Samostatná výstava Emílie Rigovej aka Bári Raklóri je jednoduchá a zároveň vizuálne silná spoveď Rómky vychovávanej do „gadžovského“ sveta.
Príbeh Bári (veľká) je v istom aspekte čarovný a trochu i učebnicový. Vyštudovaná sochárka, ktorá sa ako sochárka nepresadila, pretože nehovorila vizuálnym jazykom bieleho „hetero“ umelca, tvoriaca a stretávajúca sa roky väčšinou s nezáujmom. Presadenie i akceptáciu našla paradoxne v nesochárskych multimediálnych realizáciách oscilujúcich medzi performance a dokumentom.
Bári vo výstave Untitled (ktorej kurátorkou je Nina Vrbanová) naráža na nepomenované skutky/traumy, ktoré sa jej stali ako žene/umelkyni/dcére/Rómke. V živote prechádzame traumami a pádmi, aby sme v oslobodzujúcej nádeji očakávali príchod (ne)poznaného. Výstava Untitled tak hovorí o mnohom. Ako píše kurátorka v sprievodnom texte, výstava je o hľadaní a akceptácii vlastnej identity, ale súčasne aj o identite bez národnosti, bez menšiny – je o identite transnárodnej/transnacionálnej. Vrstevnato naznačuje rôzne dejinné kontexty. Rigovej performance je tak zosobnením stále marginalizovaného rómskeho holokaustu. Bári putujúca Osvienčimom ťahajúca za sebou farebnú rómsku šatku a tá istá Bári s tou istou šatkou vejúcou nad hlavou otvorená nádeji a slobode na Coney Islande. Vo výstave je toho veľa povedané a zároveň priamo nevypovedané cez autorkinu poetiku a symboliku ženskej rómskej šatky, ktorá nesie symboliku zástavy, za sprievodu spomalenej rómskej pohrebnej piesne „Halgato“, ktorej klarinet miestami nesie prvky klezmeru. Plazivá remastrovaná nahrávka piesne vznikla na jednom z rodinných pohrebov. V priestore synagógy dominujú tieto dve projekcie a medzi nimi sa doslovne vznáša/levituje „Ofélia Bári“, ktorá odkazuje na prítomný dejinný obraz Rómov, visiaci vo vzduchu. Živá liana prepája obraz tela autorky ako tragickej postavy – Ofélie – s objektom čiernej vane, ktorý je alúziou na „mikve“. Čierna vaňa kontrastuje s farebnou šatkou, ktorá je nasiaknutá zápachom dechtu, a aj tá postupne černie a poukazuje na márnosť. Na neschopnosť vyviazať sa, vymaniť sa a očistiť zo zovretia osudu.
Bári je objektom, sochou slobody, Oféliou, filmárkou, feministkou, intelektuálkou, aktivistkou, dcérou. Vo výstave počuť rómske plače, rómske nádeje, rómske vône, rómske farby, rómsku telesnosť, rómske bolesti, rómsku magickosť, rómsku (ne)prítomnosť. Jednoducho rezonujúco s aurou a priestorom miesta – bez názvu (Untitled). Bári je veľká… Text k výstave vychádza z neformálneho rozhovoru s Bári a tlačovej správy k výstave.
