Bao so špenátovou omeletou a kvasenou cviklou
Je posledný májový pondelok, 16.22. Vystúpim z autobusu linky číslo 41, ktorý ma z Hlavnej stanice doviezol až pred budovu Vysokej školy výtvarných umení (ďalej len VŠVU) na Drotárskej ulici 44. Nechce sa mi dnes učiť. Našťastie mám ešte trochu času, v termoske čaj a zvyšok tabaku. Sadnem si niekde pred školu a dám sa dokopy. Ako dobre, že tu máme ten sad. Ani desať rokov to nie je a jablone, hrušky, slivky aj moruše pekne rodia. Dokonca sem kolega Martin Piaček zasadil niekoľko figovníkov. Prvé roky síce pravidelne vymrzli až po koreň, ale už zosilneli a začínajú niesť plody. Rozhodujem sa, kam si sadnúť, ale najradšej mám ten veľký drevený stôl v severnom rohu pozemku, kde rastie šestica orechov. Ako k nim kráčam, trochu ma zamrzí, že po mne zase breše nejaký pes čo behá bez vôdzky a celé to tu stráži ako svoj pozemok. To, že sem chodíš každodenne čúrať, z toho ešte nerobí tvoje miesto. Je dobre, že okolie školy navštevujú susedia, ale fakt ma naštvala, vyžla jedna. Keď sa stretneme s majiteľkou, ktorá len nonšalantne poprosí svoju fenu, aby nebrechala, usmejeme sa na seba. Ok, ešteže je také príjemné kráčať po štiepkovom chodníku. Bál som sa, že za rok či dva skompostuje a zarastie. Ukazuje sa, že Záhradkársky spolok VŠVU funguje celkom dobre. Dohodli si napríklad s mestom pravidelné dodávky štiepky z jarných omladzovaní a zastrihávaní mestských drevín a vždy ich roznosia na všetky potrebné miesta. Kvetinové záhony sú teraz najkrajšie. Ľalie, margarétky, sedmokrásky, divé maky. Máme aj koralové pivonky, doteraz som si nevšimol. No fajn, to si musím na jeseň hľuzu či dve vykopať, poviem si nahlas. Po krajoch pozemku sa pod úrodou ohýbajú muchovníky, ríbezle, josty, hloh, egreše, maliny. Takto koncom mája sa už dajú zbierať prvé plody. Niekoľko študentov sa pod nimi sediac na deke rozpráva nad kyslastými bobuľami. Stromy rastú a pomaly sa nedávno ešte pustý pozemok pred školou mení na miesto, ktoré má štruktúru, tienisté plochy, polotiene aj slnečné stanoviská. Keď sa otočím, výhľad na Karlovku rámuje ornament zelených textúr. Dlho som si nebol istý, ale teraz ma teší, že v strede pozemku sa z pôvodného lúčneho biotopu zachovala veľká časť zonálne kosenej pastviny. Motýľov tu teraz lieta celkom veľa. Dorazil som k stolu. Je dlhý a pevný, na druhom konci pofajčieva akési študentstvo. Sú farebne poobliekaní, takže asi nebudú z fotky ani architektúry, prejde mi hlavou a usmejem sa na pozdrav. Nalejem si už celkom vychladnutý čaj a započúvam sa do ich rozhovoru. „Nejde automat na kávu,“ povie slečna. „P**i!“ dodá. „Na kravu?“ opýta sa kolegyňa. „Nie!“ (smiech) „Na kávu.“ „Ale, ty vole, automat na kravu, to by bolo skvelé!“ zapojí sa mladík. „Úplne projekt pre nejakých intermedialistov. Už to vidím, krava obesená o strop a pod ňou sedí a za zvukov divnej hudby ju dojí nejaká pokérovaná umelkyňa.“ Celá partia sa smeje. „Hej, hej, a počkaj, počkaj, vedľa nej sedí ďalší týpek, čo praží kávu, potom babenka, čo ju v ústach melie a narieka, lebo je ešte horúca a potom chalan, čo z nej varí filtra… a napokon tam nalejú to čerstvé mlieko.“ Skupinka sa z chuti zasmeje a popodávajú si zapaľovač. Dobrý nápad, napadne mi. Dopijem si čaj, ohorok hodím do popolníka v tvare žaby a prejdem sa popri vodozádržnom jazierku dozadu za školu. Chcem ešte skontrolovať postup študentov od nás z katedry, ktorí v spolupráci s kolegyňami z architektúry a priemyselného dizajnu navrhujú, a zrejme už aj stavajú kuríny. Od ďalšieho semestra by tu s nami mali žiť aj rôzne druhy hydiny. Na to som fakt zvedavý. Stretnem ešte Martu a Piotra z kantíny, ktorí práve zbierajú posledné listy špenátu zo záhonov, ktoré ako kolektív bufetu spravujú. Už vybieha do kvetu. Na večeru dnes vraj bude bao so špenátovou omeletou a kvasenou cviklou ešte zo zimy. Teším sa, po predmete si dám.
