Spolka by Lýdia Pribišová

Spolka je odborný kolektív zameraný na mestotvorbu, ktorý tvoria Lýdia Grešáková (sociologička), Viktória Mravčáková (architektka, urbanistka), Katarína Onderková (architektka), Zuzana Révészová (právnička, sociologička), Zuzana Tabačková (architektka, urbanistka) a Michal Sládek (architekt).¹ Zaoberajú sa témami miest a verejného priestoru, participáciou, facilitáciou a komunikáciou mestského obsahu. Realizujú výskumy, diskusie, vzdelávacie projekty pre stakeholderov, neziskové organizácie, štátnu správu či širokú verejnosť, ako aj výstavy a umelecké/architektonické intervencie. Pôsobia prevažne v Košiciach, ale aj v Bratislave a v Berlíne. Zamýšľajú sa nad priestorovými aspektmi kolektivity a nad mechanizmami, ktoré ich môžu aktivovať. Po skúsenosti našich krajín so socializmom a neskôr s neoliberálnym kapitalizmom je stále dosť ťažké motivovať verejnosť zapájať sa do kolektívnych participatívnych procesov tvorenia mesta, avšak Spolke sa to počas tých piatich rokov existencie postupne darí. Ponúka alternatívny prístup pre plánovanie miest strednej a východnej Európy, kde sa čoraz viac dostávajú k slovu záujmy developerov či skorumpovaných politikov. Kladú otázky ohľadom tvorby urbánneho priestoru, predstáv a potrieb obyvateľov, ale aj procesov umožňujúcich aktérom s rôznymi perspektívami nájsť spoločnú reč. Realizovali viaceré dlhodobejšie projekty, ako napríklad Never Never School, Mestoláska, Mestometer. Never Never School je platforma pre vzdelávanie sa a spoluprácu medzi odbormi mladých profesionálok a profesionálov v oblasti tvorby miest, ktorú vedie Spolka v Košiciach už po tretíkrát (2018, 2019, 2021). Aktuálny ročník prebieha vo forme multidisciplinárneho sympózia, kde sa účastníci a účastníčky venujú téme starostlivosti z pohľadu vlastných odborov. Je investigatívnym nástrojom generovania nových nápadov ohľadom budúcností v našich mestách, napríklad revitalizácie spustnutých postindustriálnych priestorov, kde síce na prvý pohľad nič nie je, ale po hlbšom mapovaní existujú komplikované štruktúry. Kľúčovým princípom ich práce je citlivosť. Mestoláska (od 2018) je séria prednášok, ktorá vzdeláva o živote v meste, o mestskom plánovaní cez témy demokracie, rovnosti, transparentnosti a príležitostí v meste. Je určená pre odbornú verejnosť a ľudí zaujímajúcich sa o tému urbanizmu. Vychádza zo skúsenosti vnímania mesta, kde sa rezíduá fungovania socialistickej éry miesia s očakávaniami a víziami prebratými často nekriticky zo západných neoliberálnych demokratických systémov. Snažia sa artikulovať kolektívnu víziu stredo- a východoeurópskych miest cez reálne potreby a túžby ich obyvateľov. Témami sú napríklad dilemy spojené s ochranou modernej architektúry, rozvoj sociálnych služieb a podpora najzraniteľnejších obyvateľov miest, história mestského plánovania v 20. storočí či to, ako by sa mali mestá zachovať voči klimatickej kríze. Mestometer je interaktívna inštalácia s prvkami počítačovej a stolovej hry, produktového dizajnu a urbanistického výskumu, ktorá je zasadená do kontextu mesta Košice. Vznikla ako semestrálna práca Samuela Velebného v Ateliéri nových médií FU TU v roku 2019. V aktuálnej verzii je cieľom Mestometra vysvetliť, čo je územný plán a prečo ho v mestách potrebujeme, a to čo najširšej verejnosti. Súčasťou projektu je aj publikácia, ktorá sumarizuje výskum uskutočnený počas vývoja tohto projektu. Spolka sa venuje i kolektívnemu mapovaniu, zamerala sa napríklad na Kasárenské námestie v Košiciach, na námestie v okolí zastávky metra Florenc v Prahe či na priestory Malzfabrik v Berlíne, využívajúc inovatívne metódy ako tvorba pocitových máp, etnografia, archeológia odpadu, pozorovanie fauny a flóry či vnímanie zvukov na danom území. Nedávno (2020) realizovali v spolupráci s Karpatským rozvojovým inštitútom vo Východoslovenskej galérii výstavu Košice ±40 °C, kde sa zamerali na komunikovanie dopadov klimatickej krízy na mesto Košice. V rozhovore Spolka približuje svoj spôsob práce, motivácie a iné súvislosti svojho pôsobenia.

