce, to jsou velmi často tři úplně odlišné věci (v utopickém ideálním světě to může být věc jedna, často si mohou naopak navzájem přímo odporovat) a nerozhoduje o tom absolutorium umělecké školy, i když to může být jedním z přispívajících faktorů (je takový akceptovaný úzus, že absolvent umělecké školy je umělcem, to ale nemusí být permanentně platné). Rozhodně je to výsostně individuální – a to jak z hlediska považovaného, tak z hlediska považovatelů.
MICHAL MURIN umelec a kurátor
1 Mladých umelcov vo veku okolo 30 rokov konečne začínajú zaujímať dejiny svetového umenia, chodievajú do svetových galérií a na Facebook si dávajú ikonické diela svetového umenia ako svoje objavy. Sociálne médiá vytvárajú obraz veľmi aktívneho prostredia na Slovensku. Mnohé aktivity sú však iba mediáciou umenia smerom k verejnosti. Dokonca som zachytil názor, že čo sa neobjaví na sociálnych sieťach, neexistuje. Spája ich uzamknutosť v slovenskom prostredí aj napriek tomu, že už by nemusela. To je najdôležitejšie prelomiť. Umelcom sa to darí ďaleko viac ako kurátorom.
2 Michala Novotného asi už do tejto generácie počítať nebudeme. Mladí kurátori realizujú aktivity, ktorých obsah rezonuje prevažne v ich bubline. Ako zrelý päťdesiatnik asi už nemám príležitosť nahliadnuť do ich bublín. Ako pedagóg už 15 rokov prichádzam do styku s generáciami mladých umelcov. Predtým som mladých nastupujúcich umelcov reflektoval z pozície redaktora časopisu Profil súčasného výtvarného umenia. Tým, že sa venujem viac digitálnym médiám, sledujem skôr inú polohu, ktorú nevidíme vo výstavných priestoroch. Pre toto číslo Flash Artu som odporučil všimnúť si prácu Márie Júdovej.
3 Nástup silnej a medializovanej mladej generácie som zažil niekoľkokrát. Nástup skupiny Mladí – divokí po polovici 80. rokov 20. storočia. V porevolučnom období to boli mladí umelci, ktorým uvádzanie na scénu sprostredkovalo a realizovalo centrum súčasného umenia – SCCA. Po roku 2000, v čase oživenia Ceny Oskára Čepana, bol boom tvorby košických študentov (ešte nie absolventov). Podobná podpora mladých autorov viedla k niekoľkým súťažiam mladej maľby. Stratégie korporácií a bankových inštitúcií v spolupráci s odbornými pracoviskami vytvárajú ceny, časopisy, sekcie mladého umenia v rámci každoročnej ceny bankovej inštitúcie a pod. Za posledných 30. rokov je to permanentný tok vĺn mladého umenia. Medzitým sú už mnohí v zrelom veku. Myslím, že je vždy dobre, ak sa hovorí o umení, ale niektorým umelcom by možno aj pomohlo, keby sa o nich hovorilo v pravý čas, a nie skôr. Mnohí autori sa na scéne zviditeľnia až v neskoršom veku ako Tomáš Rafa alebo Emília Rigová, ktorú v roku 2014 nik nepoznal, ale ktorej som v tom čase ponúkol koncepciu časopisu Enter o súčasnom rómskom umení v Európe. Podľa môjho názoru jej táto platforma výrazne pomohla uvedomiť si svoju umeleckú stratégiu v posledných rokoch. V našej slovenskej realite sa generácia štyridsiatnikov zastabilizovala v pozíciách, ktoré však nepribúdajú, a tak sa spomaľuje rotácia. Tým sa môže spomaliť aj hlad po novovznikajúcom umení, po rýchlom, dynamickom a permanentnom kolotoči neustálych zmien mien. Dnes je vidieť, že mnoho úspešných mladých dosiahlo vrchol, ktorý bol len iluzórny, a to môže spôsobiť stratu viery v umeleckú prevádzku, v umeleckú societu, vieru v kapitalizovanie umeleckých produktov, autorskú satisfakciu v našom malom kultúrnom a jazykovo ohraničenom priestore. Preto je potrebné vykročiť z nášho prostredia. Pochopili to viacerí autori a dnes sa im darí.
