„Koncept časopisu je možno takou oprášenou verziou prvých časopisov z konca 18. storočia, ktorým vládli tri umelecké disciplíny – poézia, maliarstvo a záhradná architektúra.“ (I. K.)
Zuzana Janečková: K ružiam som si hľadala cestu. Boli pre mňa dlho príliš pekné, prešľachtené, voňavé alebo pichľavé. Tie divoké ma však vždy priťahovali. V pamäti mi zostala zarytá magická rozprávka Trojruža. Mám ju aj na platni. Keď som vďaka Martine Šimkovičovej, ktorá so mnou na popud Ivany Komanickej robila rozhovor o Dome Jana Hálu, zachytila, že existujú Slovak Roses, bol to pre mňa objav. Zanedlho ma oslovili a písala som pre tento časopis text o zemiakoch a výstave Važecké zlato, ktorá prebehla v Dome Jana Hálu. Slovak Roses nemajú na ružiach ustlané, ale azda to nevzdajú. Odvtedy sledujem príbehy a fotografie rôznych ruží, ktoré postuje na sociálnych sieťach a webe Ivana Komanická aj Martina Šimkovičová. Je to vždy radosť. Tak ju zdieľam aj tu ako odrezok, ktorý sa hádam ujme a ďalej rozmnoží. Rozhodla som sa položiť Slovak Roses tri otázky, ktoré sa rozkonárovali do ďalších otázok ako trojruža. Rozprávala s Ivanou Komanickou, autorkou a šéfredaktorkou celého projektu, a Martinou Šimkovičovou, vďaka ktorej sa podarilo priniesť verejnosti preklady denníkov šľachtiteľa Rudolfa Geschwinda.
Slovak Roses je výnimočný wild projekt, ktorý je definovaný ako časopis pre druhú kultúru. Táto druhá kultúra zahŕňa okrem teórie, sociológie, poetických textov týkajúcich sa umenia aj bádanie a výskum špeciálnych odrôd ruží. Kto projekt zasadil, resp. naštepil, a kto sa oň pravidelne stará? Ste to len vy štyria? Aká je aktuálna zostava a kto čo v nej zastupuje? Aké sú vaše hlavné témy?
Ivana Komanická: V marci 2021 počas lockdownu som na chate, kde sme strávili s rodinou celé štyri mesiace, spustila Slovak Roses. Ten život v úzkom kontakte so záhradou, aj keď bola zima, a s prírodou, vo mne otvoril potrebu hovoriť o veciach, ktorým sa celý život venujem v akejsi tichosti. V tom mesiaci som tiež začala šľachtiť ruže, vysiala som prvé semená ruží, ktorých mám veľkú zbierku na rodičovskej chate. Popritom som o tom písala akýsi covidový poetický denník – Záhradu na papieri, ktorý som zverejňovala na sociálnych sieťach spolu s botanickými a zoologickými ilustráciami mojich dievčat. Vtedy som ešte nevedela, že sa touto platformou budem vážnejšie zaoberať a tiež, že vznikne vydavateľstvo Horská lucerna, ktoré to zastreší.
V počiatkoch sa ku mne pridala moja dlhoročná priateľka, profesionálna novinárka Martina Šimkovičová, ktorá má ruže rada a vo svojej práci mapovala nášho šľachtiteľa, svetovo uznávaného Rudolfa Geschwinda, o ktorom pripravila niekoľko dielov rozhlasového seriálu. V Slovak Roses pripravovala predovšetkým rozhovory a reportáže z prostredia ružiarskej komunity. Časopis sa formoval ako eklektický časopis, ktorý prepája autorské písanie, umelecké žánre, teóriu a kritiku s aktivizmom a alternatívnymi komunitami, ktoré vznikajú okolo nových konceptov prírody, a ktorý publikuje dokumenty z nespracovaných archívov, memoáre, denníky či korešpondencie, ale tiež reportáže a rozhovory. Kľúčová je interdisciplinarita a spolupráca. Hneď v začiatkoch tieto nové autorské rubriky pomáhali formovať básnik Viktor Suchý, ktorý písal Florarium etymologicum, či Maja Komanická, ktorá písala vo svojej autorskej rubrike krátke poetické príbehy zo záhrady, spravovala sociálne siete a spolupodieľala sa na projektoch Slovak Roses, výsadbe ruží našich šľachtiteľov v Kláštornom parku v Bardejove.
Časopis Slovak Roses je pomaly sa rozvíjajúcim organickým experimentom, ktorý sa profiluje ako umelecký časopis. Od začiatku roka 2023 sú v redakcii spolu so mnou dvaja autori, umelci, vizuálny umelec Maroš Rovňák a mladý básnik Alfréd Tóth. Koncept časopisu je možno takou oprášenou verziou prvých časopisov z konca 18. storočia, ktorým vládli tri umelecké disciplíny – poézia, maliarstvo a záhradná architektúra. Postupne sa k nim pridávala ekonómia či prírodná história a tak tieto časopisy alebo noviny určené gentlemanom, teda tým, ktorí tvorili publikum, lebo boli schopní opúšťať svoje osobné záujmy v prospech diskusie, otvárali rozličné témy, kde sa miešali ekonomické otázky o vlastníctve pôdy s rozvíjajúcimi sa biologickými vedami či filozofickými pojednaniami o malebnom a o zobrazovaní politických aspektov v dobovom maliarstve. Možno ani neprekvapuje, že redaktormi týchto časopisov boli často básnici. Keď som pôsobila na Fakulte umení v Košiciach, pripravila som predmet s názvom Kultúrna história záhrad, keďže som videla, že v rámci Dejín umenia a toho, ako sa u nás vyučujú, je to disciplína úplne opomínaná.
