Od čias osvietenstva v 18. storočí vymedzovala záhrada akýsi priestor mimo politiky, samostatnú sféru súkromného, individuálneho a intelektuálneho záujmu, izolovanú od mechanizmov moci. Najznámejšie vyjadrenie záhradníctva ako apolitickej činnosti sa objavuje v posledných slovách románu Candide francúzskeho filozofa Voltaira, kde hrdina po konfrontáciách s neľudskosťou otroctva, rozčarovaný zo stavu sveta po cestách Európou a Južnou Amerikou, rezignovane zvolá: „Musíme obrábať našu záhradu.“ Formalizmus francúzskej osvietenskej záhrady by sme mohli tiež vnímať ako vyjadrenie hranice medzi prírodou a kultúrou, ktorá zostáva epistemologickým príznakom antropocénu. Rétorická arogancia a záhradnícka prax záhrady ako apolitickej oázy izolovanej od chaosu vonkajšieho sveta, vrátane nespútanosti divokej prírody hneď za jej bránami, dnes naráža na nestabilnú sociálnu a agrárnu realitu obdobia krízy planéty. Ako preukazujú postupy záhradníckeho umenia, len aktivizáciou potláčanej politiky možno záhradu rekultivovať ako priestor pre nadnárodné útočisko, miesto medzidruhovej starostlivosti a pole ekologickej obnovy alebo aspoň dočasnej úľavy od špirály degradácie pôdy, vymierania druhov a klimatického kolapsu.
Záhradníctvo malo vždy politický rozmer, v neposlednom rade v boji medzi tými, ktorí si nárokovali na vlastníctvo alebo kontrolu záhrady, a tými, ktorí ju obrábali. Vo svojom diele Grey, Green, Gold (Sivá, zelená, zlatá, 2015-16) sa Uriel Orlow zaoberal prípadom zeleninového políčka, ktoré založil Nelson Mandela so svojimi spoluväzňami počas väzby na ostrove Robben pri pobreží Južnej Afriky v 70. rokoch 20. storočia. V začiatkoch mali len niekoľko semienok paradajok, ktoré im dali dozorcovia. Mandela z nich spolu s ostatnými väzňami ANC založil záhradu na malom kúsku pôdy na sivom dvore na cvičenie. Pôdu hnojili pštrosím trusom, ktorý zbierali cestou do kameňolomu, kam ich posielali drieť. Záhrada sa stala dejiskom politického sporu, pričom úrady použili fotografiu Mandelu oblečeného vo väzenskom odeve, opierajúceho sa o rýľ, aby vytvorili ilúziu „zdanlivo pokojnej, terapeutickej a apolitickej činnosti“.[1] Politika záhrady z pohľadu väzňov nespočívala len v telesnej a duševnej odolnosti, ktorú im prinášala starostlivosť o zeleninu a jej konzumácia, ale aj v politickom pôsobení pri znovuzískaní kúska pôdy od režimu. Záhrada zohrala priamu rolu aj v boji proti apartheidu. V plechovkách zakopaných v pôde tu boli skryté dokončené stránky Mandelovej autobiografie Dlhá cesta ku slobode. Rastliny, ktoré preukázali svoju schopnosť prekvitať pri pozornej starostlivosti aj v betónových priestoroch väznice, boli symbolom odporu a predzvesťou politickej zmeny.
Výber miesta pre založenie záhrady môže byť aj aktom politického sebaurčenia. Nikita Kadan sa vo svojom filme Limits of Responsibility (Limity zodpovednosti, 2014) venoval nedávnej histórii protestov na Majdane v Kyjeve, pričom sa sústredil na zeleninovú záhradu, ktorú aktivisti založili počas okupácie Námestia nezávislosti. Popri bežnom príslušenstve mestského protestu, ako sú provizórne zábrany, základné prístrešky a ohniská, premietanie diapozitívov zobrazovalo zeleninový pozemok na pestovanie cibule, šalátu a kapusty. Založenie záhrady na barikádach bolo politickým, či dokonca revolučným gestom, ktoré demonštrovalo odhodlanie protestujúcich vydržať napriek extrémnej zime a hrozbe štátneho násilia. Inštalácia zahŕňala aj model záhrady s vyvýšeným záhonom, postaveným podľa návodu v sovietskej príručke pre poľnohospodárske expozície z roku 1979. Kým pôvodná verzia bola určená na propagáciu sovietskych poľnohospodárskych úspechov, Kadan sa rozhodol ponechať výstavné tabule ako prázdne plátna, čím poukázal na odklon od záhradníckych dejín socializmu. Prázdne tabule priniesli zároveň možnosť otvoriť záhradnícku predstavivosť alternatívnym formám solidarity a sociálneho účelu, ako aj predzvesť obnovy politického záhradníctva v oslobodených priestoroch mestskej štruktúry.
