Celkovo je dôležité Možné agrarizmy vidieť (do konca októbra 2021) a je možné hovoriť, že patria k výraznejším a zaujímavejším projektom Kunsthalle Bratislava (kurátori Maja a Reuben Fowkes). Avšak musíme si odmyslieť miestami až neexistujúcu architektúru výstavy, nájsť pohľady na individuálne diela a celky tak, aby boli vnímateľné a uchopiteľné, v ktorej subrovine hlavnej témy sa pohybujú. Na výstave podľa kurátorského textu umelci a umelkyne navrhujú cez rôznorodé perspektívy „pozemkové reformy zamerané na nápravu a budúcnosť, na dosiahnutie spravodlivej sociálnej ekologickej zmeny“. Projekt nás skôr upozorňuje na všetky naše nedostatky či chyby, poúča nás o tom, že by to tak nemalo byť, ale chýba v ňom návrh možnej alternatívy agrarizmu. Fragmentárne sa objavuje cez pár diel, avšak celkový dojem je skôr oboznamujúco-dokumentárny. Tento formát síce prináša tému, ale neposúva ju ďalej, a súčasne je postavený tak, že je neprístupný pre slovenského návštevníka alebo návštevníčku. Čím vzniká akási pomyselná bariéra medzi divákom a diváčkou, jazykom a súčasným umením. Ak strávime v priestore niekoľko hodín, vieme s ľahkosťou odpozorovať, že výstavnými priestormi ľudia skôr len tak blúdia, sem-tam sa niekde pristavia, ale prechádzajú ním bez dlhšieho pozastavenia sa. Spomalenie je len chvíľkové, do momentu, keď pochopia, že dokument je len v angličtine bez prekladu a odchádzajú zo slovami: Nerozumiem tomu… Táto jazyková bariéra zásadne brzdí odkaz výstavy, ktorý je beztak diskutabilný v tom, či sa naozaj až tak týka nášho prostredia. Súčasne je dôležité napísať, že sú tu prítomné aj veľmi zaujímavé umelecké spracovania témy poľnohospodárstva, napríklad od Melanie Bonajo, Ota Hudeca alebo Marzia Migliora. Je však škoda, že sa navzájom priestorovo zabíjajú a nedostali dostatočnú plochu na to, aby sme si ich mohli vychutnať bez toho, že sa zvukovo alebo vizuálne navzájom prerušujú. Nekoherentnosť výstavy z hľadiska ideového a celkového uzatvárajú videá od Ilony Németh. Jej diela sú len veľmi slabou spomienkou na predchádzajúcu výstavu Eastern Sugar, čím sa v expozícii zbytočne otvárajú ďalšie roviny (privatizácia). Akoby nestačilo množstvo otázok a problematík, ktoré projekt otvára a necháva bez odpovedí.