Lýdia Pribišová: Čo bolo počiatočným impulzom pre vašu spoluprácu a ako sa rokmi zmenila?

Spolka: Začali sme stretnutiami kamarátok z detstva a strednej školy, keď sme sa vracali do Košíc na Vianoce zo zahraničných škôl, kde sme študovali. Najprv sme diskutovali, čo študujeme a ako by sa to dalo na Košice aplikovať. Postupne sme začali z tých abstraktných plánov robiť niečo konkrétne. Prvý projekt bol Pľac na ŠZŠ Odborárska (2016), úprava ihriska s deťmi a so susedmi a susedkami. V tých začiatkoch sme si dali päťročný plán, čo všetko chceme dosiahnuť. Podobne to máme teraz, no v súčasnosti je naša práca viac teoreticky ukotvená, viac zosieťovaná a odborne rešpektovaná zo strany samospráv. Forma práce však zostala, zapájali sme používateľov/používateľky do tvorby miesta takými metódami, aby ich to bavilo, aby o tom vedeli komunikovať a aby sa zodpovednosť za ten priestor distribuovala. Pľac bol jeden z mála projektov, ktorý šiel až do fázy realizácie, väčšina ostatných projektov je najmä o teoretickej alebo mäkkej práci, ale ten princíp ostáva. 

LP: Ako a kedy vznikol názov Spolka, čo pre vás znamená?

S: Udialo sa to v Tabačke, vymýšľali sme niečo, čo by nahradilo názov ŠAK (Škola a Komunita, projekt Spolky v rokoch 2016-17, ktorý bol modelom spolupráce medzi školou a okolitým susedstvom), keďže tak sme pôvodne zaregistrovali občianske združenie. Naše aktivity začali prerastať do všeobecnejšej mestotvorby a boli sme niečo ako spolok, ale teda v ženskom rode. Funguje to, aj keď už nie sme v „spolku“ len ženy. Tento rok sa k nám pridal Mišo Sládek, keď sme pre množstvo práce hľadali niekoho, kto je na rovnakej mentálnej vlne, a sme veľmi rady, že sme si takto sadli. 

LP: Spolka vás zrejme neživí, kde pracujete? Dá sa programová náplň Spolky skĺbiť s vašimi hlavnými pracovnými úväzkami, prelína sa niekde? 

S: Snažíme sa transformovať Spolku tak, aby to bol udržateľný model, ktorý nás živí, no ten najvhodnejší model sa hľadá. Inak dve pracujeme v Creative Industry Košice na pol úväzku, tri sme doktorandky na univerzite, pracujeme aj na iných projektoch (dizajn a architektúra) na voľnej nohe. Sčasti svoju prácu Spolky financujeme z grantov, sčasti spolupracujeme so samosprávami, robíme prednášky a workshopy, dizajn a strategické plánovanie. Sme otvorené spoluprácam. 

LP: Zmenilo fungovanie v Spolke spôsob nazerania na vaše skúsenosti a vedomosti? Ako to ovplyvnilo vašu prácu?

S:Vytvára sa spoločná expertíza, ktorá cieli k budovaniu poznania mimo zabehnutých koľají. Vytvára sa spoločný jazyk, ktorý sme v slovenčine v oblasti urbanizmu doposiaľ nemali, a jedinečnosť nášho kolektívu je v prepojení tých expertíz, ktoré v kombinácii tvoria unikátny prístup. Vytvárame špecifickú metodológiu, ale tá je založená na špecifickom, kritickom pohľade na svet. Budúcnosti môžu byť iné, než je status quo, a hľadáme, ako k tomu pobádať. Nie sú to len metódy pre metódy, ale aj metódy pre kritickú prax. Veríme, že treba zásadne chrániť životné prostredie a zabezpečovať rovnosť aktérov a aktérok pri plánovaní mesta. Hľadáme formy, ako to docieliť. 

LP: Inšpirácie, skupiny, ktoré vás inšpirovali?

S: Boli to rôzne architektonické štúdiá, Raumlabor, Baupiloten, kolektívy ako Orangotango, ale aj na Slovensku – Punkt, PDCS či Východné pobrežie. Pravidelne to mapujeme, ale nemáme kolektív, ktorý by sme kopírovali 1 : 1, skôr sa radi prepájame.

LP: Spolupracujete už päť rokov, ako sa vaša spolupráca zmenila, kam sa váš záujem posunul?