Politikou záhradníctva počas vojny sa zaoberala Kateryna Aliinyk v knihe Medical and Political Fantasy (Zdravotnícka a politická fantázia, 2021-22), ktorá skúmala vplyv vojny na podzemné pôdne ríše. Jej séria obrazov znázorňuje dystopické zoskupenia rastlinného života a toxické pozostatky munície vyčnievajúce do pôdy. Tieto znepokojujúce pôdne prostredia odhaľujú objekty podobné granátom, ktoré zároveň pripomínajú ľudské srdcia rastúce pod zemou s cievami ako korene a vytvárajú fantazmagorické obrazy, v ktorých tepny a delostrelectvo splývajú v jedno. Obrazy vizualizujú schopnosť pôdy absorbovať znečistenie spôsobené vojnou a zároveň naznačujú, že pôda a jej ľudskí i neľudskí obyvatelia sa v dôsledku konfliktu natrvalo zmenia. Obavy autorky vyplývajú z jej vlastnej skúsenosti, keď sa s rodinou intenzívne starala o zeleninu na pozemku v Luhansku po ruskej invázii do regiónu v roku 2014.[2] Ich rozhodnutie obrábať svoj kúsok zeme tvárou v tvár hrozbe bombardovania sa javí ako odvážny akt vzdoru a forma odporu voči okupácii, a zároveň ako terapeutická potreba liečivej a regeneračnej sily záhradníctva.
Environmentálny dopad militarizmu, konkrétne bombardovania Londýna počas druhej svetovej vojny, a schopnosť mestských záhrad prekonať jeho pretrvávajúce toxické dedičstvo, sa spájajú v projekte Phytology (Fytológia), ktorý od roku 2014 vedie Michael Smythe. Umelec so svojimi spolupracovníkmi upravil zarastené bombovisko v Bethnal Green v štvrti East End, kde mestská rada po desaťročiach zanedbávania vyčistila a oplotila ruiny Kostola sv. Júdu, patróna stratených prípadov. Tento divoký priestor ohraničený mestským sídliskom, premenovaný na prírodnú rezerváciu Bethnal Green, sa stal prírodnou lekárňou – zásobárňou liečivých rastlín, ktoré boli pravidelne degradované na burinu. Projekt spochybňuje chemický étos poľnohospodárskych systémov antropocénu a snaží sa obnoviť tradičné poznatky o rastlinách. Fytológia ponúka model pre odlišný druh pestovania, v ktorom sa miestni ľudia z rozmanitých komunít jemne starajú o záhradu a pracujú skôr popri autonómnych procesoch pôdneho biómu, než by do nich zasahovali. Pestovanie spolupráce medzi ľuďmi a rastlinami je spojené s programom aktivít zameraných na rozvoj pochopenia základných príčin klimatickej krízy prostredníctvom umeleckej praxe, a to aj organizovaním rozhovorov, predstavení a spoločných rituálov v lesnom amfiteátri. Ani v tejto idylickej oáze divokosti však nemožno uniknúť hrozbe, ktorú pre životaschopnosť biologického života na Zemi predstavujú klimatické zmeny, pretože teplejšie zimy narúšajú cyklus odumierania, ktorý je nevyhnutný pre regeneračné rozkladné procesy.