4 Keď časopis Profil v roku 1994 uverejnil na titulnej strane dielo ešte študenta VŠVU Borisa Ondreičku, zdvihlo sa obočie u etablovaných autorov a pedagógov VŠVU a vyvstala otázka, či je to prijateľné, aby sa študentská práca takto zverejnila v odbornom časopise. Bolo to pochopiteľné, keďže v 70. a 80. rokoch mladí autori pred svojou štyridsiatkou len ťažko mohli mať samostatnú výstavu v štátnych galériách. Redakcia otvorenie sa študentom ustála. Asi v tom istom čase, v prvej polovici 90. rokov, v redakcii Profilu Jiří Švestka hovoril o stratégiách v Nemecku, kde sa na scénu dostávajú veľmi mladí autori a je im venovaná mediálna pozornosť. Súvisí to aj s predchádzajúcou otázkou. Keď Cenu Oskára Čepana získala bakalárska práca, nezachytil som diskusiu, či autor je už umelec, alebo ešte len študent. Sám organizujem množstvo výstav mladého digitálneho umenia (DIG gallery, Kunsthalle Košice), kde obsadzujem mladých tvorcov s dielami, ktoré vznikli počas ich štúdia. Diverzné umelecké stratégie pri prezentovaní umenia, množstvo otvorených nezávislých centier, festivalov umenia ponúka veľké množstvo príležitostí, a keďže absolventi škôl sublimujú do reklamy, do zahraničia, do treťosektorových aktivít, vzniká vystavovateľské prázdno, ktoré zapĺňajú umelci momentálne ešte študujúci na troch akademických inštitúciách (Košice, Banská Bystrica a Bratislava). Politika grantov cez FPU pomáha absolventom kultúrneho manažmentu v aktivizovaní a výzvy sa cez sociálne siete dostávajú prevažne k mladej generácii v ich okruhu. Prostredie kultúrnych manažérov však rozhodne neprináša zásadné kurátorské projekty. Ak študent sám seba prezentuje ako študenta a nedeklaruje, že je umelcom, asi by sme ho takto nemali označovať napriek jeho vôli. Ale ak vstúpi na scénu a verejne prezentuje svoje dielo mimo kontext inštitúcie, sám prekročil rieku. Na druhej strane si myslím, že akademické vzdelanie nie je nevyhnutnou podmienkou pre umeleckú činnosť, hlavne dnes, v čase, keď sa dáva aj v akademickom prostredí dôraz na samoštúdium.
BORIS ONDREIČKA umelec a kurátor
1 Ekologické a politické vedomie, sociálne, menšinové cítenie/väčšinová ľavicovosť, internacionalizmus bez straty aktivizmu voči lokálnym „vnútro-blokom“, tech-progresivita, stále lepšia vzdelanosť.
2 Kurátori a kurátorky: Václav Janoščík, Michal Novotný, Miloslav Vorlíček, Zuzana Blochová, Eva Riebová, Lukáš Likavčan, kolektív Apart… umelkyne a umelcov si dovolím nespomenúť, ale je ich mnoho, oveľa viac ako dekádu nazad.
3 Nevnímam akýkoľvek „kult emerging artists“ ako dobovo ohraničený (po Younger than Jesus prišlo DIS Berlínske bienále atď., atď.). Každá doba mala svoje najmladšie („cutting-edge“) generácie. Alebo dokonca: vždy bolo najzaujímavejšie umenie od najmladších.