S: Profesionalizujeme sa, jasnejšie komunikujeme náš hodnotový postoj, napríklad feminizmus založený na etike starostlivosti, záujem o životné prostredie, uvažovanie o tom, kto všetko do plánovania patrí, napríklad viac než ľudskí aktéri – ľudskí a neľudskí, a ak ľudskí, tak akí – deti, seniori/seniorky. Viac sa o tom vieme rozprávať a aj formulovať naše myšlienky navonok.

LP: Čo ste zistili, že funguje, a čo nie?

S: Nedávno sme sa snažili urobiť trochu poriadok v našich hodnotách a činnosti a zistili sme, že radosť a krásno sú súčasťou našej metodológie a veľmi dôležitým prvkom. Na začiatku to však pri spoluprácach pôsobilo ako neprofesionalita. Ale to, že my sme nejaké, že sa snažíme vytvárať pohodlnú atmosféru, dávať dole hranice a zapájať ľudí, a v plánovaní myslieť ako neľudskí aktéri, napríklad holuby alebo čo, to je súčasť našej filozofie, pretože veríme, že mestotvorba je súčasť každodennosti a nemalo by to byť úradnícke v zmysle strnulosti a frustrácie hovoriť svoj názor. 

Zahrnutie ľudí do participatívnych procesov je náročné, ale snažíme sa vyvíjať tie metódy tak, aby boli bezbariérové a radostné. Dobrý dizajn napríklad spôsobuje, že to ľudí baví, je to pekné a čitateľné. Produkcia podujatí musí zapasovať do časového rámca účastníkov a účastníčok, aby to nebolo príliš náročné. Snažíme sa s citlivosťou a ohľadom byť adresné na konkrétnych ľudí. 

Zároveň sa pasujeme s prácou na diaľku, keďže sa náš tím nenachádza v jednom meste. Často pracujeme s pomocou online nástrojov a pri začiatkoch externých kolaborácií sa musíme uistiť, aby aj druhá strana, ktorá s nami kolaboruje, bola na rovnakej vlne. Externé spolupráce, ktoré boli založené na častých fyzických pracovných stretnutiach, boli pre nás neudržateľné a často sme museli väčšinu kapacít investovať do komunikácie. 

LP: Kto sú ideálni recipienti vašich výstupov, pre koho sú vaše projekty určené?

S: Primárne je to odborná verejnosť, ktorá sa pohybuje v oblasti mestotvorby. No máme viac rozmerov – robíme workshopy, ktoré sme vytvorili na základe vlastnej metodológie. Je to služba, ktorú vieme ponúknuť hocijakej organizácii, keď potrebuje zapojiť ľudí do plánovania priestranstiev. Môžu to byť aj deti, seniori, seniorky, marginalizované skupiny. Takto vieme ponúknuť vytvorenie podmienok pre jasnejšiu komunikáciu o priestore. Okrem toho máme aj naše vlastné výskumné projekty. Sú zamerané na rôzne druhy starostlivosti o priestory a podporujú našu prácu a expertízu do budúcna. 

LP: Pôsobíte v rôznych mestách – v Košiciach, v Berlíne, v Bratislave. Čo majú z pohľadu charakteru vašej práce tieto mestá spoločné a čo nie?

S: Momentálne máme najväčší projekt v Banskej Bystrici, robíme participatívny proces k pamiatke Medený hámor. Mesto má záujem odkúpiť objekt Medený hámor do vlastníctva, navrhli sme dotazník, robíme rozhovory a mapovaciu hru, ktorá v dialógu zástupcov rôznych skupín hľadá modely spravovania tejto pamiatky. Tento projekt má za cieľ zapojiť obyvateľstvo do tvorby budúcnosti objektu, a to je spoločné aj s inými projektami v iných mestách, ktoré robíme. 

LP: Majú vaše iniciatívy dosah na reálne zmeny v živote miest, napríklad Košíc? Na aké? 

S: Niektoré miesta boli odbornou verejnosťou považované za miesta, kde nič nie je. Snažíme sa scitlivovať ich prístup, aby vnímali to prostredie citlivejšie k rôznym mestským prvkom, aktérom a aktérkam. Postupne sme sa presadili tak, že náš prístup zaujíma rôznych odborníkov a odborníčky, konzultujú s nami ľudia z magistrátu a iných organizácií. Niektoré metódy komunikácie, ako napríklad Plán pre Košice alebo výstava Mestometer, sú projekty, ktoré sprístupňujú mesto obyvateľstvu a pomáhajú im ho lepšie pochopiť a angažovať sa. Ďalší projekt je výstava Košice ±40, ktorá sprístupňuje vplyv zmeny klímy na mesto prostredníctvom výstavy, aby sa k tejto zložitej téme dostala verejnosť. A práve v Košiciach organizujeme Mestolásku, je to jediný pravidelný prednáškový cyklus zameraný na mesto, funguje v spolupráci s Kinom Úsmev už štyri roky. Byť vzdelaná v témach mesta je predpokladom nielen pre lepšie a informovanejšie zapájanie sa do mestotvorby. Lepšie spoznanie sa s mestom a jeho témami je zároveň aj predpokladom pre budovanie lásky k mestu, a tým aj väčšej starostlivosti o jeho budúcnosť.

