Prvýkrát publikované v angličtine na ARTMargins online dňa 15. 3. 2022
V súvislosti s nadchádzajúcou 59. medzinárodnou výstavou umenia v Benátkach, ktorá sa bude konať od 23. apríla, sa Maria Lanko, Lizaveta German a Borys Filonenko – kurátori projektu umelca Pavla Makova Fontána vyčerpania. Acqua Alta pre ukrajinský pavilón – ocitli v zložitej situácii, ktorá im znemožnila pokračovať v práci na výstave. 8. marca 2022 organizátori pavilónu oznámili, že „napriek prebiehajúcej vojne sa tímu podarilo evakuovať časti [Makovovho] diela z Kyjeva“ a budú ho môcť predstaviť na nadchádzajúcom Bienále v Benátkach.[1] Evakuácia umeleckých diel a organizácia výstavy počas vojny si však vyžaduje obrovské vypätie. Od 24. februára, keď Rusko napadlo Ukrajinu, utiekli z krajiny státisíce ľudí a tí, ktorí zostali, sa intenzívne stavajú na odpor. Obe činnosti si vyžadujú veľké odhodlanie a vieru v lepšiu budúcnosť. Vojna zasiahla všetkých v krajine, vrátane pracovníkov kultúry, umelcov a kurátorov, a zároveň ovplyvnila prežitie a prezentáciu samotnej ukrajinskej kultúry.
Keďže všetky medzinárodné lety na Ukrajinu a z nej boli zrušené a cestovanie po krajine bolo veľmi nebezpečné, kurátorka Maria Lanko riskovala svoj život a niekoľko dní šoférovala, aby umelecké diela vyviezla z Kyjeva v nádeji, že sa jej ich nakoniec podarí previezť do Benátok. Denisa Tomková sa s Mariou rozprávala o situácii na Ukrajine, o jej vplyve na tím bienále, o tom, čo môže medzinárodná umelecká komunita urobiť na ich podporu a prečo má vystavovanie umenia význam aj v čase vojny.
Denisa Tomková: V prvom rade, ako sa máte? Ste v bezpečí?
Maria Lanko: Mám sa dobre. Podarilo sa mi odísť z Kyjeva v prvý deň invázie a teraz som celkom v bezpečí v dome môjho priateľa v Pavšine v Zakarpatskej oblasti – len asi 30 km od hraníc EÚ. Moja rodina a priatelia však nie sú v bezpečí – väčšina z nich zostáva vo svojich domoch v Charkove, Kyjeve a Černihove pod nepretržitými náletmi.
DT: Plánovaná výstava v ukrajinskom pavilóne mala predstaviť dielo ukrajinského umelca Pavla Makova. Môžete mi povedať viac o koncepcii výstavy?
ML: Je ťažké vyhnúť sa úpravám nášho kurátorského vyhlásenia v tieni ruskej vojny proti Ukrajine, ale pokúsim sa tento vplyv minimalizovať, pretože naozaj verím, že dielo je významné samo osebe, bez ohľadu na jeho súčasný kontext. Volá sa Fontána vyčerpania a v podstate ide o fontánu, ktorú tvorí 105 rovnakých bronzových lievikov usporiadaných do tvaru trojuholníka na stene. Každý lievik má jedno „ústie“ a dve „výlevky“, takže voda sa v ňom rozdelí na polovicu. A prúd vody, ktorý prichádza zhora, tečie dolu fontánou a postupne sa vyčerpáva bližšie k jej dnu. Toto dielo vytvoril Pavlo Makov v roku 1995 v Charkove. Inšpiroval sa mestom a okolitou krajinou s vysychajúcimi riekami, ako aj zničenou infraštruktúrou mesta – typickou pre tú dobu – s neustálymi poruchami dodávok vody, zanedbanými verejnými priestormi a nefunkčnými mestskými fontánami. Dnes by som povedala, že to bol veľmi poetický pamätník rozpadu impéria a jeho nevyhnutných dôsledkov. Dielo však nikdy nebolo úplne realizované: bolo síce vystavené ako sochársky koncept, ale nikdy predtým nebolo funkčnou fontánou. Keď sme sa so spolukurátormi prihlasovali do súťaže o Národný pavilón v roku 2021, mali sme pocit, že dnes môže mať kompletne postavená fontána väčší medzinárodný význam (a tu citujem naše vyhlásenie spred niekoľkých mesiacov) – „odráža vyčerpanie zemských zdrojov, postpandemické vyhorenie, únavu zo sociálnych médií a vyčerpanie z vojen“. Dnes je desivé čítať tieto riadky. Ale zároveň to nie je prekvapujúce, pretože impérium sa muselo pokúsiť vrátiť úder, však?
