Názvom tohto článku je citát Ursuly K. Le Guin, ktorý zaznel v roku 1981 na sympóziu v Stanforde, kde táto americká spisovateľka sci-fi literatúry hovorila o tvorení sveta.1 Zaujal ma, pretože – najmä kvôli tomu neistému „možno“ – dobre vyjadruje situáciu budapeštianskej scény nezávislého umenia, elektronickej hudby a párty scény. Odráža nielen scvrkávanie sa priestoru a absenciu materiálnych zdrojov spolu s dilemami a neistotami, ktoré z toho vyplývajú, ale aj možnosti vznikajúce z rozpadu existujúcich štruktúr, a podvratnú silu občianskych komunít a telesnej prítomnosti v zmysle zbavenia sa reality – ako ju poznáme – prostredníctvom tanca.
Keď sa hovorí o stave kultúry v Maďarsku, väčšina sa zameriava na konzervatívnu kultúrnu politiku vlády strany Fidesz. Napríklad štúdia o umeleckej slobode v Maďarsku uverejnená na jar minulého roka vo „vytriezvujúcom kritickom hodnotení súčasného stavu“ prísne varuje „iné národy, ktoré urobili prvé neisté kroky rovnakou cestou“, čo vyvoláva dojem, že slobodná kultúra v tejto krajine takmer neexistuje.2 Tento článok je skrátenou verziou textu, ktorý som napísal pre CTM Festival ako súčasť CTM Magazine 2023 – Portály. Mojím pôvodným zámerom bolo vyvrátiť tento naratív a poskytnúť prehľad o tom, čo iné sa v Maďarsku deje, prezentovať kontrakultúru, ktorá funguje ďaleko za hranicami mainstreamovej politiky: kolektívy, ktoré si vybrali vzburu namiesto revolúcie, umelci, ktorí uprednostňujú prítomnosť pred reprezentáciou, a podujatia, ktoré sú telesné a participatívne. Neprekvapuje, že menšie organizmy, ktoré vznikajú v temnejších zákutiach mesta, sa nespomínajú v mainstreamových analýzach, podľa môjho názoru však poskytujú autentickejší obraz o súčasnom umení a kultúre v Maďarsku než správy, ktoré sa sústreďujú najmä na rany spôsobené na úrovni najvyšších inštitúcií.
Tento text kladie väčší dôraz na prieniky vizuálneho umenia a experimentálnej elektronickej hudby a predstavuje niekoľko umelcov, organizátorov párty a umeleckých priestorov, ktoré z času na čas otvárajú portály do utopických realít, kde štruktúry kontroly zapletené do našich každodenných životov dočasne strácajú svoju donucovaciu moc. Podrobnejšiu analýzu budapeštianskej nezávislej scény vrátane komunitných priestorov, raveov, queer klubov a aktivizmu nájdete na webovej stránke festivalu CTM, ktorej link je na konci článku.
Autonómna zóna je otvorená
V októbri minulého roka, keď som sa vrátil z Prahy a Varšavy, kde sa ma ľudia neustále pýtali, či je nebezpečné obliekať sa v Budapešti ako homosexuál,3 som najprv navštívil rave organizovaný skupinou Legion a miestnym kolektívom Davoria v pivnici pod art quarter budapest (AQB) – súkromným umeleckým, rezidenčným a ateliérovým komplexom na okraji mesta. V mohutnom podzemnom systéme komôr, dostatočne vzdušnom pre asi 400 ľudí, hrala hudba z dvoch pódií a sem-tam boli rozmiestnené umelecké inštalácie. Pódium Legion privítalo experimentálnych miestnych umelcov, ako je napríklad GUTA!, Mike Nylons alebo Alley Catss, kým hudba v druhom hangári sa vyznačovala údermi repetitívnych kopákov a rýchlym BPM. Túto bojovnú, rýchlu a energickú hudbu hrali umelci Davorie celých 14 hodín. Kolektív, ktorého názov v starej maďarčine znamená „hluk“, je významným predstaviteľom tradície freetekna z 90. rokov.4 S vlastným sound systemom pôsobia vo svojej súčasnej zostave už sedem rokov. Jeden z hlavných členov, Péter Márton (známy aj ako Telesport), už predtým spolupracoval s niekoľkými inými umelcami na organizovaní podobných akcií, napríklad pod názvom X-Hole. Na ich párty zohráva dôležitú rolu dôvera; umelci hrajú pred reproduktormi priamo v dave a nie je tu žiadna ochranka, takže si všetci na tanečnom parkete spoločne vytvárajú vlastné pravidlá.
Svojou repetitívnosťou a otupujúcim účinkom slúži tekno ako prostriedok na reštrukturalizáciu priestoru vytvorením surovej, otvorenej spolupatričnosti.
