Skupinová výstava kurátorky Kataríny Balúnovej v Galérii umelcov Spiša sleduje tému devastačných vplyvov antropocénu-kapitalocénu na prírodu v prenesenej forme, reflektujúcej predstavy možných budúcností a dystopicko-utopických scenárov. Medzinárodný projekt dvanástich umelcov*kýň je prehľadom autorských výpovedí vzájomne formálne kontrastujúcich (maľba, video, objekt, inštalácia), no obsahovo komunikujúcich diel. Na rozdiel od radikálnejších projektov venovaných environmentálnej tematike sú tu zastúpené práce, ktoré hľadajú skôr metaforicky ako aktivisticky orientované odpovede na otázky stavu súčasnosti, tvorenej konglomerátom kríz.
Odkazy k problémom presahujúcim Slovensko možno sledovať v diele Barbory Benish, v ktorom reflektuje dopady zmien životného prostredia z dôvodu rozvoja ropného priemyslu v 30. rokoch v oblasti Long Beach v Kalifornii. Okrem série akvarelov pôvodom českej umelkyne, tu zahraničné prostredie reflektuje aj projekt Exaruit Plantae Formae. Inštalácia Silvie Krupinskej je prostredím, ktoré umožňuje viaczmyslové vnímanie záznamov pamäti – objektov zozbieraných v prírode Anglicka a španielskej Gran Canarie. Priestorový herbár tak poeticky dokumentuje precitnutie naratívu prírody a jeho prežívania. V kontexte súčasnej environmentálnej krízy by dielo mohlo pôsobiť krajne estetizujúco. Napriek tomu však tento na terénnom výskume založený prístup odlišnou optikou poukazuje na fakty absentujúce v žití každodennej reality, ktorá je napínaná nutnosťou konať a reagovať na neutíchajúci prúd spotrebne orientovaného konzumerizmu. Diferentné prístupy k spracovaniu alternatívnych svetov predstavujú ďalej objekty Edity Vološčukovej, ako heterotopické miesta inakosti alebo imerzívna video animácia Allienators Krystíny a Mareka Milde projektovaná v samostatnej miestnosti.
Výstava je záznamom, podnecujúcim úvahy o environmentálnej problematike skôr umierneným a imaginatívnym spôsobom. Napriek možnej kritike malej angažovanosti diel je projekt dôležitou artikuláciou rezonujúcej témy klimatickej krízy a potvrdzuje, že súčasné umenie má kompetencie komunikovať svoje obsahy rôznemu diváctvu zrozumiteľným, no zároveň obsahovo aj formálne sofistikovaným jazykom. Kurátorka Katarína Balúnová prepája planétu a prírodu s pojmom čierna skrinka, čo však otvára diskurz presahujúci rámec výstavy. Black box môže ako záznamník každej zmeny či katastrofy zároveň predstavovať neznámu a nezrozumiteľnú zónu, ktorej sa ľudstvo stále nenaučilo dostatočne porozumieť.