ZJ: Okrem literatúry a ruží v ňom vyrastajú aj dve rubriky týkajúce sa vizuálneho umenia – „zbierka“ a „vyhliadky“. Ako sa tieto rubriky koncipujú a podľa čoho vzniká výber jednotlivých autorov? Vo výbere je široký rozptyl umelcov a umelkýň, ako napríklad Ján Durina, Lucia Dovičáková, Adam Macko, Peter Kalmus, Peter Maukš, Noemi Ráczová… Je kľúčom istý druh vášne pre prírodu? Niečo presahujúce rámce výsledného diela? To, čo bežne nevidíme?
IK: Časopis Slovak Roses je časopisom pre druhú kultúru a ako som spomínala vznikol v čase pandémie, v ktorej sme opúšťali mesto, jeho kultúru a inštitúcie a znovu objavovali druhú kultúru, prírodu, prírodu v meste, záhradu a komunity a praktiky s ňou spájané. To obdobie ponúklo zistenie, že dominantná kultúra je kultúra mesta a druhá kultúra bola jednoducho zredukovaná na provincionalizmus, regionalizmus alebo okrajovú alternatívu, na strane druhej na domesticitu či ženskú prácu.
Postpandemické obdobie ukázalo na množstvo umenia vzniknutého v kontexte pandemickej a ekologickej krízy, ktoré postupne sprístupňujú oficiálne aj nezávislé inštitúcie. Počas prvého roka trvania časopisu sme mapovali tieto prístupy a praxe v rubrikách Zbierka (z výstavy či ateliéru) či v krátkych rozhovoroch s kurátormi i s ľuďmi z občianskych združení, pričom niektoré sa profilovali alebo vytvárali práve v tomto období. Nezaostávali sme ani v mapovaní týchto praktík v rámci veľkých inštitúcií a ich programov zameraných na prírodu, ako Slovenská národná galéria či Slovenské národné múzeum.
Rubrika Vyhliadky je určená pre autorov a ich autorstvo, teda nie nevyhnutne pre vizuálne umenie, ale rovnako pre literatúru či teóriu, v ktorej sa prostredníctvom štyroch opakujúcich sa a na prvý pohľad veľmi banálnych otázok (inšpirovaných britským literárnym časopisom Granta) odkrýva celá prax autorstva (literárneho, výtvarného, teoretického), ktorá sa neredukuje na hovorenie o diele, ale je zachytením toho mimo diela, pred či po diele. Nie je to tiež redukované na inštitúciu alebo aktuálny (mediálny) diskurz. Väčšina umelcov totiž dostáva priestor na hovorenie iba vtedy, ak sú viazaní na inštitúciu – pri výstave alebo téme, ktorá mediálne rezonuje. V najvšeobecnejšom táto rubrika mapuje duševnú činnosť duševne pracujúcich ľudí, čo všetko do nej zapadá a nie je pritom zverejnené, použité, zaplatené, teda nestáva sa súčasťou diela.
ZJ: Zdá sa mi, že koncepcia prístupu zahŕňa „divoké“ aj „šľachtené“ prístupy. Vzniká záhrada, ktorá je divotvorná a jej výhonky sa pomaly plazia do rôznych nenápadných a neprebádaných škár. Ako dlho už prebieha rast a šľachtenie tohoto projektu? Ako sa rozmnožuje a aký je jeho aktuálny koreňový systém?
Kto ho živí a zalieva? Ako sa pasuje s nedostatkom živín (myslím tým energiu aj financie)?
IK: Časopis bol ako rozvíjajúci sa experiment podporený hneď na začiatku Fondom na podporu umenia. V priebehu roka 2022 časopis vznikal s touto podporou. Podpora nebola vysoká, ale umožnila vyplácať, hoci veľmi symbolické, honoráre. Bohužiaľ, na rok 2023 sme podporu nezískali s odvolaním sa na pretrvávajúci nejasný koncept projektu napriek tomu, že bol projekt predstavený spôsobom, akým o ňom hovorím teraz, a mali sme za sebou desiatky článkov. To ma vedie k záveru, že ak ide o skutočne umelecký časopis, ktorý nie je súčasťou infotainmentu, jeho zámer nie je odčítateľný ani pre ľudí z jednotlivých odborov. Myslím si však tiež, že komisia zostavená z ľudí, ktorí sú literárnymi historikmi alebo pôsobia v detskom časopise Slniečko, či ako novinári v regionálnych novinách, nedokáže relevantne posúdiť projekty v podprograme, ktorý je určený na vydávanie periodík, ktoré reflektujú umelecké a kultúrne aktivity v jednotlivých oblastiach umenia alebo sa venujú viacerým z týchto oblastí či kultúrno-spoločenským fenoménom.
Možno je tu jednoducho arogantná predstava, že časopis si tak ako príroda poradí sám. Bohužiaľ, to tak nie je. Aktuálne vychádza minimum článkov, všetky sú na báze dobrovoľnosti. Alfréd Tóth prináša v rámci rubriky Biely list poéziu začínajúcich autorov, Maroš Rovňák pripravil zápisky zo záhrady Vily Dominika Skuteckého, ktoré robil, keď ešte viedol Stredoslovenskú galériu. Rovnako sa vďaka jeho iniciatíve pripravila nová webová stránka, kde sú články lepšie vyhľadateľné. Časopis sa momentálne nerozvíja, niektoré rubriky končia a nové nevznikajú, ja osobne som sa vzdala snahy mapovať scénu vizuálneho umenia v postpandemickom období, ako som to robila v rokoch 2021-2022, práce v prekariáte mám už celkom dosť.
