S Alizou som sa spoznala pri spolupráci na skupinovej výstave na tému krehkosti Fragile. Pri čítaní jej rozhovoru pre queer magazín QYS som spätne zistila, že to bolo prvýkrát, čo požiadala kurátorku o to, aby použila na prezentáciu jej prác pri komunikácii s verejnosťou ženský rod. Alizine kresby, objekty a celé jej bytie sa dotýkajú skúmania rodovej identity a jej fluidity. Zo škatuliek binárne definovaných rodových rolí a ich vizuálnej reprezentácie si vyberá ako zo šperkovnice, na papieri rozostruje a rozpíja ich ostré hrany, nechá ich prerastať s okvetiami a úponkami rastlín, hmyzími končatinami. Spôsob, akým komunikuje, by som označila za hravú introspekciu, rovnako ako náš rozhovor o jej tvorbe.
Miroslava Urbanová: Pred našou prvou spoluprácou som si hľadala informácie o tebe a tvojej tvorbe ešte pod tvojím civilným menom. Kde a kedy sa vzala Aliz*a Orlan? Zrodila sa z morskej peny?
Aliz*a Orlan: Moje meno vznikalo postupne. Na začiatku vysokoškolského štúdia som najprv začala používať meno Alica. Alica má totiž meniny na moje narodeniny. Nikdy mi nevyhovovalo moje chlapčenské meno, no nevadil mi ani tak mužský rod, ako keď ma ľudia nazývali chlapec alebo doma syn. Vždy mi to bolo nepríjemné. Prvé feminínne meno som si ako taký experiment dala teda až po príchode do Bratislavy, najprv to bola Alica Ružová a potom vzniklo nebinárne meno Orlando – na základe rovnomennej knihy Virginie Woolf. Niekoľko prác mám podpísaných pod menom Orlando alebo Orlanda – skrátená forma je Orlan. Počas vysokej školy ma táto kniha inšpirovala, pretože sa zaoberá témou rodu. Hlavná postava Orlando na začiatku vystupuje ako chlapec a v polovici knihy sa zmení na ženu. To ma vždy fascinovalo. Aj keď som vtedy na to ešte nemala slovník – na to, čo sa deje so mnou.
MU: Vnímaš aj nejaké iné literárne alebo popkultúrne vplyvy, ktoré zmenili vnímanie tvojej identity?
AO: Veľmi inšpiratívnou pre mňa bola Björk a jej pieseň Venus is a Boy, na základe ktorej vznikla séria kresieb z nebinárnejšieho pohľadu. Takisto ma ovplyvnila kultúra drag, ktorá mi prostredníctvom kostýmov a mejkapu pomohla objaviť a prezentovať vlastnú femininitu.
MU: Ukazovala si mi svoje najstaršie školské práce, kde si si vytvorila vlastné kódované písmo. Túto svoju polohu si pochopila spätne veľmi symbolicky. Je pre teba dnes dôležitý aj obsah zápiskov?
AO: Je to pre mňa už uzavreté obdobie v čase štúdia na vysokej škole. Ide o konceptuálnejšiu, kódovanú polohu mojej tvorby – také kódovacie obdobie hľadania vlastnej identity, samocenzurovania, uzavretia sa v sebe. Na základe novovytvoreného písma vznikla séria prác a knihy. Išlo o modlitbu medzi mnou a niekým iným, možno Bohom. Strácala som v tom čase vieru – moja rodina je silne veriaca, som z protestantského prostredia. Každú nedeľu sme chodili do kostola, môj ujo je dokonca kazateľ a to ma v mladom veku všetko veľmi definovalo. Na vysokej škole som začala pracovať s týmto pocitom postupného strácania viery.
MU: Vidíš v tejto práci aj nejaké kvality, ktoré ti ostali v tvorbe dodnes?
AO: Naučilo ma to, ako rozmýšľať konceptuálnejšie, ako dávať veciam symboliku. Doteraz si vytváram vlastné jazyky s vlastnou symbolikou. V minulosti som používala symboly antén namiesto písmen a v súčasnosti ma zaujímajú symboly a archetypy rastlinných tvarov a farieb. Spôsob uvažovania cez nejaký vlastný jazyk stále ovplyvňuje moju tvorbu.
MU: Niekedy však používaš jazyk aj vo forme denníkov, kreslíš ich na papier. V prípade práce Neviem sa rozhodnúť, odrážajú aj istú vnútornú neistotu. Ide svojím spôsobom o rozhodovanie sa medzi binárnymi pólmi. Čo zastupuje jazyk v tvojej tvorbe – písaný a vizuálny?
AO: V mojej tvorbe je veľmi dôležitý denník. Veľa píšem a skoro všetky moje nové nápady, kresby a myšlienky vznikajú v denníku, je to môj domov. Pri písaní denníka niekedy prídem po napísaní celej strany k jednej dôležitej vete, ktorá charakterizuje môj emocionálny stav. Vznikajú tak krátke poézie, texty.
MU: Je pre teba dôležitá ich forma?
