Kráľovská akadémia výtvarných umení v belgických Antverpách, založená pred 360 rokmi v roku 1663, sídli v bývalom kláštore v historickom centre tohto prístavného mesta. Keď v budovách sídlila náboženská komunita Ordo Fratrum Minorum, slúžila ohradená záhrada ako cintorín. V roku 1841 bola prebudovaná na park sochárskych diel pod holým nebom a múzeum. Následne bola v roku 1905 upravená podľa návrhu mestského architekta a grafika Émila van Averbekeho a od roku 1974 je klasifikovaná kráľovským dekrétom ako chránená krajinná oblasť a je zaradená do plánu pestovania lesa. Webová stránka akadémie opisuje túto záhradu ako oázu v centre mesta, ktorá priťahuje turistov, obyvateľov mesta, tulákov, študentov umenia a učiteľov. Komunitný projekt Eline De Clercq Sympoiesis Garden zahŕňa spoločné záhradníčenie ako umeleckú tvorbu. Na týždenných lesníckych stretnutiach študenti a umelci okopávajú a ošetrujú, sadia a zbierajú úrodu, kompostujú a recyklujú, pozorujú, prepájajú sa s ekológiou a premýšľajú o nej z pohľadu nesústreďujúceho sa na človeka.
Možno nie je náhoda, že Sympoiesis Garden (sympoiesis znamená spoločne vytvárať) je nainštalovaná na pôde, kde stoja budovy renomovanej Kráľovskej akadémie výtvarných umení. Slovo akadémia – v starovekej gréčtine akadēmía – znamená etymologicky záhradu so stromami a telocvičňou na okraji Atén, ktorá sa preslávila ako Platónove centrum filozofie, kde základom bola konverzácia. Keďže De Clercq kladie komunitu do centra svojho projektu, stavia sa proti klasickej pedagogike zhora nadol, jednohlasnej a postavenej na prednáškach, ktorá bola na antverpskej akadémii po stáročia konvenčným modelom. Vo svojom poznámkovom bloku píše: „Keď prídeme do záhrady, záhrada tam už je“, čím odkazuje na niekoľko storočí trvajúcu históriu záhrady a jedným dychom prezentuje svoj decentralizovaný prístup k nej. Eline De Clercq by sme mohli najlepšie predstaviť ako všestrannú umelkyňu. Svoj talent prejavuje v rôznych kreatívnych oblastiach, od maľovania, kreslenia, cez fotografovanie, filmovanie, varenie, až po záhradníctvo. Okrem toho rada šije, číta, píše, publikuje a napráva historické nepresnosti. Tretí rok pôsobí ako postgraduálna výskumníčka v študijnej skupine akadémie Umenie a ekológia. Dekan, historik umenia a kurátor Johan Pas vysvetlil, ako sa projekt Eline De Clercq správa ticho a zdvorilo, synchronizuje sa s biorytmom inštitúcie a prostredníctvom fyzického kopania v pôde odkrýva súčasné koncepty. Medzi jej témy patrí umenie, ekológia, rovnosť, vzdelávanie, dekolonizácia, vzťahy medzi rovnocennými partnermi, queer príbuzenstvo a ďalšie. Komunitou vytváraná Sympoiesis Garden ako metafora rastie rizomatickým spôsobom ako mapa, ktorá nám dovoľuje vstupovať a vystupovať z projektu a jeho nespočetného množstva konceptov vzájomného bytia z akéhokoľvek bodu. Zároveň sú všetky body rovnocenné a prepojené. Keď si predstavíme, že za posledné tri storočia bola záhrada svedkom ekologických a spoločenských zmien, zažívala ich a zapamätávala si ich, pripojíme sa k nej prostredníctvom pôdy.
