Ďalšie leto je výstavným projektom Lucie a Štefana Papčovcov, ktorý je do 8. októbra tohto roka možné vidieť v Oravskej galérii (odborná spolupráca Katarína Matušková). Hoci každý z nich vychádza z iných materiálových východísk a procesov, ich zámery sa vzácne dopĺňajú a udržiavajú si akúsi dynamiku obsahového približovania a vzďaľovania, spoluznenia a kontrastov.
Takým je napr. potenciál nebezpečenstva prostredia, do ktorého vstupujú. Papčo svoje sochy horolezcov umiestňuje do rizikových podmienok hôr, pričom ich ponecháva procesuálnemu pôsobeniu poveternostných vplyvov. Takto poznačené drevené skulptúry svojou deštrukciou komunikujú pocit existenciálnej skúsenosti a pripravujú diváka*čku na to, čo ho čaká ďalej. Vstup do environmentu Lucie Papčovej nás potom komplexne zasahuje. Priestor vysypaný drevenou štiepkou cítime všetkými zmyslami. Je surový, drsný a evokuje deštrukciu, ktorá v súvislosti s abstraktnými fotografiami – záznamami svetla dopadajúceho na pietne miesta – nemusí dávať zmysel. Subtílne popisy nás však navigujú, a aj keď si nie sme istí, čo sledujeme, dotýka sa nás bytostne deštrukcia konkrétnych ľudských životov v konkrétnych oblastiach Ukrajiny. Nájdený objekt z Buče, ktorá sa stala mementom ničenia a vrážd, dopĺňa tieto dystopické trosky. Trojkanálová videoinštalácia v posledných dvoch miestnostiach nás nakoniec uvádza od rozprávania, stôp a náznakov k hlbšiemu pochopeniu predtým videného.
Krajina a ľudia v nej, túžba po slobode, hraničná situácia, vnútorná sila a priestor za hranicami komfortu sa objavuje u Lucie aj Štefana Papčovcov. U každého inak, u oboch však na telo. Inštalácia výstavy, využitie priestoru ku gradácii a pohlcujúcemu efektu, dala vyniknúť konfrontácii s emocionalitou, mnohovrstevným rozprávaním bez zbytočného pátosu. O to viac škoda, že konečný efekt narúšali drobné strety s „galerijnou realitou“: oddelenie vstupu k poslednému videu plastovou prekážkou (mohol byť riešený viac v súlade s okolitým environmentom, napr. formou štiepkového násypu). Nádvorie, v rámci ktorého Papčovi horolezci opäť našli svoju exteriérovú polohu, je zas príliš zabývané mobiliárom, vinou čoho sa diela viac dostávajú do polohy sôch dekorujúcich verejný priestor a menej vyniká poloha silnej, samostatne vnímanej inštalácie.
