Huey Copeland pri pohľade na prelomovú výstavu s názvom Black Male: Representations of Masculinity in Contemporary American Art (1994-1995) vo Whitney múzeu amerického umenia závažne poznamenal, že: „,Muž černoch‘ je trvalým miestom strachu a projekcie, policajného dohľadu a patológie, sporu a spojenectva.“ Bolo to v roku 2014, v roku, keď bol Eric Garner udusený policajtom v New Yorku, čo vyburcovalo hnutie Black Lives Matter. Copeland svojím komentárom bezpochyby narážal na túto udalosť, avšak mne to pripomenulo aj práce videoumelca a performera Ulyssesa Jenkinsa, ktorého priekopnícke skúmanie černošskej maskulinity v 60. a 70. rokoch minulého storočia však na výstave vo Whitney nebolo zahrnuté. Jenkins, ktorý sa vo svojej tvorbe sústredil na úlohu masmédií, odhalil nielen to, ako má stereotypné zobrazovanie mužov černochov v populárnej kultúre korene v období spred občianskej vojny v USA a v karikatúrach z čias Jima Crowa, ale aj to, ako sa to zobrazovanie osvojilo – čomu sa snažil vzdorovať. Vo videu Mass of Images (1978) spieva: „Si len množstvo obrazov, ktoré si spoznal / z rokov a rokov televíznych programov. / Tá zraňujúca vec, skrytá bolesť / bola vpísaná a vrytá do tvojich žíl / mňa sa to netýka a nebude týkať / a myslím, že pre niektorých je už neskoro!“
Sériu Barbershop (2017-18) od Devana Shimoyamu, ktorá sa podobne zdôrazňuje a odoláva voči tomuto zvnútorneniu, vnímam v mnohých ohľadoch ako pokračovanie Jenkinsovho úsilia – hoci v tomto prípade z pohľadu umelca 21. storočia, ktorý vyrastá ako černoch a queer. Ale namiesto toho, aby stelesňoval objektivizáciu, ktorá je endemická pre ontologické černošstvo, ako to robil Jenkins, Shimoyama sa obracia k oslobodzujúcemu potenciálu fantázie a vymýšľa mužské archetypy, ktoré uprednostňujú jemnosť, introspekciu a radosť. Známe sú psychedelicky farebné portrétne maľby, ktorých ploché farebné časti sú zdobené flitrami, trblietkami, perím, umelou kožušinou, fotografiami a kamienkami, umelcovým vnímaním homofóbnych holičstiev z jeho mladosti – miest, kde sa často cítil zahanbený a nie v bezpečí – vnáša do týchto spomienok silu femme transcendencie: „Vytváranie tejto fikcie pôvabu, dekadencie, bohatstva,“ poznamenal, „je niečo silne zakorenené v drag kultúre, čo ma vždy fascinovalo, ale je to silne zakorenené aj v černošskej kultúre.“
Portréty v životnej veľkosti zobrazujú osoby zahalené do kaderníckych plášteniek, ich oči sú striedavo nežné, ustráchané a prázdne. Každá z nich sa podriaďuje vznášajúcim sa rukám s nožničkami a žiletkami, ktoré sľubujú fade účes (s postupným prechodom do stratena), flattop účes (účes s plochým profilom) alebo noc plnú sklamania a sĺz. Mnohým z nich už tie slzy kvapkajú z kútikov očí ako vybrúsené diamanty. Autoportrét Sit Still (2018) si nanovo predstavuje umelcov prvý strih, rituál prechodu do dospelosti, ako naznačuje Shimoyamova zlatá brada. Mimoriadne veľké oči vystrihnuté z fotografií žien v jeho rodine – opakujúci sa motív – sa vznášajú na namaľovanom povrchu jeho slnkom pobozkanej tváre. Dve krištáľové slzy pripevnené vedľa sú ozvenou striebornej bodkovanej tapety a plášťa s leopardím vzorom, ktorý rámuje jeho tvár. Napriek slzám prevláda v dekoratívnom svete, ktorý teraz obýva, pocit snenia a útočiska.
Keď Shimoyama vystavoval tieto obrazy kombinovanej techniky na svojej prvej samostatnej výstave s názvom Cry, Baby vo Warholovom múzeu v roku 2019, boli prezentované v spojení s jeho portrétmi Miss Toto, drag queen a kulturistky z Miami a dvoma pamätnými sochami hojdačiek venovanými Tamirovi Riceovi a Trayvonovi Martinovi. Diela spoločne konfrontovali divákov*čky s ich domnienkami o černošskej maskulinite, pričom hojdačky na detskom ihrisku pokryté hodvábnymi kvetmi pripomínali, že Rice, zavraždený políciou vo veku dvanásť rokov, a Martin, zastrelený pomstiteľom vo veku sedemnásť rokov, neboli muži, ale v skutočnosti nevinní chlapci. Shimoyamova prebiehajúca séria s názvom Hoodie (2017 – súčasnosť) sa tiež odvoláva na estetiku spontánnych mestských pamätníkov – spomeňte si na duch bicyklov (ghost bikes) či rohové svätyne – v ich elegickom používaní kvetov. Tie sú „symbolom černošskej maskulinity v mnohých temných a smutných ohľadoch,“ hovorí umelec. Jeho opätovne používané mikiny sa menia na objekty plodnej krásy, ktoré sú okrem iného posiate brošňami, ružami a kamienkami. Sú rovnako formou očisty ako poctou. V nedávnom príklade, vystavenom na skupinovej výstave Garmenting: Costume as Contemporary Art (2021-22) v Múzeu umenia a dizajnu v New Yorku, dominovali žlté a broskyňové ruže, ľalie a narcisy okrem iných hodvábnych kvetov a dvoch pásov látky – jeden s tigrovanou potlačou, druhý s flitrovanou záplatou citrónovej žltej. Dielo s názvom Február II (2019), mesiac Martinovho narodenia a smrti, viselo vysoko na stene a jeho roztiahnuté ruky ako Kristove nás prosili, aby sme nezabudli.