V zemi sa nachádzajú ľudské pozostatky františkánov z 15. až 18. storočia, laických bratov a členov katolíckeho rehoľného rádu. Aby autorka nerušila ich večný pokoj, záhony v záhrade umiestnila do vyššej polohy. Týmto spôsobom pripravila Eline De Clercq figuratívne plátno, na ktorom je namaľovaná Sympoiesis Garden. Umelkyňa vo svojom denníku píše: „Naša skupina od začiatku pozorovala prírodné podmienky záhrady a pristupovala k nej intuitívne. Pri kopaní sme odhalili úlomky tehál, črepy skla a vrecká matného piesku. Vzhľadom na prirodzený tok dažďovej vody sme opatrne sledovali a predĺžili jej trasu do rieky, v polovici rozvetvenej do dvoch tokov, ktoré uprostred otvárajú priestor pre ostrov. Pomocou prebytočnej zeminy sme vyvýšili dvojité vrcholy ostrova, pokryli sme ich machom a na brehoch rieky vysadili staré paprade.“ Vo svojej správe ďalej vysvetľuje, ako pohľad na ich neinvazívnym spôsobom vytvorenú mikrokrajinu pripomínal záhradníkom kubánsko-americkú umelkyňu Anu Mendietu (1948-1985), ktorá sa venovala earth/body-artu. „V tomto momente inšpirovanom preberaním povrázku sa popri fungujúcej semiológii prejavila aj materiálnosť. Dáva to zmysel. Musíme si to pamätať,“ hovorí De Clercq. Tvorba fyzicko-duchovných performancií a ekofeministických body a land artových projektov Any Mendieta, v ktorých pracovala s organickými materiálmi, ako je zem, pôda, blato, tráva, voda, rastliny a ľudská aj zvieracia krv, je v súčasnom umeleckom diskurze stále značne podceňovaná. De Clercq dodáva: „Umelkyňa ukazuje pôdu ako formu symbiotickej spolupatričnosti s ekológiou ľudských a nadľudských príbehov. Na pamiatku jej diela sme označili horu ,Ana‘ nápisom v jej mene. Zaujímavé je, že vytvorenie pamätníka pre Anu Mendietu na kope blata, kolektívne identifikovanej ako ostrov a hora, možno trochu odporuje prístupu, ktorý nie je sústredený na človeka a ktorý skupina komunitných záhrad deklaruje v jednom zo svojich manifestov. Tu je však potrebné upozorniť na dôležitú nuansu, po ktorej bude nasledovať ďalší závažný problém. Najprv tá nuansa: Záhrada ako priestor situovaného poznania a sympoiesis predstavuje fórum, ktoré treba chápať v oboch významoch tohto slova: ako stretnutie alebo zhromaždenie a ako prostredie či dejisko. Pri intuitívnom záhradníctve tak členovia fóra pocítili proces, v ktorom rozpoznali prvky z prírody, pomenované nami (ľuďmi) ako rieka, ostrov, kopec, hora, údolie, lúka, pole, les atď., a prostredníctvom práce, voľného asociatívneho myslenia a dialógu sa dohodli, že budú evokovať ducha umelca, ktorý od tej chvíle slúži ako meta-záhradník. Ana Mendieta je duchovne sprítomnená prostredníctvom rituálu označenia hory. Toto je situované poznanie, dodáva De Clercq: „vyhlásenie podpory všetkým ľuďom, ktorí idú proti prúdu ako umelkyňa vo svojej dobe a na svojom mieste.“ Ale teraz sme sa dostali do riskantného terénu. Hora nie je hora, presne tak ako to nie je Ana Mendieta. Narážame tu na problém jazyka. V telefonickom rozhovore Eline De Clercq poznamenala, že „rastlina sama seba nenazýva rastlinou,“ a dá sa povedať, že akákoľvek rastlina si s najväčšou pravdepodobnosťou neuvedomuje, že ju ľudia takto definujú, dokonca po latinsky. Preto by sa mohlo stať, že náš jazyk, t. j. naša slovná zásoba, sú nepoužiteľné, alebo z hľadiska samotnej flóry nezmyselné, a preto by sa mal jazyk úplne prehodnotiť v súlade so