Pri letmom pohľade na projekt MOM – Mobilné odberové miesto Martiny Šimkovičovej (kurátorky: Martina Ivičič, Jana Babušiaková) pozostávajúci prevažne z fotografií dokumentujúcich pandemické obmedzenia na kultúrnych podujatiach by sa mohlo zdať, že autorka spracováva tému, ktorá je už neaktuálna. Našťastie, žiada sa dodať s pocitom určitej úľavy. Plošné testovania a očkovania sú definitívnou minulosťou, lockdowny, karantény a všemožné reštrikcie tiež. Ľudia pandémiu postupne vytesnili a začali opäť žiť svoje normálne životy, avšak len čiastočne. Hlboké, systematické zmeny vyvolané pandemickou krízou sa zďaleka nevytratili odznením bezprostrednej hrozby. Sugestívna výstavná inštalácia reflektujúca priamu osobnú skúsenosť s prežívaním covidového obdobia ilustruje, že návrat do „normálu pred“ sa nikdy nekonal ani konať nemohol.
Výstavný priestor T3 – kultúrneho prostriedku tvorí vyradená električka na podvaloch. K dverám vedie kľukatý koridor postavený z kovových pletivových dielcov, aké sa bežne používajú na oplotenie stavieb. Na nich sú nainštalované fotografie. Koridor neskrýva podobnosť s provizórnymi bariérami, ktoré sa ako bezpečnostné prvky stavali počas masových testovacích a očkovacích kampaní na usmerňovanie zástupov ľudí. Interiér električky je zvnútra kompletne pokrytý bielou priesvitnou látkou. U návštevníka navodzuje zmiešaný dojem dokonalej nemocničnej sterilizácie a ochrany pred nebezpečným vírusom, a zároveň skľučujúci pocit uväznenia, strachu či smrti. Monotónny neutrálny hlas vychádzajúci z reproduktoru oznamuje slová a heslá, ktoré sa začali vo verejnom jazyku používať počas pandémie, prípadne v súvislosti so situáciou nadobudli nový význam, a ktoré boli v masmédiách často použité v kontexte suchopárnych, no krutých štatistík o počte hospitalizovaných či zomrelých obetí covidu. Biely podstavec vztýčený v strede výstavného priestoru pripomína akýsi pietny objekt pre abstraktnú relikviu či rečnícky pult v dome smútku.
Aj exteriérová časť inštalácie namiesto pocitov bezpečia evokuje skôr uväznenie a stratu kontroly. Táto dvojznačná štylizácia výstavy je, samozrejme, zámerná. Autorka (podľa vlastných slov v sprievodnom texte k výstave) vzťahuje pocity znepokojenia a strachu spôsobené covidovými obmedzeniami v protiklade k spolupatričnosti zažívanej účastníkmi koncertu či výstavy pri predvedení diela, resp. umeleckého výkonu. Fotografie dávajú podnet na zamyslenie, či kultúrne podujatia s cieľom ekonomickej udržateľnosti nešli sami proti sebe tým, že úzkosť, strach a v konečnom dôsledku pocit neslobody akcelerovali a dosiahli tak presný opak toho, čo mal byť zámer a cieľ kultúry ako takej. Pandémia zanechala však aj následky presahujúce kultúrno-spoločenský rámec, a to v individuálnom prežívaní i vo verejnom, politickom priestore. Tento aspekt je kľúčový, a to aj s ohľadom na čas konania výstavy – rok po uvoľnení obmedzení. Momenty, ktoré si autorka všíma a zachytáva na fotografiách, a predovšetkým celkové vyznenie výstavnej inštalácie pomenúva následky jasnou rečou: legitimizované inštitucionálne vynucovanie (a recipročne jeho odmietanie rôznymi sociálnymi skupinami, a to aj v iracionálnych prípadoch a často s vyslovene škodlivými dôsledkami), vzájomné odcudzenie, systematické narúšanie spoločenského a politického poriadku alebo existenciálna úzkosť sú len jedny z mnohých.
Nezaceliteľné rany zanecháva akákoľvek kríza. Nevdojak sa pripomínajú paralely s drastickými bezpečnostnými a spoločenskými zmenami po útokoch na budovy obchodného centra v New Yorku, migračnej vlne v roku 2015 (a očakávaní ďalších v blízkej dobe) či počas práve prebiehajúcej vojny na Ukrajine. Ohliadnuc sa za osobnou skúsenosťou z týchto kríz i v očakávaní tých, ktoré ešte len prídu, vystupuje do popredia súhrnný imperatív: nenechať si vziať ľudskosť.