„Ty mi kámo nehovor o káľačke.
P**u vieš o práci v záhrade.
Šak si celý život v paneláku.“
… zaznelo z vedľajšej štvorsedačky. Pousmejem sa, ale vlastne s tým chlapíkom vnútorne súhlasím. Za ten rok, čo žijeme opäť na vidieku sa občas prichytím, že ma veľmi bavia rozhovory s murármi či miestnymi farmárkami. Ticho a veľa pracujú, sú odborne poučení a skúsené, no nemusia o tom stále hovoriť. Keď to zjednoduším, mesto je pre mňa v poslednej dobe viac o teórii, vidiek viac o praxi. Je štvrtok 11. mája 2023. Aj dnes, tak ako pravidelne niekoľkokrát do mesiaca, sedím vo vlaku. Naša dlhodobá partnerská dilema, či žiť na vidieku, blízko koreňov, ktoré tak verne poznáme, alebo v Bratislave, v ktorej pracovne roky pôsobíme (a máme ju veľmi radi), sa minulé leto vyriešila. Presťahovali sme sa na miesto, ktoré nazývame opäť po 15 rokoch domovom, a pravidelne do Bratislavy dochádzame.
Niekedy vo vlaku čítam, niekedy píšem. Väčšinou oboje. Od Lučenca po prestup vo Zvolene som v osobáku listoval výber esejí Ursuly K. Le Guin. Proč číst fantasy, jak to, že zvířata v knižkách mluví a odkdy se Američané bojí draků. Fantastika, imaginácia a snívanie sú naše najsilnejšie nástroje. Zapíšem si do zápisníka. Teraz v rýchliku Urpín (kdesi pri Novej Bani) ťukám do kompu. Posnažím sa voľne popísať svoju predstavu o budúcnosti budovy VŠVU na Drotárskej ulici 44 v Bratislave. Vlastne sa to už z veľkej časti stalo v úvodnej fiktívnej poviedke. Tromi ďalšími nehnuteľnosťami v majetku VŠVU sa zaoberať nebudem, jednak preto, že pre potreby tejto úvahy o mestskom farmárčení na priľahlých pozemkoch nemajú potrebné podmienky, zároveň preto, že „Drotku“ navštevujem neporovnateľne častejšie a dotýka sa môjho prežívania viac. Bude ma teda zaujímať budova v kontexte jej vzťahu s okolím, pôdou, produkciou jedla, poľnohospodárstvom. Nie je to však žiadna odborná štúdia, ktorá by si kládla ambície nastoliť nepriestrelné riešenia.
… pozoruhodně nehostinné a nezabydlené…[1]
„(…) Byla jsem se dnes podívat na Drotce a všimla jsem si, že je tam na kousku vysetá nejaká regionální xerotermní luční směs. Nevíš, kdo za tím stoji? (…) Celkově jsem si vlastne uvědomila, jak je celé to okolí školy pozoruhodně nehostinné a nezabydlené, na to, že tam je umělecká škola (…)“[2]
komunitné kompostovisko, VŠVU, 2020.