Práve tu, pod zemou, mi prvýkrát napadlo písať o maďarskej undergroundovej scéne pre medzinárodné publikum: Takéto miesta sú dobrým príkladom toho, čo nazývame „dočasné autonómne zóny“. Hoci neponúkajú priamu konfrontáciu s veľkou politikou, sú dôležitými miestami odporu, pretože dočasná autonómna zóna je priestor, kde silou kolektívnej predstavivosti a telesnej prítomnosti môžeme oslobodiť územie5 od obmedzení každodennej reality, ktorá nás zvykne sklamať. Aj keď je to len dočasné, skôr, než pominie spoločná halucinácia, môžeme položiť základy iného sveta, aby sme ho mohli ďalej budovať pri ďalšom stretnutí. Legion, ktorý sa podieľal na organizovaní raveu, nepochybne robí pre zachovanie tejto komunity maximum.
AQB Mines, Budapešť, foto: Dávid Biró.
Legion
Legion je jeden z pseudonymov umeleckého dua Lőrinc Borsos, ktoré v roku 2008 založili Lilla Lőrinc a János Borsos, čo dobre odráža ich premenlivú existenciu. Pracujú s rôznymi vizuálnymi médiami a v posledných rokoch vytvorili a kurátorsky pripravili aj niekoľko experimentálnych elektronických hudobných predstavení, konceptuálnych párty a multidisciplinárnych podujatí. Pôvodne sa zaujímali o budovanie alternatívneho národného obrazu ako protiváhy oficiálnej reprezentácie Maďarska. Sklamaní udalosťami súčasnej politiky sa však časom vydali na cestu k hlbším vrstvám reality cez temné krajiny svojho vnútorného vesmíru. Pre svoju fiktívnu osobnosť si vybrali lesklú čiernu emailovú farbu, ktorá sa objavuje vo väčšine ich diel. Súčasťou ich mytológie je neustála reinterpretácia tejto spoločnej identity, „idolu“, ktorý si vytvorili, čo niekedy prináša aj potrebu sťať hlavu samým sebe. Podľa básnika a kritika Mária Z. Nemesa „Lőrinc Borsos nie je ani jeden, ani dvaja, ani manžel, ani manželka, ani umenie, ani antiumenie. Toto meno skôr označuje miesto, kde sa všetky tieto pohyby a nepokoje zbiehajú. Nemôžeme vedieť, koľko ich vlastne je vo vnútri vriaceho kotla. Sú jednoducho Legion“.6
Podľa inej definície označuje Legion komunitu, ktorá za posledné roky vznikla počas kolektívneho kreslenia v ateliéri Lőrinc Borsos v AQB, kde pôsobia od roku 2011.7 Hoci som bol svedkom týchto sedení len ako vonkajší pozorovateľ, ateliér sa odvtedy stal dôležitým miestom aj pre mňa, keďže som sa v roku 2020 zúčastnil na výstave Mine My Mind (MMM)8 v tom istom suteréne, ktorý slúžil ako dejisko spomínaného raveu. Projekt, ktorý inicioval vizuálny umelec Adrian Kiss spolu s Lőrinc Borsos, odštartoval ako skupinová výstava, ale vďaka dobrej spolupráci medzi účastníkmi bol konečný výsledok tak trochu ako kybergotické totálne umelecké dielo s rozlohou 2 000 metrov štvorcových. Otvorili ho na Halloween, niekoľko dní pred začiatkom druhého lockdownu Covid-19, ktorý trval viac ako pol roka. Za posledných desať rokov, ktoré sa niesli v znamení systematického krátenia finančných prostriedkov nezávislej scéne, sa v budapeštianskej umeleckej komunite len sotva vyskytla výstava takéhoto rozsahu, organizovaná výlučne zdola, s takmer nulovou finančnou podporou, a preto epidemiologické obmedzenia nebránili zvedavosti verejnosti. Keďže vo veľkých priestoroch výstavy bolo jednoduché udržiavať fyzický odstup, v priebehu deviatich mesiacov sme organizovali prehliadky so sprievodcom pre obmedzený počet ľudí niekedy aj každý týždeň. Vinou vlhkého vzduchu v suteréne sa technické vybavenie (napr. obrazovky, reproduktory) muselo pri každej prehliadke prenášať dole a potom naspäť nahor, takže všetkých jedenásť z nás sa stretávalo takmer každý týždeň, čo v období izolácie a samoty znamenalo veľa.