AO: Mám niekoľko foriem písania – buď klasicky zľava doprava alebo zrkadlovo, keď nechcem, aby boli niektoré veci čitateľné. Píšem aj opačným smerom alebo prostredníctvom môjho anténového jazyka.
MU: Je zrkadlové písanie pozostatkom tvojho grafického školenia? Cítiš ešte nejaký iný vplyv grafického uvažovania na tvoju tvorbu – mne sa zdajú tvoje veci stále veľmi naratívne, primárne vytváraš série, nie solitéry…
AO: Neviem, či mám ešte úplne to grafické rozmýšľanie, postupne sa zbavujem grafickej estetiky – lineárnosti, čiernobielosti. Skôr inklinujem k maliarskosti, farebnosti. Posúvam sa z grafického do maliarskeho. Tá naratívnosť zostáva – vytváram viacero sérií, ktoré na seba nadväzujú.
MU: Vraciaš sa k motívom, ktoré opakovane rozvíjaš?
AO: To závisí… Niekedy tému uzatvorím hneď – napr. série kresieb Drž ma, kým nevyblednem, ktorá vznikla v marci 2022 (pozn. začiatok vojny na Ukrajine). Bola to pre mňa bolestivá a ťažká téma, ku ktorej sa už nechcem vracať, bola už vykreslená. S témou série, ktorej sa venujem momentálne – Moje nebinárne záhrady, pracujem pomaly už tretí rok.
MU: Tvoja tvorba doslovne rozkvitla a narástla – vo farebnosti, námetoch a mierke. Viem, že od detstva máš aj vďaka rodičom blízko k prírode. Čo si sa naučila od kvetov a dážďoviek, ktoré často figurujú v tvojich prácach?
AO: Kvety mi boli blízke od detstva. Vždy som obdivovala rastliny. Môj otec mi rozpráva, ako som po zobudení išla povedať dobré ráno všetkým rastlinkám, ktoré rozkvitli (smiech). Zbierala som bylinky, robila čaj, mám veľkú zbierku vylisovaných rastlín v herbári. V súčasnosti pracujem na záhrade s rastlinami – sledovať ich od jari, keď rozkvitnú, až po jeseň, keď odumierajú, je fascinujúce. Na vysokej škole som venovala rodičom autorskú knihu O bylinke a korienku. Bylinka so štyrmi pukmi je moja mamka a otec je korienok. Kniha vznikla ako pocta im na základe rastlinných motívov.
MU: Bylinka a korienok znie ako kniha pre deti. Pre niekoho môžu pôsobiť tvoje kresby naivne, sladko – hlavne, čo sa týka ich estetiky. Je to tvoja stratégia, ako osloviť čo najširšie spektrum ľudí? Idealizuješ vlastné svety naschvál?
AO: Áno, moja estetika je pôvabná, lákavá. Už na vysokej škole som cítila, že sa ma snažia od toho nejak odviesť – že takto by to nemalo byť. Čím viac slobodne tvorím, tým viac ma to prirodzene ťahá. Je to tiež môj jazyk, s ktorým pracujem, a chcem, aby to malo vizuálnu formu, ktorá láka. Chcem, aby ľudia mali z toho dobrý pocit, keď sa na moje diela pozerajú – na môj zidealizovaný svet, ktorý je taktiež formou úniku. Vytváram si priestory, v ktorých sa cítim bezpečne. Je pre mňa dôležité, aby sa ľudia cítili bezpečne, napr. keď prídu do môjho ateliéru.
MU: Tvoríš primárne v ateliéri? Spomínam si na jednu tvoju prácu in situ v prírode…
AO: Práca so zemou, trávou a rastlinami ma veľmi baví. Pred bratislavskou A4-kou sa nachádza malý pozemok, na ktorom som v rámci výstavy Prírody a prírodzenia vytvorila veľké štvormetrové semienko vyskladané z kobercovej trávy. Časom splynulo, stratilo sa s trávou na pozemku.
MU: To pôsobí veľmi zenovo. Na tvojich kresbách sa však často pri kvetoch konotujúcich pohlavie objavujú predmety ako špendlíky či žiletky – prípadne červená farba pripomínajúca krv. Aké na prvý pohľad skryté drámy sa tam odohrávajú?
AO: Podobne, ako moje denníky obsahujú záznamy mojich emócií, je aj moja tvorba často emocionálna – je o pocitoch, o prežívaní, hľadaní vlastného rodu, (ne)binarity. Mojim rastlinám dávam ľudské vlastnosti, princípy. Často pracujem s bolesťou, s krvácaním. V sérii Who’s afraid of red paint and blood? využívam napr. ranené alebo krvavé rastliny.
MU: Veľa z foriem a tvarov v tvojich kresbách pôsobí veľmi mäkko, dôležitá je ich vzájomná interakcia v podobe dotyku alebo pokusu o dotyk – akoby ich to k sebe prirodzene ťahalo. Majú nejaké skryté príbehy alebo tieto vzťahy vznikajú až na ploche papiera?
AO: Áno, veľmi sa dotýkajú, prechádzajú cez seba, šteklia sa navzájom, nadväzujú na seba – je to akoby jeden veľký závislý organizmus.