DT: Dielo je skutočne alegorické. Kedysi ste sa vyjadrili, že tento projekt sa nikdy nerealizoval v plnej miere, ako bolo zamýšľané, a uviedli ste, že „je to symptomatické pre ukrajinské umenie, ktorého história nie je len o tom, čo sa stalo, ale aj o tom, čo sa nestalo, nebolo riadne prezentované“.[2] Bola by veľká škoda, keby sa projekt nepodarilo zrealizovať ani tento rok…
ML: Presne tak. Na Ukrajine sa často stretávame s tým, že umenie funguje ako proroctvo, ktoré sa samo napĺňa. Ale keď sa pozerám na to, ako sa Ukrajina v reálnom čase znovu objavuje tvárou v tvár vojne, skutočne verím, že sa nám podarí prelomiť túto logiku nerealizovanosti a nereprezentovanosti. Pavilón jednoducho musí držať krok so súčasnou subjektivitou a prítomnosťou krajiny. Sme maximálne odhodlaní to urobiť.
DT: Kde sa momentálne nachádzajú ostatní členovia kurátorského tímu a umelec? Ako zvládajú situáciu?
ML: Borys Filonenko je rovnako ako ja na západe Ukrajiny, ale venuje sa najmä humanitárnej práci, aby podporil svoju rodinu, ktorá zostala v Charkove. Liza Germanová je v Kyjeve, približne o týždeň sa jej má narodiť dieťa, ale je veľmi silná a energická – stále jej volám, aby som si zdvihla náladu. Pavlo Makov spolu so svojou manželkou zostáva v Charkove a neustále sa ukrýva. Jeho matka má 96 rokov, ale odmieta ísť dole do krytu a trávi dni vo svojom byte.
DT: Ako ovplyvnila ruská invázia na Ukrajinu vaše prípravy na benátske bienále?
ML: Výrazne nám to ovplyvnilo život. Od šiesteho dňa vojny sa tím bienále ukrýval v pivniciach alebo sa snažil presunúť na bezpečnejšie miesto. Trvalo mi šesť dní, kým som sa dostala na miesto, kde som teraz, pričom za normálnych okolností sa cesta dá zvládnuť za jednu noc. Ale nemala by som sa sťažovať: mnohí ľudia zostávajú po celý čas v chlade, v podzemí a majú nedostatok jedla a pohodlia. Naša práca sa takmer úplne prerušila, pretože sme sa snažili jednoducho si zachrániť život. Jediné, čo sa nám podarilo, je komunikovať s novinármi, ale hlavne vďaka našej komunikačnej manažérke Katii Pavlevych, ktorá žije v New Yorku.
DT: Keďže útoky zasiahli aj ukrajinské hlavné mesto Kyjev, prevážali ste umelecké diela pre Benátske bienále z mesta autom na bezpečné miesto. Už ste spomínali, že vám to trvalo šesť dní; môžete mi o tom povedať viac?
ML: Vyrazila som 24. februára neskoro večer: cesty z Kyjeva boli celý deň upchaté, takže hneď ako som na Google Maps videla, že niektorá z ciest sa po desiatich hodinách „čiernej“ zmenila na „červenú“, vydala som sa na ňu. Niekedy to nebol práve potrebný smer, ale to bolo vtedy jedno. Moja trasa bola Kyjev – Hrebinky – Chmelnický – Jaremče – Mukačevo – Pavšino, pričom každý úsek trval päťkrát dlhšie ako zvyčajne. Teraz čakám na „zelený koridor“ pre celý tím na hraniciach: naši mužskí členovia nemôžu odísť kvôli stannému právu.
DT: Šesť dní nepretržitej jazdy muselo byť veľmi vyčerpávajúcich. Šoférovali ste sama? Ako ste sa vyrovnávali s únavou?
ML: Myslím, že naše telá momentálne fungujú v špeciálnom režime: Príznaky únavy som pocítila až v deň, keď som už nemusela šoférovať. Mala som so sebou aj dvoch spoločníkov: priateľa a psa, vďaka ktorým bola cesta znesiteľná.
DT: Šli ste smerom na západ Ukrajiny s nádejou, že nakoniec preveziete umelecké diela do Benátok. Aké sú vaše ďalšie plány? A s akými výzvami sa ešte stretávate pri príprave výstavy vo vašich súčasných podmienkach?
ML: Najväčšou výzvou je vyčerpanie tvárou v tvár vojne. Pri sledovaní počtu mŕtvych a zranených civilistov, pri pohľade na zábery zničeného Charkova a pri počúvaní hlasov vystrašených priateľov je celá záležitosť s pavilónom trochu irelevantná. Ale samozrejme, snažíme sa udržať si náladu tým, že si uvedomujeme, že kultúra je pre zastavenie vojny rovnako dôležitá ako obranné jednotky.
