V Novej synagóge v Žiline bola počas letných prázdnin otvorená výstava dvoch umelcov – Jána Gašparoviča a Mateja Gavulu. Bezchybne technicky realizovaná a „čistá“ výstava s názvom Exploding Star vytvára podľa kurátora Daniela Grúňa „komplexné spojenia medzi spoločensko-ekologickými postojmi autorov a voľnými inšpiráciami v geofyzike, astronómii, akustike vo vzťahu k umeniu a architektúre“. V centrálnom priestore aj na ochodzi je rozmiestnených spolu dvanásť diel oboch autorov vo vzájomnej interakcii aj vo vzťahu k architektúre synagógy: Gavulove sochárske a materiálne objekty a znovuoživený mestský mobiliár vedľa Gašparovičových zvukových inštalácií a videí.
Na prízemí sú rozmiestnené rozmerné betónové kvetináče, kedysi fungujúce vo verejnom priestore Žiliny. Pôvodne šľachtená okrasná vegetácia zdivela a v kontexte výstavy (vrátane zvukovej inštalácie zahŕňajúcej spev najhlasnejšieho vtáka na planéte) je metaforou postapokalyptického života na zemi, na ktorej si aj po človeku nakoniec príroda poradí. Tento nostalgický pocit s prímesou akejsi temnej predtuchy, a zároveň pokoj vyplývajúci z faktu, že zodpovednosť možno rozložiť na celé ľudstvo, sa vinie celou výstavou.
Ján Gašparovič, ktorý už dávno prekročil kategóriu vizuálneho umenia, na výstave ponúka svoje čerstvé audioobjavy. Niektoré z nich sa vzťahujú priamo k synagóge, kde sú akustické podmienky veľmi špecifické – zvuk sa tu dookola odráža a znie ešte dlho potom, ako vznikol. Video aj zvukové inštalácie (Air Bag, Siréna, Sonic Sentinel, Kola a ďalšie) svojou prítomnosťou spúšťa divák a v spojení s umiestnením spínača v susedstve ďalších diel vznikajú veľmi zaujímavé a komplexné situácie.
Diela Mateja Gavulu (Homesick Stones, Sklený plášť, Dunajský stroj, Antropologická záhrada a ďalšie) sú vstupom do minulosti, niektoré pôsobia ako archeologické sondy skúmajúce nielen materiál, ale v priereze aj ľudský prístup k nemu a jeho hodnotu, ktorá sa časom mení.
Jednou z najvýraznejších čŕt výstavy je kontrast. Vedľa seba tu stoja hĺbavé úvahy nad materiálom, ktorý sa v zemi utváral tisícky rokov, a až detská radosť zo skúmania a objavovania akustických javov sprevádzajúcich výbuchy. Ťažké a tvrdé kamene vedľa nehmatateľného zvuku. Ľudská starostlivosť vedľa ľudskej ľahostajnosti. V tomto kontraste sa, myslím, výstave podarilo vystihnúť svet, ktorý nás obklopuje, s uvedomením si podstatného – že človek nie je jeho stredom.