MU: Čo hovoríš na krásnu apokalypsu dnes v takmer rozkvitnutej zime? Inšpiruje ťa to reflektovať environmentálne témy, alebo sú v tvojej tvorbe rastliny primárne zástupcami tvojich pocitov?
AO: Ochrana prírody je pre mňa téma, ale skôr prakticky. Pri tvorbe sa snažím používať čo najšetrnejšie materiály a postupy – čo najmenej plastov, ľahko rozložiteľné materiály, recyklované veci, ktoré nájdem a využijem.
MU: Tvoje kresby sú organické, senzuálne, priam zvodné. Objekty, ktoré vytváraš, sú hapticky veľmi príťažlivé. Pri otvorení spomínanej výstavy v Rare si mi povedala, že queer je krása. Čo je pre teba krásne? Je to niečo, čo cielene hľadáš?
AO: Môže byť (smiech). Určite je tam nejaké hľadanie krásy aj v tvorbe, aj v živote – každý chce byť krásny aj ja chcem byť krásna. Postupne sa tam dostávam, hľadám proporciu krásy.
MU: Obávaš sa niekedy zlého prečítania svojich prác?
AO: Pri mojich prácach používam aj dlhšie názvy, presne zadefinujem, o čom to je – napr. Flying without binary limits – telo je abstraktné, hmyzoidné, lietajúce bez hlavy, čo môže dať človeku odlišný pocit, ale názov to často zadefinuje. Ak si ľudia myslia, že je to naivná ilustrácia, môže byť. Sčasti pracujem s naivitou, detskosťou, hravosťou, snažím sa dostať do obdobia detskosti, hravosti. V dnešnej dobe je to dôležité – aj aby sme si začali užívať prírodu a nie ju zneužívať.
MU: Na sociálnych sieťach zverejňuješ zábery s vlastnoručne ušitými textilnými odevmi. Sú to kostýmy pre performance? Vychádzajú z tvojich kresbových sérií?
AO: U mňa je to taká genéza: začínam v denníkoch, dostávam sa ku kresbám a cez ne sa môj vizuálny jazyk dostáva na textil. Potom sa prirodzene prepracujem k oblečeniu, pretože moje telo je súčasťou mojej tvorby. Pracujem na Kolekcii jar – leto – jeseň – zima. Láka ma performance. Zatiaľ sa iba fotím – objekty a materiály použité na sebe, ale ešte som sa úplne nedostala pred ľudí. Ešte nie som v štádiu komfortu s vlastným telom, to chvíľu trvá. Láka ma urobiť to pre seba a natočiť sa – to je prvý krok – a potom neskôr vystúpiť pred ľuďmi.
MU: Primárne pracuješ s rastlinnými formami, zaujíma ťa aj animálnosť v ľuďoch?
AO: Áno, animálnosť ma zaujíma tiež. Pracujem nielen s rastlinnými formami, ktorým dávam ľudské vlastnosti, sexuálne znaky, ale objavuje sa tam aj ľudsko-zvieracia bytosť, ktorá má štyri nohy alebo krídla. Kombinujem rôzne rastlinno-živočíšne prvky do novej bytosti. Fascinuje ma starovek a matriarchálne staroveké božstvá. Ja si vytváram akoby nové božstvá, nebinárne bytosti.
MU: Si feministka?
AO: Určite áno.
MU: Pohybujeme sa v umeleckej bubline. Cítiš sa komfortne aj mimo nej? Spomínala si, že si z veriacej rodiny, z malej dediny na východe Slovenska…
AO: Určite sa necítim všade komfortne. Odráža to aj to, ako pracujem so svojím menom – nie každému sa predstavím ako Aliza. Niekomu sa predstavím iba Alic – mám také nebinárne meno, ktoré niekedy použijem. Vyberám si, s kým idem von a či vôbec – neviem iba tak niekam ísť a hlavne v prípade, keď som sama. Skončím buď na dvoch miestach, kam chodím stále, alebo doma. To si uvedomujem až časom, spätne, keď sa ma niekto spýta, ako sa mám, ako zvládam túto dobu. Až potom mi to napadne, že asi nie najlepšie, že asi mám zapnutý ochranný režim.
MU: Spozorovala si niekedy, že sa v cudzom prostredí aj inak správaš?
AO: V minulosti bola moja cesta občas sebacenzurovanie, menenie sa a obmedzovanie sa. Pred pár rokmi na škole som mala posledné chlapčenské obdobie a nedopadlo to dobre. Zase ma to ranilo.
MU: Teraz si spokojná?
AO: Snažím sa byť.
Aliz*a Orlan (1990, Prešov) absolvovala štúdium na Katedre grafiky a iných médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Žije a tvorí v Bratislave. Výstavy (výber): 2022 – Tough and Tender (Rare Cultural Space, Bratislava), Sensory Tales (Krinzinger Galerie, Viedeň), 2021 – Unseen realities (Pisztoriho palác, Bratislava), Venus (fluidity body/gender) (Galéria Artotéka, Bratislava), 2020 – Teplá izba osamelosti (Diera do sveta, Liptovský Mikuláš), Prírody a prírodzenia (A4, Bratislava).
