Gandy Gallery sa po sérii „dvojvýstav“ opäť vrátila jednak k „sólovému“ projektu a jednak k línii prezentácií významných umelkýň (spomedzi slovenských spomeniem Annu Daučíkovú, Janu Želibskú, Ilonu Németh, Denisu Lehockú, Emíliu Rigovú). Tentokrát dostala priestor pôvodom španielska a v Paríži žijúca umelkyňa Esther Ferrer (1937). Ide o jej prvú samostatnú výstavu na Slovensku, i keď pred dvomi rokmi sa s jej prácou mohli zoznámiť diváci novozámockého festivalu experimentálneho umenia TransArt ´30. Ferrer bola od roku 1967 členkou španielskej „minimalisticky orientovanej“ hudobnej a performatívnej skupiny ZAJ (blízkej Fluxusu), čo natrvalo ovplyvnilo je tvorbu. Zaujímavý je i politický kontext. Vyrastala vo frankistickom Španielsku, ktoré patrilo k najkonzervatívnejším štátom Európy, s veľmi tradične ukotvenou rolou ženy v spoločnosti. Napríklad až do sedemdesiatych rokov minulého storočia si tam ženy nemohli otvoriť účet v banke bez súhlasu otca či manžela. Teraz, naopak, patrí táto krajina k najliberálnejším.
Hoci je Esther Ferrer najznámejšia ako performerka, bratislavská výstava Por partes sa sústreďuje na inú časť jej tvorby, i keď tu divák môže vidieť aj jedno performatívne video (Bodily Actions, 1975). Jadrom výstavy sú novšie (vznikli zhruba v období posledných 30 rokov) práce, ktorých základom je fotografia, fotogram či mamogram, ktoré sú prípadne rôzne manipulované, kolorované, „kolážované“ a pod. Možno ich rozdeliť do niekoľkých okruhov: ruky (najmä cyklus The book of hands), ženské pohlavie (The sex book, ale v oboch významoch tohoto slova), telo, zvlášť tvár umelkyne. „Minimalistická“ jednoduchá inštalácia, rozdelením sledujúca zhruba vyššie spomínané tematické okruhy. Hoci Ferrerovej feministické myslenie iste spoluformovala iná politická situácia než v relatívne liberálnej (z feministického hľadiska) východnej Európe, styčné body jej tvorby s domácou produkciou nájsť možno. V rámci nášho kontextu by sme ju mohli prirovnať niekde medzi prvé dve z vyššie spomínaných slovenských autoriek (záujem o telo, ženské fyzické i telo „politické“). Autoportréty umelkyne ako „dávi“ mince, alebo ich má plné ústa (Euro-portraits, 2005), prvoplánovo pripomínajú video Emílie Rigovej Vomite ergo sum!, 2018, aj keď obe referujú k inému kontextu. Sprístupňovaním prác (aj) zahraničných umelcov, zaujímavých v súvislosti s miestnou umeleckou scénou, plní malá galéria významnú kultúrnu misiu. Na toto napríklad zatiaľ rezignovala Slovenská národná galéria, so všetkými dôsledkami pre divákov i domácich tvorcov.