Áno, Barbora, je to tak. Okolie školy je zvláštne nezabývané. Čo sa zdá dôležité mne, sú vlastne tri aspekty tohto pozemku, ktoré by stáli za dôslednú úvahu.
Ako inštitúcia sme v plnom prúde príprav podkladov pre komplexnú prestavbu celého areálu. Počas nasledujúcich desiatich rokov by mal vzniknúť tzv. Art Campus, teda komplex budov a verejných priestranstiev, prednáškových sál, technického pavilónu a dokonca aj vytúžený internát, ktorý VŠVU nikdy nemala. Máme príležitosť premyslieť okolie školy aj nad rámec bežných akademických, urbanistických či estetických požiadaviek. Môžeme do svojej infraštruktúry nechať prerásť viac vidieckeho, viac mimoľudského a nasledovať mnohé univerzity, ktoré sa rozhodli pôdu vo svojej správe vnímať nad rámec stavebného pozemku. Väčšinou sú tieto univerzity poľnohospodárskeho či environmentálneho zamerania. Ak máme v umeniach ambíciu spolutvoriť svet, produkciu potravín, ktorá je jedným z najväčších tvorcov skleníkových plynov, pritom nemôžeme prehliadnuť.
Druhým dôležitým aspektom z môjho pohľadu je to, že sa v tejto budove už dnes denne stravuje niekoľko desiatok až stoviek ľudí, v závislosti na etape semestra. Počas „ateliérových“ utorkov a štvrtkov je stravníkov a stravníčok viac, ku koncu semestra vo všeobecnosti škola bzučí intenzívnejšie. A mať k dispozícii taký veľký pozemok a na tie mnohé jedlá nehodiť ani len pár listov koriandra vypestovaného v tunajšej pôde mi príde skutočne škoda. Náš školský bufet by mal byť lokálne zásobený, dokonca sa vie minimálne v zeleninovej dodávke celkom osamostatniť. Predstavujem si obed, ktorý je skvelý, ale dostupný (!!!), plný farieb a chutí, fermentovaných zelenín, čerstvých bylín, a predstavujem si aj to, že aspoň polovica toho, čo mám na tanieri, sa ešte ráno vlnila v bratislavskom vetre za oknami školy.
A tretí aspekt spočíva v tom, že kopec Machnáč, na ktorom škola leží, bol historicky záhradkárskou osadou. Hlboko pod zarastenou suťou z výstavby architektúry Dušana Kuzmu, zakladateľa a dlhoročného vedúceho Katedry architektonickej tvorby VŠVU, z roku 1981, sa celkom istotne nájdu ešte kamene a tehly z chodníkov a vyvýšených záhonov či betónové základy niektorých chatiek a pivníc. Na tento aspekt sa z pozície umelcov, výskumníčok a zvedavých ľudí, ktorí*é prahnú po pravde[3] a pátrajú po koreňoch vlastnej identity, musíme pozrieť so všetkou vážnosťou a hravosťou zároveň.
Ako stáť v hrdosti a sviežosti na tepe doby?[4]
Táto posledná časť môjho voľného rozprávania vzniká v akomsi tichom dialógu so zápiskami, prezentáciami a dielami Jozefa Kršeka, jedného z bývalých študentov Ateliéru vvv[5]. Jozef sa niekoľko semestrov (už na začiatku štúdia v Ateliéri priestorových komunikácií+ a v Ateliéri intermédií) venoval premýšľaniu o možných využitiach okolia školy. Uvažoval o lúke ako o mieste pre kultiváciu medzidruhovej starostlivosti v podobe regeneratívnej poľnohospodárskej praxe, založenia a zonálneho kosenia xerotermného lúčneho biotopu, pastierstva či včelárstva. Premýšľal tiež o využití potenciálu veľkého pozemku budovy na vybudovanie komplexných vodozádržných opatrení.[6]
Aktuálne dokončuje v jednom tichom rohu pozemku stavbu apidomu, teda terapeutickej mikroarchiktektúry, ktorú budú zdieľať ľudia na dočasných pobytoch a niekoľko včelích rodín. Tento projekt bol navrhovaným výstupom bakalárskej diplomovej práce bývalého študenta, ktorý však štúdium v polovici bakalárskeho ročníka zanechal. Podľa mňa je to škoda, že projekt nedokončil oficiálne, dokonca to vnímam aj ako naše pedagogické pochybenie. Ale na druhej strane je mi náramne sympatické, že na projekte pracuje ďalej, stavbu dokončuje a pripravuje k nej s kolegami program.