LP: Ste prevažne ženský kolektív, odráža sa vo vašej praxi nejakým spôsobom feministický spôsob uvažovania? Ako?

Definujeme sa ako feministický kolektív. Znamená to, že sa snažíme vyzdvihovať dôležitosť starostlivosti a rovnosť postavenia aktérov v plánovaní – no nielen žien. Ide nám o všetky skupiny, ktoré sú na okraji záujmu, či už sú to deti, starší ľudia, zvieratá alebo rastliny. Citlivosť aplikujeme aj dovnútra. Veľmi vážne berieme nehierarchiu, pracovný balans, hoci je veľmi náročné projekty kombinovať a dávať si priestor na oddych a voľný čas. Snažíme sa kriticky predchádzať prekarizácii a vyhoreniu, aj keď aj to je veľmi náročné. Snažíme sa nevytvárať nerovné situácie, aj čo sa týka ohodnotenia. Dôležité je pre nás používanie ženských rodov pri povolaniach, aby sa tvorila imaginácia, kto každý môže to „dôležité“ povolanie vykonávať, či pri adresátoch našich služieb – architekt, architekta, obyvatelia a obyvateľky atď.

LP: Ako vznikajú vaše spolupráce s inými inštitúciami a organizáciami? Bývate väčšinou pozývané vy, alebo ponúkate svoje know how?

Tiež sme začali oslovovať a pozývať iné organizácie a jednotlivcov, a následne sa to recipročne menilo. V niektorých obdobiach máme trochu viac pozornosti. Snažíme sa aktívne hľadať spolupráce aj so samosprávami. Momentálne im napríklad zasielame publikácie z výstavy Mestometer o územnom plánovaní a jeho dôležitosti v každodennom živote.

LP: Čo ste sa snažili naučiť účastníkov vašich podujatí a čo ste sa naučili vy?

Učíme a naučili sme sa citlivosti k potrebám. Či už ide o rôzne potreby ľudí, miest, objektov, návštevníkov a návštevníčok. Osvojili sme si pritom mnoho nových metodík a spôsobov, ako na jednej strane skúmať a plánovať miesta, na druhej strane ako vysvetľovať mestské témy. To znamená, ako komunikovať a čo komunikovať rôznym skupinám obyvateľstva (absolvovali sme na túto tému dokonca webinár easy-to-read metodiky). No dôležité je aj to, že učíme a naučili sme sa zastaviť sa a predstavovať si budúcnosti za hranice reálneho, ktoré je obmedzené na riešenie aktuálnych problémov. Predstavovanie si je technika, ktorá nám pomáha povzbudiť hľadanie alternatív k status quo mimo zaužívaných hraníc, zacyklené v aktuálnej kríze, či už klimatickej, pandemickej, alebo tej spoločenskej.

LP: Čo najzaujímavejšie alebo najprekvapivejšie ste sa pri vašej práci-spolupráci dozvedeli?

Stále nás prekvapuje, koľko ľudí zaujíma tvorba miest, s akou vášňou vedia do toho vstupovať, ale na druhej strane nás prekvapuje zase ľahostajnosť k niektorým témam, ako napríklad potreby nad rámec „ja a moje najbližšie okolie ľudí“. Je to práca v rôznych kontextoch a mestách s rôznymi ľuďmi, je to fascinujúce.

LP: Proces neformálneho vzdelávania je vcelku radikálny akt. Aká je politická dimenzia vašej práce?

Máme ašpirácie povzbudzovať myslenie o budúcnostiach mimo zabehnutých koľají. Vnímame, že súčasný stav spoločnosti nie je ideálny. Vytvára veľa nerovností, ubližuje životnému prostrediu, ubližuje skupinám ľudí a to, ako sú mestá plánované, môže a malo by meniť túto situáciu. Snažíme sa povzbudzovať rôznymi metódami, ako tieto budúcnosti môžeme skúšať myslieť a možno aj realizovať.

LP: Ďakujem za rozhovor.