Kurátorky situovali v podzemí Východoslovenskej galérie muzeálne poňatý výber diel približujúci široké následky vzťahov medzi nanoštruktúrami atómov a obrovskými štruktúrami spoločnosti, ekonomík, kontinentov a civilizácií. Jadrová technológia je predstavená ako zásadná akcelerátorka dejín – cítiť to na bleskových pohyboch ukrajinského mladíka, ktorý v protiatómovom bunkri skladá zbraň (Mykola Ridnyi: Father´s Story), ale aj nad fukušimským antropocénom, kde pri masívnom úsilí o revitalizáciu vedci konštatujú, že „prírodná katastrofa prerušila kontinuitu dejín“ (Hikaru Fujii – The Anatomy Clasroom). Kurátorky vytvorili „asociatívny atlas“ jadra o jeho mierovom i vojnovom využití na všetkých kontinentoch od druhej polovice 20. storočia až po dnešok. Téma je formálne štruktúrovaná kombináciou dvoch médií: kresby a videa. Táto čitateľná schéma odľahčuje vrstevnatosť a objemnosť výstavy – dĺžka všetkých videí dohromady je dve a pol hodiny. Jediným priestorovým umeleckým objektom je centrálne umiestená inštalácia Jakuba Chomu Čo keby som vám povedal, že sa to už stalo? – tá má v sebe taktiež videoelement, ale v takom minimálnom rozsahu, že v kontraste s ostatnými väčšími screenmi pôsobí takmer až ako kresba a týmto gestom vzájomne prepája 5 videoinštalácií a 5 plošných grafických diel. Výstava postupne graduje ťaživosťou témy i architektúrou podzemia VSG pripomínajúceho bunker. Vizuálne bohaté a mnohoraké videá – autorská 3D animácia, dokumentárny film o umeleckom výskume, rôzne found footage a ďalšie – dopĺňa striedma estetika plošných grafík: signifikátory jadrovej doby v podobe lôg, piktogramov, schém, technických a geopolitických výrazív, názvov projektov či významných atómových lokalít („Temelín“ v azbuke na kubalovských kresbách Petry Herotovej). Obrazová narativita týchto grafík je dopĺňaná o veľmi stručné textové formy či bonmoty – grafická časť výstavy má silný humorný podtón vyvažujúci spomínanú muzeálnu atmosféru. Je paradoxné, že prirodzený optoelektronický fetišizmus vytvoril situáciu, keď skupina návštevníkov navníma plošné grafiky v „neelektrickom“ médiu, ale na vnímanie rádovo náročnejších videí sa nepodujmú. Podiel na tom má aj absentujúca možnosť sadnúť si pri filmoch, čo je najväčšou slabinou výstavy. Filmová polovica výstavy sa tak stáva mierne exkluzívnym obsahom prijateľnejším napr. pre mládež ochotnú sedieť na zemi a berúcu anglický jazyk ako samozrejmosť. Záverečné dielo prehliadky – dvojkanálová videoinštalácia Los Dominados Nicolasa Gruma – podčiarkuje postupne sa stupňujúci dojem, že svet je zložité a neprebádateľné miesto ovládané technológiami. Pohľad kurátoriek je kaleidoskopický, reprezentujúci výber vizuálnych vnemov jadrovej doby od kultúrnych paradigiem Studenej vojny až po „postmodernu“ Černobyľa a Fukušimy. Tieto Katastrofy tvoria nukleárnu životnú skúsenosť mladej a strednej generácie prizvaných autorov. Výsledným pocitom je technologická skepsa, ktorá postupne vytláča univerzálne atómové nadšenie predchádzajúcich generácií.