Vo svojich zápiskoch sa pýta: „Ako má naša škola zachovať súčasný postoj, ostať ,súdruhom času‘[7]– teda počúvajúc a prijímajúc jeho potreby?“ Ak to chápem správne, zaujíma ho to, ako má inštitúcia školy reagovať v čase permakríz, možno s najväčším apelom na krízu klimatickú. Navrhuje, hoci zatiaľ len v podobe skíc, komplexné opatrenia na zadržiavanie dažďovej vody, zvýšenie diverzity rastlín v okolí školy pre povzbudenie lokálnej fauny a flóry. Premýšľa o zelených strechách pre celkové zníženie energetickej náročnosti budov VŠVU a sníva o založení komunitnej záhrady. „Kde sa naše základné potreby stretávajú, aby nám, kolektívu, bolo umožnené stať sa konektívom, teda spojencami?“ pýta sa Kršek ďalej v dokumente. Ja si túto vetu vykladám tak, že sme síce kolektív, ale veľmi diverzný, mnohovrstevnatý. V jednej budove sa súčasne navrhujú nové koncepty áut pre nadnárodné firmy, reštaurujú gotické oltáre, spracovávajú negatívy nafotených sociálnych dokumentov, píše špekulatívna autoteória, vyrába nábytok a kadečo ďalšie. Takúto farebnosť komunít potrebujeme, škoda je, že sme k sebe blízko metricky, no ďaleko vo vzťahoch. Myslím, že dôslednejšie pracovanie s okolím školy, ktoré by malo byť viac prispôsobené na stretávanie tiel i názorov, by mohlo prispieť k intenzívnejším vzťahom a spoluprácam. Toľko adorovaná interdisciplinarita, ktorú sa na našej škole z môjho pohľadu darí saturovať len málo, má skutočný potenciál vyklíčiť napríklad v pôde za budovou, ak by starostlivosť o komunitnú záhradu zabezpečovalo združenie či Záhradný spolok VŠVU (ako je to vo fikcii v úvode môjho textu). Ten by za ideálnych podmienok mohol mať zástupcov a zástupkyne zo všetkých katedier. Predstavte si to marcové poobedie, keď sa pri strihaní ovocných stromov striedajú produktoví dizajnéri, reštaurátorky, fotografky, maliari či teoretičky.
