Výstava Ota Hudeca a Erika Sikoru ĽIGŇIN pod kurátorským vedením Adama Macka sa kriticky zaoberá rolou umelca. Erik Sikora tému kontextualizuje so zveličením a autentickou satirickou hrou. U Ota Hudeca dominujú ekologické otázky a záujem o marginalizované komunity.
Multimediálny umelec Erik Sikora ako performer Džumelec poukazuje kriticky i humorne na uzuálne témy. Hodnotí a mimoriadne spektakulárnym spôsobom reflektuje epizódy vlastného života, redefinuje banálnu tému či úryvok populárnej piesne (Výhodoslovenčina, video). Lingvistická a intonačno-rytmická kritika je vyjadrená s dávkou irónie uplatňujúc hyperbolu. Štrukturálnym rozkladom textu identifikuje základné sémantické jednotky, ktoré sa stávajú jadrom novoutvoreného rýmu. Lingvistickou defragmentáciou roztrieštený text opätovne skladá do prijateľnej podoby. Stoický výraz autora pri lexikálnej ekvilibristike potvrdzuje satirický podtón videa. Pitoreskný slovný kaleidoskop je cizelovaný do najmenších detailov. Finálna úsmevná vibrácia mieri priamo na percipienta. Vtip, zveličenie, náhoda sú leitmotívom Sikorovej tvorby.
Koherencia medzi termínom lignín (základná súčasť drevného tkaniva) a Sikorovou tvorbou tkvie v autentickom charaktere vizuálneho prejavu Džumelca. Tak ako rastie samorast vo svojej amorfnej jedinečnosti, tvorí aj autor z čistej prirodzenosti bytia v mediálnej heterogénnosti nepredvídavo, bezprostredne, imaginatívne. Nástenný drevený reliéf s digitálnou kresbou ilustruje les a tematicky koreluje s Hudecovým dielom.
Výrazným elementom umeleckej tvorby u Sikoru je improvizácia, ktorá sa stala spojovacím článkom vo vzájomnej interakcii s vizuálnym prejavom Ota Hudeca. Súčasťou minimalistickej výstavy počas vernisáže bola hudobno-vizuálna performance, ktorá v rustikálnom florálnom exteriéri dosiahla správny náboj a podčiarkla novovznikajúci improvizovaný dialóg medzi aktérmi.
Oto Hudec pôsobí ako vizuálny umelec a aktivista. Na výstave predstavil svoj invenčný lyrický prístup k hmote, v drevenom materiáli spodobuje svoj kritický postoj ku klimatickej kríze a migračnej politike. Signifikantným prvkom v jeho prístupe k umeniu je sociálno-kritický aspekt. Minimalistická forma videa (Lesná pieseň) a komorných apropriovaných objektov tvorených z prírodnín reflektuje pôsobenie nie vždy korektnej intervencie človeka v súlade s prírodou. Autor hľadá udržateľný prístup k umeniu. Kvantitu neekologického materiálu substituuje prírodnou hmotou, ktorú aplikuje vo výslednej minimalistickej forme a hľadá balans medzi umeleckou prezentáciou a umením s ideovým presahom.
Súčasný koncept EQO je priestorom pre interaktívnu kultúru. Počas svojej krátkej existencie získal status stabilnej platformy pre aktuálne kultúrne i umelecké trendy vždy s konzekventným obsahom a kritickým presahom. Genius loci provinčnej obce interaguje so živým umením EQO v periférnom prostredí.