„Stále sa vraciam k tým dvom a premýšľam o nich ako o deťoch a o tom, ako sú vnímaní ako muži,“ povedal Shimoyama. „Nechcem, aby ľudia zabudli, že sa to stalo.“ Vyhýbanie sa otvoreným prejavom smútku a tragédie – umelcova stratégia metamorfózy prostredníctvom zdobenia je zámerná: „Tieto diela sú ukotvením reality bez toho, aby vám do tváre strkali ďalšiu provokujúcu prezentáciu ubolených černošských tiel.“
Jedným z mojich obľúbených projektov od Shimoyamu je séria portrétov čitateľov*liek s názvom Shh… (2018-19). Zobrazuje postavy černochov*šiek v intímnom/domácom prostredí, ktoré sú uchvátené silou kníh a to zväčša v ohnivej palete horúcich ružových, červených a žltých odtieňov. Rôzne texty, ktoré sa v nich objavujú, rozvíjajú radikálny černošský kánon a sú rovnako predmetom malieb ako postavy, ktoré ich obývajú. Aj tu umelec pre svoje černošské postavy predstavuje alternatívne svety, miesta útočiska – symbolizované knihami aj prostredím, kde sú predstavené archetypy hľadania a introspekcie.
Dielo Miles (2019) odhaľuje orezanú mužskú postavu v pruhovanom tielku bez rukávov, s podoprenou bradou a očarujúcimi očami zdobenými zlatými šperkami, ktoré na nás žiaria. Za ním sa nachádza polica s knihami, jednou z nich je ocenená debutová zbierka básní Rickeyho Laurentiisa s názvom Boy with Thorns (2015), akési intímne gender-queer memoáre, ktoré približujú psychické dôsledky hetero-maskulinity. Báseň Black Gentleman, názov rovnomenný s ďalšou Shimoyamovou zbierkou, sa začína strofou, ktorá desivo evokuje Jenkinsov scenár z Mass of Images: „Má oči, dokonca okuliare, ale aj tak nevidí, / čo vidí svet, keď ho vidí. / Poznajú jeho obraz, ktorý sami vytvorili. / On pozná svoj vlastný: jemne nalinkovaný od nohy po prsty, / každá končatina upravená, lebo musela, / aby konečne dosiahla let – .“
Shimoyamova nedávna práca stelesňuje tento únik, čerpá z archetypov klasickej mytológie a astrológie, aby sa sústredila na černošskú queer radosť a húževnatosť. Napríklad monštruózna femme fatale Medúza je pretvorená ako Sedusa (2021), autoportrét, na ktorom umelcovu červenú tvár prekrývajú pery jeho matky. Keď sa smaragdovo sfarbené vrkoče trblietajúce sa čiernymi škvrnami zmenia na hady, žlté ruky tlačia na spánky imitujúce Shimoyamove boje s migrénami. V tejto verzii hady pochádzajú zo starovekej hindskej a egyptskej mytológie, kde sú strážcami a ochrancami posvätného priestoru, nie predzvesťou zla. V diele Tempérance (2022) inšpirovaným tarotovými kartami, sa premieňa umelec na modrého anjela so zlatou afro aureolou, ktorý sedí na okraji záhrady. Umelec v tomto diele, namiesto prelievania tekutiny z jednej nádoby do druhej, ako na vyobrazení v tradičných tarotových kartách, v ktorej sa voda mieša s vínom na znak zdržanlivosti, vyprázdňuje fľašu s modrým leskom do poľa kvetov. Keď jeho nekonečné bohatstvo vyteká a vytvára rieku, hľadí hore v stave tranzu, akoby usmerňoval hojnosť okolo seba. Je to výstižná metafora pre Shimoyamovu súčasnú kariéru, ktorá naďalej žne nádej a obnovu v čase, keď to všetci zúfalo potrebujeme.
Devan Shimoyama (1989, USA) žije a pracuje v New Yorku. Jeho maliarska prax vychádza zo skúmania jeho osobnej identity a skúseností. Mobilizuje mytológiu, duchovné tradície a kompozičné stratégie klasických maliarov, ako sú Francisco Goya a Caravaggio, a vytvára heroické a sangvinické zobrazenia černošského, queer mužského tela. Jeho diela boli nedávno vystavené na medzinárodnom trienále súčasného umenia FRONT v Clevelande a na Zeitz MOCAA v Kapskom Meste.
Jane Ursula Harris je brooklynská spisovateľka, ktorá okrem iného prispieva do časopisov Artforum, Art in America, Bookforum, BOMB, The Paris Review a Frieze. Harris pracuje ako kurátorka na voľnej nohe a je členkou katedry dejín umenia na School of Visual Arts v New Yorku.
