Súčasnými vedami zaužívané analýzy rôznych antropogénnych materiálov – umeleckých i iných artefaktov z rôznych hĺbok dejín od súčasnosti až do dôb „predkultúrnej praxe“ sú témou Jany Zatvarnickej. Ako píše v manifestovom úvodnom texte, „v minulosti boli nositeľmi kultúry ľudia a nie národy“, a v rámci tohto obratu ku koreňom (vlastným i v kontexte dejín kreativity) skombinovala autorské výtvarné médiá založené na jednoduchej prírodnej materialite s muzeálnymi exponátmi regiónu svojich koreňov, požičanými z archeologických a etnologických zbierok Východoslovenského a Zemplínskeho múzea. Ready-made predmety z múzeí (najmä formy na voskové ofery) zapája do inštalácie (či skôr formácie – Bourriaud, 2002) v striktných sklených vitrínach. Tie sa v priestore prelínajú s veľkými formátmi rôzne expandovaných maliarskych diel.
Autorka pracuje v intenciách vzťahovej estetiky – striedavo na úrovni vlastnej tvorby a interpretácie artefaktov histórie kreativity („Umenie je hrou medzi všetkými ľuďmi všetkých dôb“ – Duchamp, 1938). V závere kurátorského textu sa dočítame, že „autorka nabáda na dekonštrukciu civilizačných príbehov“. Výstava následne necháva divákov, aby si vybrali oporu pri hľadaní odpovede na otázku „A čo ďalej?“. Na pomoc sa ponúka napríklad artefakt z osobného archívu Dedičstvo – výšivka mojej starej mamy. Univerzálne známy rámec vizuálneho jazyka ľudovej výšivky nie je o nič menej abstraktný, než Zatvarnickej maliarske diela zavesené zo stropu na japonskom papieri. Spleť tvarov vytvorených ihlou a modrou niťou sa nevdojak prihovára priamočiarejšie, nárokujúc si užšiu interpretáciu, než keby bol ten istý vzor stvárnený autorkou napríklad z jaskynného prachu. V neďalekých vitrínach uložené formy s fixkou napísanými archívnymi číslami a „neumeleckými“ názvami sa síce formálne nelíšia od „objektovej mágie“ (Tajkov, 2022) súčasnej výtvarnej tvorby, spôsob inštalácie však vytvára situáciu, keď je samozrejmé čítať ich ako „staré predmety“. Hra, ktorej cieľom je následne oprostiť sa od týchto konvencií čítania, je viacvrstvovým diváckym zážitkom. Autorské maľby slúžia na jej akcelerovanie, no samým o sebe im miestami táto viacvrstvovosť chýba. Aj keď tvoria dominantnú čas výstavy, viac než výsledná forma rezonujú použité materiály, metaformy týchto obrazov.
Takýto typ uvažovania o forme privádza pozornosť i k téme balansu medzi galerijným a muzeálnym (a ďalšími) prístupom k artefaktu. Podzemný priestor „Q“ vo VSG môžu diváci „znovuobjaviť“ priamo v kontexte témy. Starobylé murivo galérie splýva s materiálmi nových diel ako pigment, živica, vosk, zem z jaskyne a tému obratov v pamätiach miesta dopĺňajú výrazné telesné grafické momenty použitia vlasov či odtláčania farby telom. V duchu biblického „prach si a v prach sa obrátiš“ (1. Mojžiš, 3, 19) sa mohutnosť dejín zhmotňuje do práce s materiálmi, o ktorých nevedno, či boli pred 2 000 rokmi v základoch niekoho obydlia alebo v kostiach niekoho tela. Hlasno zurčiaca dažďová voda kdesi v hĺbke múrov i stopy plesne na stene v čase mojej návštevy nechtiac, no audiovizuálne výborne doplnili kolobeh všetkého (vrátane kultúry) v súkolí prírody. Kurátorkou výstavy je Štefánia Ďuricová.
