Pop-up výstava Namäkko dua vizuálnych umelkýň Michaely Čopíkovej a Veroniky Obertovej (kurátorky Márie Beňačkovej Riškovej) sa konala v nedávno opustenom obchodnom priestore vedľa autobusovej stanice na Páričkovej ulici v Bratislave. Každý priestor dotvára výstavu, na tejto boli prezentované hlavne kresby a grafiky. Jeho charakteristikou bola v tomto momente surovosť, otvorenosť, prechodnosť aj určitá významová čistota – priestor nemal žiadne určenie, logo, názov, nábytok či iný kontext. Len sa tam nachádzal a bol otvorený k stretnutiam. Jeden obyvateľ odišiel, druhý sa nestihol udomácniť.
Súčasný systém štipendií núti umelcov a umelkyne vystavovať, chýbajú však priestory a ďalšia infraštruktúra. Okrem produkčných schopností sa tak k portfóliu skills umelcov a umelkýň pridáva aj prehľad na realitnom trhu. Čopíková s Obertovou majú za sebou, našťastie, silný tím a verné publikum, takže táto experimentálna výzva nakoniec dopadla dobre. Kiežby sa takéto, hoc aj krátke stretnutia s umením, stali bežnými. Menšie formáty nepotrebujú až tak veľa. Okrem pozvaných hostí prilákalo dianie aj veľa okoloidúcich.
Výstava sa dala vnímať rôznymi spôsobmi – ako rozpracovaný obsah „šuflíkov“, ako individuálne prvky, ako zakonzervovaný priestor v jednom roku, v jednom týždni. Autorky priznávajú, že sa snažili zobraziť čo najvernejšie to, ako spolu ako duo komunikujú. Niekedy si posielajú rôzne obrázky na inšpiráciu, niekedy je to vážne, niekedy aj so slzami na krajíčku, že „dnes to nedávaš“. Pomedzi prekreslené „memečko“ príde niečo seriózne a všetko sa niekedy zleje do jedného skicára. Je to oná surovosť nedbalo obitej steny, ale v skutočnosti každý klinec hovorí o svojom konkrétnom príbehu v rámci celku. Ako úplne konkrétny a doslovný prúd života.
Výstava je bodom, v ktorom sa momentálne preťali životy -ových s reflexiou publika. Ukázali aj záležitosti, ktoré sa možno často neukazujú, popri ucelených produktoch dizajnu aj efemérne skice. Dalo by sa povedať, že niektoré vznikli „za sekundu“. Tomu všetkému však predchádzali roky štúdia, praxe a tréningu. Umelkyne ani kurátorky nevzniknú len tak, bez práce na sebe. Pomáha, keď spoločnosť dokáže akceptovať, že je to plnohodnotná práca, ktorá si zaslúži ohodnotenie.
Témami sú hlavne perly a rožky. Rožky ako „najobyčajnejšie“ východoeurópske pečivo sa ukázali ako sľubná téma. Sú tiež „basic“ ako celá inštalácia, nemajú ozdoby, drahé rámy ani nič slávnostné. Rožky sa objavili na výstave v Berlíne a už sú tu s nami. Robia všetko možné, možno sa dočkáme aj komixu. Rožky mnohým ľuďom pripomínajú domov. A potom sú tu mäkkýše, ktoré sú azda ešte fascinujúcejšie ako rožky, pretože v kresbe môžu nadobudnúť veľmi variabilné podoby. Z mäkkýšov sa okrem iného rodia perly. Roztrieštené, jemné. Ale keď sa mäkkýše zavrú do mušle, tak sú ochránené. Metafor by sa v jednej veľkej sále rozmerov veľkorysej obývačky našlo desiatky.
Bratislava má s pop-up výstavami bohaté skúsenosti. Ostatne aj Ové už robili podobnú akciu v neďalekom architektonickom ateliéri Gutgut. Projekt Namäkko je o citlivosti, pravdivosti, živote a prostredí. Hoci len na týždeň, ale predsa. Bolo by skvelé, keby takých zastavení bolo viac.