4 Ospravedlňujem sa, ale túto notorickú otázku, čo cyklicky znovu počúvam od roku 1990, krajne neznášam. Byť umelkyňou/umelcom je otázkou vlastného pocitu, rozhodnutia, vyhlásenia (výnimočne aj inými), zodpovednosti… bez ohľadu na vek či iný normatívny inštitucionálny status. Marcel Duchamp namaľoval Nu [esquisse], jeune homme triste dans un train vo veku 23 rokov…
TEREZA STEJSKALOVÁ teoretička, kritička a kurátorka
1 Je podle mne levicověji orientovaná, společensky angažovanější, jak ve svých občanských, tak uměleckých postojích.
2 Lidé, kteří se pohybují nebo se pohybovali kolem kolektivu Ateliéru bez vedoucího, Jiří Žák, Martina Smutná, Marie Lukáčová, Alžběta Bačíková, Matěj Pavlík a Lucie Rosenfeldová, Kateřina Konvalinová, Barbora Švehláková, Anna Remešová, Anežka Bartlová… Lumír Nykl, Tina Poliačková zas z trochu jiného okruhu… Mluvím ale o Praze, nemám takový přehled o jiných českých městech.
3 Asi se moc v tomhle ohledu nezměnilo. Pořád platí, že o kariéře umělce rozhoduje prvních pět let.
4 Záleží případ od případu. Někteří vzlétnou rychle a záhy, rychle se zorientují v uměleckém provozu a dokáží se prosadit. Pak jsou za svébytné umělce považováni. Někteří se naleznou až po ukončení školy.
PETER TAJKOV teoretik umenia a kurátor
1 Ak má túto generáciu umelcov niečo charakterizovať, tak je to virtuálny priestor, v ktorom sa prirodzene pohybuje a je jedným z hlavných nositeľov jej generačnej výpovede. Predovšetkým je to platforma Instagramu, ktorá tvorí akýsi okamžitý reflexný priestor zverejnených diel, a zároveň je aj virtuálnym portfóliom. Pre túto generáciu patrí počet followerov k dôležitému meradlu statusu umelca a často predchádza úspechu aj v kamenných inštitúciách. Ďalším faktom je, že dnes už mladí ľudia svoju účasť na vernisážach suplujú cez ich virtuálne sledovanie, napr. prostredníctvom insta stories… Dôležitým segmentom, resp. nadstavbou generovanou z Instagramu, sú rôzne blogy, ktoré viac či menej umenie triedia a referujú o tom najčerstvejšom (napr. tzvetnik.com, ofluxo.net, kubaparis.com). Ak sa však mám vrátiť k samotnému umeniu, hádam by sa dalo povedať, že vzrastá počet umelcov s kritickým myslením a reflexiou sveta, v ktorom žijeme. Ale stále je aj veľa umenia obráteného do seba, umenia pre umenie v tom najlepšom zmysle slova, čo si osobne myslím, že je dobre, aj s vedomím toho, že sa to dnes miestami začína vnímať ako anachronizmus či zbytočný luxus. Po formálnej stránke je to, samozrejme, pestré. Stále je veľa expandovanej maľby, ale aj expandovaného objektu – veľa sa diskutuje o jeho vyžarovaní, napr. v kontexte ooo (objektovo orientovanej ontológie). Expandovanie sa však netýka len samotných výtvarných médií. Dôsledkom mimoriadnej priepustnosti internetu je aj čoraz výraznejšie stieranie hraníc medzi subkultúrou a popkultúrou, čo je práve doménou najmladšej generácie.