Mojím ďalším krokom je nájsť v EÚ dielňu, ktorá dokáže vyrobiť Fontánu vyčerpania podľa návrhu nášho architektonického partnera, spoločnosti ФОРМА. Práca na týchto praktických úlohách mi, dúfam, umožní zostať pri zmysloch.
DT: Ako organizátori ukrajinského pavilónu ste zverejnili vyhlásenie proti prítomnosti ruského pavilónu na Bienále v Benátkach. Môžete mi, prosím, povedať viac o vašom postoji?
ML: Náš postoj k ruskej účasti na Bienále v Benátkach je jednoznačný: Rusko musí byť vylúčené z kultúrnych podujatí, ako aj zo systému SWIFT. V súčasnosti sme svedkami toho, že popredné festivaly a inštitúcie sa postupne odvažujú nazvať vojnu vojnou, namiesto toho, aby ju označovali za akúsi „situáciu“ alebo „tragickú udalosť“. Tento proces je však pomalý. V našom vyhlásení zdôrazňujeme, že Rusko porušilo všetky zásady dialógu a namiesto slov použilo skutočné zbrane, ktoré dnes ničia ukrajinské mestá – najmä Kyjev a Charkov. Tieto bomby padajú na pamiatky konštruktivistického umenia, na diela naivnej umelkyne Marie Primačenkovej a na lietadlo An-225 Mrija, ktoré bolo súčasťou projektu Open Group na 58. Bienále Benátky. Preto poznámky o festivale ako o „mieste dialógu“ napriek vojne nie sú na mieste.
DT: Ako môže medzinárodná umelecká komunita v súčasnosti podporiť vás a ďalších ukrajinských kultúrnych tvorcov?
ML: Projekt Fontána vyčerpania. Acqua Alta chceme otvoriť v ukrajinskom pavilóne 23. apríla. Na to potrebujeme pomoc pri výrobe objektov a architektúry, ako aj pri tlači katalógu.
Okrem ukrajinského pavilónu je tu niekoľko ďalších dôležitých otázok: osud ruského pavilónu a prítomnosť ukrajinského umenia v medzinárodných médiách. Ako by mal vyzerať ruský pavilón? Prázdny, zastavený alebo dekolonializovaný? Táto otázka by sa mala riešiť v rámci medzinárodného dialógu o kultúrnom privlastňovaní a imperiálnej kultúrnej politike.
Je dôležité informovať o udalostiach na Ukrajine s ohľadom na to, aké umenie a kultúru svet stráca s každým delostreleckým ostreľovaním. V súčasnosti je mimoriadne dôležité, aby bolo hlbšie zastúpené ukrajinské umenie, mená, diela a udalosti, vďaka ktorým je Ukrajina dôležitou súčasťou Európy.
DT: Niektorí umelci a kultúrne inštitúcie rušia svoje výstavy na znak solidarity s Ukrajinou. Čo by ste povedali tým, ktorí tvrdia, že za takýchto katastrofických okolností nie je umenie také dôležité ako záchrana životov a rozvoj sociálne angažovaných občianskych stratégií? Prečo má podľa vás význam stále vytvárať umelecké diela a výstavy aj v takýchto časoch?
ML: Výstavy sa množia, hlavne na Západe, a ja skutočne podporujem tých, ktorí sa rozhodli zrušiť svoje výstavy ako výraz priamej akcie. Ukrajinská umelecká scéna je však neviditeľná a neznáma, preto je pre nás organizovanie výstav otázkou kultúrneho prežitia.
Tento rozhovor sa pôvodne začal koncom februára 2022. V čase publikovania článku, 15. marca, kurátorka Maria Lanko práve dorazila do Talianska, kde bude pokračovať v príprave ukrajinského pavilónu na Bienále v Benátkach. K odpovediam v rozhovore prispel aj kurátor Borys Filonenko.
Ak máte záujem prispieť na podporu ukrajinskej umeleckej komunity, môžete tak urobiť prostredníctvom Núdzového fondu pre ukrajinské umenie, Ukrainian Art Emergency Fund. Každý príspevok pomôže.
[1] „Ukrajinský pavilón sa dostane na Bienále napriek prebiehajúcej vojne,“ tlačová správa, https://docs.google.com/document/d/15ZLQ7TuNuFB9jg8Njgwz9-KyWc6i_c9CRQNpxxfOP9Y
[2] Artur Korniienko, „Prvý pohľad na výstavu Ukrajiny na Bienále umenia v Benátkach,“ The Kyiv Independent, 25. január 2022, https://kyivindependent.com/culture/early-look-at-ukraines-exhibit-at-venice-art-biennale-exploration-of-worlds-exhaustion/.