záhradou. „Spoločné vytváranie“ – prísľub Sympoiesis Garden teraz čelí tejto sémantickej výzve na základe vzájomnosti, aby sa dostalo na jednu úroveň so záhradou. Aby sa predišlo lingvistickej kolonizácii, projekt by mal zahŕňať aj iné ako ľudské biologické komunikačné snahy záhrady. Ich integrácia by viedla členov komunity k novým druhom umeleckej a intelektuálnej slobody a expresivity. Záhrada pri Kráľovskej akadémii výtvarných umení by sa mala oslobodiť od svojej neprirodzenej histórie, ktorá zahŕňa cudzie okupácie a koloniálnu minulosť, ako aj rôzne funkcie ako kláštorný cintorín, sochársky park pod holým nebom a oáza umeleckej akadémie. Tieto príbehy jej vštepili ľudia a neodrážajú skutočnú povahu záhrady. V tomto kontexte umelkyňa súhlasí, že: „Takáto zmena pozície nám umožňuje koexistovať, v rozmanitosti, spoločne, prostredníctvom myslenia so záhradou.“ Myslenie so záhradou naznačuje, že musíme prehodnotiť korene nášho myslenia a musíme tak urobiť so záhradou, existenciálne a skúsenostne. Možno boli niektoré základy tohto radikálneho prehodnotenia jazyka položené v transdisciplinárnej oblasti ekopsychológie, ktorá od polovice 60. rokov 20. storočia ešte stále vzniká, približne v rovnakom čase, keď Ana Mendieta získala formálne umelecké vzdelanie, ktoré ju mohlo ovplyvniť. Kniha The Spell of the Sensuous: Perception and Language in a More-than-Human World (Kouzlo smyslů: Vnímání a jazyk ve více než lidském světě – český preklad, 2013) môže slúžiť ako aktuálny sprievodca spojením fenomenológie, kozmovízie a tradičných systémov ekologického poznania.
Počas týždenných pracovných stretnutí v scenérii dynamického priestoru nepropozičného poznania sa nelexikálna komunikácia medzi záhradníkmi a záhradou zameriava na obnovu ekológie. Preto sa záhradnícky plán Eline De Clercq riadi výlučne povahou intimity jednotlivých zón a políčok akademickej záhrady. Umelkyňa si predstavuje samu seba, ako slúži záhrade; ide o heterogénny vzťah charakterizovaný [spolu-]závislosťou, premenou a pominuteľnosťou. Ak má umelecká tvorba aj záhradníctvo vlastnosti demiurga, t. j. tvorcu, budovateľa sveta a správcu, zámer De Clercq spoločného záhradníctva ako umeleckej tvorby je hlboký a expanzívny. „Rozšírenie umeleckej tvorby z uzavretého ateliéru do chaotického a nepredvídateľného otvoreného terénu prepleteného myslenia s inými druhmi,“ píše, je len začiatkom toho, čo De Clercq očakáva od Sympoiesis Garden. Príroda sa nekončí pri stene záhrady akadémie. „Včely budú lietať dnu a von. Vtáky sa každý deň dostávajú do kontaktu s územím, ktoré pozostáva z niekoľkých záhrad, parku a zelenej ochrannej zóny pozdĺž cesty. V Antverpách je v podstate len jediná záhrada, zložená zo všetkých zelených plôch. Obnova jej podstaty spočíva vo vytváraní presahov; každý zhluk zdravých rastlín rozširuje semená po celom meste a zvyšuje biodiverzitu. Políčka Sympoiesis Garden sú ekologickými laboratóriami, ktoré sú prepojené so všetkými zónami zelene v meste aj mimo neho ako sieť.
Eline De Clercq je vizuálna umelkyňa, ktorá pôsobí v belgických Antverpách a pracuje na pomedzí rodovej, lesbickej identity a ekológie. Záhradníctvo využíva ako umeleckú tvorbu v reakcii na klimatickú zmenu. Sledujte projekt Sympoiesis Garden na Instagrame: @royalacademyantwerpgarden.
Jan Van Woensel je kurátor, vedec a umelecký kritik, ktorý pôsobí v Prahe, v Českej republike.