V mestskej záhrade sa môže sociálny aktivizmus zlúčiť aj s prepletenou politikou potravín a migrácie. Na výmenu poznatkov o rastlinách bol zameraný kolaboratívny projekt Dany Olărescu Food Resilience (Potravinová odolnosť, 2022), ktorý sa opieral o povzbudzujúci a inkluzívny priestor komunitnej záhrady Calthorpe v centre Londýna, s cieľom preskúmať potraviny, rastliny a pestovanie spolu s ľuďmi z východoeurópskych imigrantských komunít. Séria týždenných workshopov pod vedením pozvaných umelcov umožnila účastníkom podeliť sa o spoločné obavy z hladomoru, násilia a invázie a pracovať na vytváraní kooperatívnych štruktúr vzájomnej pomoci a vyjadrovaní požiadaviek na práva imigrantov na pôdu. Spoločné varenie demokratickej polievky, skladanie sľubov o obnove pôdy a debata o kolonializme cez prizmu gruzínskeho čaju ukázali, že potraviny sú podľa slov umelca „mocným zjednocujúcim prostriedkom sociálneho odporu proti moci“.[3] Táto komunitná záhrada bola založená ako miesto pre politickú úlohu vzniku solidarity medzi východoeurópskymi imigrantmi, ktorí sú v dôsledku nepriateľskej ideológie brexitu marginalizovaní v inštitúciách národnej kultúry a žijú v neistote s hrozbou budúceho vysídlenia a prevratov. Práca antropologičky Kristiny Lyons o interakciách medzi ľuďmi a pôdou v Kolumbii, konkrétne o vzťahu medzi rôznymi spôsobmi záhradníctva a socializácie, môže ponúknuť poznatky o vzniku medzidruhovej solidarity v mestských záhradách. V práci Vital Decompositions (Zásadné rozklady) uvažuje o tom, ako sa prebúdzanie mikrobiálnych svetov „pri návrate spoločenstiev rastlín“, priťahovanie rôznych vtákov a hmyzu „do záhrad s plazivými rastlinami“ a uchovávanie a zdieľanie „receptov a liekov“ podieľajú na formovaní „spoločenstva budúcich ľudských aj iných pestovateľov“.[4]
Závažnosť nebezpečenstva, ktoré prináša zmena klímy pre vitalitu pôdnych svetov, obsiahnutá vo varovaní OSN, že na Zemi už môže zostávať len šesťdesiat cyklov úrody, priniesla novú naliehavosť prehodnotenia záhradníckych postupov antropocénu. Skutočnosť, že dôsledkom klimatického kolapsu sa nedá uniknúť, priniesla ďalší rozmer konečnej nemožnosti stiahnuť sa do záhrady ako úkrytu pred politickými alebo vojenskými otrasmi, ako to túžobne navrhuje Voltaire vo svojom románe Candide. Na pozadí vysídľovania, útrap a sociálnej fragmentácie, ktoré priniesli vojenské konflikty a hospodárske krízy, sa mestské záhrady napriek všetkému znovu objavujú ako zóny ekologickej a sociálnej obnovy v srdci dystopickej mestskej krajiny 21. storočia. S rozptýlením ilúzie apolitického záhradníctva umelci obnovujú politické záhradníctvo ako pestovanie odolnosti, odporu a obnovy v celej jeho rozmanitosti ľudí aj iných druhov. S úpadkom globalizovaného modelu industriálneho poľnohospodárstva, ktorý v antropocéne prevládol, spočíva cesta k adaptácii na klimatickú zmenu v obnove kooperatívnych prístupov k obrábaniu pôdy na splývajúcich územiach mesta a vidieka bez vykorisťovania. Vzniká obnova záhradníctva ako politického aktu, ktorý dodáva silu a mlčky prijíma spoluprácu a nevtieravý vzťah s pôdou a jej rozmanitými zložkami: musíme obrábať našu záhradu inak.
[1] Uriel Orlow a Shela Sheikh, „A Prisoner in the Garden“ (Väzeň v záhrade). In Theatrum Botanicum. Berlin: Sternberg Press, 2018, s. 27.
[2] Pozri vyhlásenie Kateryny Aliinyk na umeleckej platforme Ukraine Ablaze, zaznamenané 15. mája 2023 na adrese: https://ukraineablaze.art/en/artists/kateryna-aliinyk.
[3] Projekt bol organizovaný spolu s Noemi Gunea pre organizáciu Polish Migrants Organise for Change, pozri aj webovú stránku umelkyne na adrese: https://www.danaolarescu.com/food-resilience.
[4] Kristina M. Lyons, Vital Decomposition: Soil Practitioners + Life Politics. Durham: Duke University Press, 2020, s. 131 – 132.