2 Je ich pomerne veľa a myslím, že by nebolo z mojej strany celkom fér vymenovať tu pár najvýraznejších mien. Môžem tu akurát námatkou menovať niekoľko umelcov a umelkýň, ktorí ma zaujali. Pomerne ťažké je deliť to na Čechy a Slovensko, kedže veľa Slovákov jednoducho patrí do pražskej scény, ako napr. Jakub Choma, Martin Lukáč alebo Nik Timková. Z českých mien môžem spomenúť napr. Vojtecha Kovaříka, Jakuba Jansu, Adélu Součkovú, Kláru Hosnedlovú… V Čechách je aj oveľa silnejšia kurátorská scéna s mnohými menami, ako napr. Christina Giggliotti, Jen Kratochvil, Tereza Rudolf Hrušková, Anna Remešová, Tereza Jindrová… V rámci Slovenska si prihrejem košickú polievku a dúfam, že ešte budeme počuť o dvojici Alex Selmeci a Tomáš Kocka, či Oskar Felber a Katarína Bajkayová. Viac ako prácu samostatných umelcov či kurátorov si na Slovensku všímam aktivitu mladých galérií, ako je Hot- Dock, Temporary parapet či košické VUNU. Napríklad prácu umelca a kurátora Nikolasa Bernáta, ktorý stojí spolu s ďalšími za touto košickou galériou, vnímam ako príklad kvalitnej galerijnej praxe, ktorá aj dnes dokáže pritiahnuť na vernisáže doslova stovky divákov.
3 Myslím si, že tento kult, ak by sme to tak vôbec mohli nazvať, pominul u nás s nultými rokmi. V minulej dekáde sme naozaj mohli u nás sledovať razantný nástup silnej generácie umelcov narodenej okolo roku 1980. Tento nástup bol predovšetkým sprevádzaný živou teoretickou reflexiou ich umenia pomerne hojným počtom generačne blízkych kurátorov. Prelistoval som si Flash Art z roku 2006 venovaný téme emerging artist, kde som mal spolu s bezmála dvadsiatkou teoretikov zostaviť svoj top ten rebríček umelcov nastupujúcej generácie. Za pozornosť stojí vtedajší zoznam s miniprofilmi umelcov, ktorý z tejto ankety asi vyplynul. Skoro všetkým sa aj v súčasnosti vcelku darí, len z dnešného pohľadu je trocha zarážajúci pomer umelcov a umelkýň 20:4. Dnes sa proste dívame na výtvarnú scénu aj z iných uhlov. Možno sme teda opäť svedkami nástupu ďalšej silnej generácie umelcov narodených už začiatkom 90. rokov, avšak ich nástup prebieha jednoducho na iných platformách. Preto je pre mnohých z nás možno aj menej zreteľný. Nehovoril by som však o kulte emerging artist, ide iba o prirodzený kolobeh kultu mladosti. Ak to trochu nadsadím, tak pre súčasnú generáciu umelcov sú výtvarníci z nultých rokov rovnako starí ako tí z minulého storočia a v galériách zaberajú zbytočne veľa miesta. Aj preto si podobne ako ich predchodcovia zakladajú vlastné projekty, platformy aj galérie.
4 Myslím, že v niektorých prípadoch určite. Budem tu trochu za ezoterika, keď poviem, že verím v istý špecifický druh citlivosti a kreatívnej reflexie toho, čo nás obklopuje, či už zvonka alebo zvnútra. Verím, že je to niečo, s čím sa niektorí ľudia rodia, alebo to získajú už v ranom detstve. Nenazval by som to talentom, lebo ten je často len istou zručnosťou. Občas sa tak aj na škole stretávame s ľuďmi, ktorým sa svoj sposôb uvažovania a citlivosti podarí pretaviť do kvalitnej umeleckej podoby. Ak sa im to darí pravidelne, nie je dôvod nepovažovať ich za umelcov. Samozrejme, je v tom trochu zveličenia – vo všeobecnosti platí, že tradičná cesta k úspešnej umeleckej dráhe vedie predovšetkým od osvojenia si nových zručností, cez schopnosť kontextualizovať svoju tvorbu, až po získanie istého kritického odstupu od nej. Na to všetko neslúži len škola, ale aj celý komplex špecifických vplyvov, ktoré sú s časom štúdií spojené.