Ja osobne nepoznám nič odmeňujúcejšie ako prácu v záhrade (iba pre zjemnenie naivity dodávam, že to nie je momentálne očarenie, v záhradách sa pracovne pohybujem od útleho detstva). Skutočne verím v terapeutický, didaktický aj rekreačný potenciál tejto aktivity. Takmer nikde totiž nezažívam väčšie blaho, napríklad aj s prihliadnutím na klimatickú úzkosť, ako keď obraciam kompost. Po roku kosenia, mulčovania, zbierania kuchynského odpadu, kávových usadenín z lokálnej kaviarne si do fúriku naložím voňavú, tmavú, retenčnú a výživnú zmes, ktorú vynesiem buď ja, alebo moja partnerka Martina, či kolega Jaroslav na naše políčko. Chcem tým povedať, že napríklad kompostovisko za školou by nemalo byť schované, práve naopak, okolo neho by mohlo vzniknúť vonkajšie prednáškové sedenie, nejaká zvláštna architektúra, inými slovami toto by mohlo byť jedným z ďalších sŕdc našej inštitúcie. Sem sa náramne hodí veta možno príliš často citovanej, no stále inšpiratívnej Donny J. Haraway: „Učenie a poznanie sú dôležitou praxou aj v týchto nových komunitách, kde dochádza k intenzívnemu prepojeniu odborov a praxí (EcoEvoDevoHistoEthnoTechnoPsycho…), a zároveň sa popiera toľko fetišizovaná prax minulých revolučných hnutí a komunít ,začať znovu‘. Kompostisti hlásajú život na zničenej planéte s poznaním minulých činov a v súvzťažnosti na ne nevychádzali pri zakladaní politík ani tak zo sterilizujúceho naratívu apokalypsy, ktorá by mala Zem vyhladiť a v podstate reštartovať, ale kompostisti pri tvorbe politík vychádzajú z praxe vedeckej fantastiky, špekulatívneho feminizmu a fantázie.“[8]
A v tomto je predsa naša sila. Kreativitu a fantáziu vieme aktívne premieňať na žitú realitu. Pokusy sme už videli viaceré. Okrem Jozefa sa, samozrejme, okoliu školy na semestrálnej úrovni venovalo viacero ľudí. Vždy to však skončilo ako semestrálna práca a projekt sa neujal, nemal kto pokračovať. Preto ako prvý krok navrhujem založiť Záhradkársky spolok VŠVU. Ale pozor, nezaobíde sa to bez stoviek a stoviek hodín práce a kontinuity. Prítomnosť aj budúcnosť ležia na pleciach disciplíny a oddanej práce, teda praxe. Neprenesú sa na krídlach dobrých nápadov, kritických rozhovorov a eticky „správnych“ hodnôt. To nestačí. Keď sa vrátim na začiatok, niekde pri Lovinobani som si vo vlaku v knihe Ursuly K. Le Guin energicky podčiarkol: „Ostatně, být svobodný neznamená být nedisciplinovaný. Ráda bych podotkla, že ukázněná představivost může být ve skutečnosti základní metodou či technikou jak umění, tak i vědy.“
[1] Úryvok z mailu od Barbory Lungovej, ktorá na FAVU v Brne vyučuje okrem iného aj predmet Plant, animal, mineral: plants and other natural entities in contemporary art.
[2] Úryvok z mailu od Barbory Lungovej.
[3] Garcés, Marina. Úprimnosť voči skutočnosti. (orig.: Honesty With the Real), v preklade Denisy Tomkovej vyšlo v slovenčine v online publikácii Kunsthalle Bratislava, január 2023.
[4] Poznámka zo zápiskov Jozefa Kršeka.
[5] Ateliér vvv (vizuálne-verbálne-verejné) založili v roku 2018 umelec a pedagóg Martin Piaček a grafický dizajnér a umelec Dávid Koronczi na Katedre intermédií na VŠVU v Bratislave. Dnes v jeho vedení pôsobí aj umelkyňa Petra Nela Pučeková na pozícii projektovej koordinátorky.
[6] Jozef Kršek a kolektív Ateliéru intermédií, Katedra intermédií, VŠVU: Ráno sa skvie, rosa sa chvie – zakladanie lúčnej plochy, dostupné online: https://www.digitalnyprieskum.sk/rano-sa-skvie-rosa-sa-chvie-zakladanie-lucnej-plochy-jozef-krsek/.
[7] Groys, Boris. Soudruzi času. (orig.: Comrades of Time, e-flux Journal 11, 2009); v češtine ako Návrat do budoucnosti. (Eva Skopalová, Václav Janočšík, eds.) UMPRUM, 2019.
[8] Haraway, Donna J. The Camille Stories, Children Of Compost. In: Staying with The Trouble: Making Kin in the Chthulucene. Duke University Press, 2016.