MMM a júlová záverečná párty výstavy boli prvým takýmto podujatím vo vápencovej pivnici pod priemyselnými budovami bývalého pivovaru, a odvtedy nasledovalo niekoľko ďalších. Tento bunker však nie je jediným miestom, kde pôsobí Legion; často sa rozširuje aj do iných oblastí AQB a mesta. V ateliéri Lőrinc Borsos sa už roky konajú párty rôznych veľkostí a tém, od malých domácich párty, cez svadobné výročia a fetišistické noci umeleckej dvojice až po párty pod názvom Great Disappointment (Veľké sklamanie) v posledných dňoch roka.9 V spolupráci s experimentálnym hudobným vydavateľstvom Exiles tiež kurátorsky pripravili10 záverečné podujatie výstavy Techno Worlds – putovnej výstavy na pomedzí hudby, umenia, popu, médií a technológií vo vzťahu k mnohostrannej techno scéne,11 ktorá bola na jeseň 2021 vystavená v oficiálnej galérii AQB Project Space.12
Tieto párty sú často postavené na určitom koncepte a možno ich považovať aj za multimediálne umelecké podujatia. Jedna polovica dua, János Borsos (známy aj ako Mike Nylons), hrá industrial, dark noise techno, a obvykle sú pozvaní aj miestni umelci, ako napríklad The Stanley Maneuver, .page., Noahstas, Gábor Lázár alebo Telesport. Podujatia majú niekedy formu fiktívneho príbehu, pričom z rôznych kútov priestoru vystupujú sochy, svetelné inštalácie a menšie performance. Na párty Lőrinc Borsos sa tak navzájom kontaminujú umelecké formy, ktoré bývajú zvyčajne oddelené. Jedným z ich prvých projektov, ktorého východiskom bolo spojenie techna, umenia a párty, bol Insecurity State na OFF-Biennale Budapest v roku 2015 – prvom ročníku aktuálne najväčšieho nezávislého podujatia súčasného umenia v Maďarsku, ktoré vzniklo ako „garážové bienále“ organizované zdola v umeleckom vákuu po tom, ako najdôležitejšie inštitúcie súčasného umenia v krajine prevzala vláda. Párty sa konala v techno klube Lärm, ktorý bol medzičasom zatvorený, a uskutočnila sa v spolupráci so skupinou The Corporation,13 skupinou, ktorej súčasťou je aj Lőrinc Borsos, a kolektívom T+U.14 Podľa ich vlastných slov Insecurity State vytvoril „umelecký (anti)štát a aktívnu komunitu, ktorá zvnútra rozvracia militantné a uniformujúce praktiky systematického myslenia a vytvára stav tranzu, ktorý potláča útlak. To znamená, že protištát zabudovaný priamo do srdca utláčateľského systému imituje, a zároveň rozvracia formy štátneho násilia.“15
Choreopolitika
Hoci zmenu perspektívy v umení Lőrinc Borsos – ktorá presunula ťažisko z reprezentácie do hlbšej a osobnejšej roviny – motivovala túžba vymaniť sa zo spoločensko-politických slepých uličiek, ich párty sa nevyhnutne nevyhýbajú politike. To isté platí pre aktivity, skupiny a komunitné priestory, ktoré predstavujem v obsiahlejšej verzii tohto článku. Telesná prítomnosť a tanec, ktoré sú hnacou silou týchto podujatí, sú tiež východiskovým bodom pre to, čo brazílsky spisovateľ a kurátor André Lepecki nazýva choreopolitika.16 Po vzore nemeckej filozofky Hannah Arendtovej, Lepecki nemyslí pod politikou mocenské hry, ktoré sa odohrávajú na povrchu, ale našu schopnosť slobodne sa pohybovať. Túto schopnosť dáva do kontrastu s fungovaním spoločností, v ktorých žijeme a ktoré vytvárajú dojem, že jedinou možnosťou je ísť po zaužívaných cestách: Predstavte si prísnu choreografiu, v ktorej sú všetky možné pohyby vopred vymyslené. V takomto systéme je jediným spôsobom, ako získať späť svoj priestor, prerušenie cirkulácie konformných más zlomyseľnými, prehnanými a nepredvídateľnými gestami a tancami. Lepecki to nazýva choreopolitika. Keďže naša choreografická predstavivosť je od začiatku obmedzená, potrebujeme situácie, ktoré podnecujú našu fantáziu intelektuálne aj fyzicky: A práve tu nastupuje umenie, ako prostriedok, ktorý nám otvára dvere k nepredvídateľnému.17
Vrátim sa teda tam, kde som začal, nespochybňujem význam toho, čo sa deje na povrchu, t. j. reprezentatívnych inštitúcií väčšieho rozsahu. Takisto súhlasím s tým, že sloboda prejavu a osobná sloboda sú spojené so slobodou a nezávislosťou našich inštitúcií. Na druhej strane, kultúra je niečo oveľa viac a nie je taká čiernobiela, ako by sa niekedy mohlo zdať na základe trápnych krokov maďarskej autoritárskej vlády. Preto je okrem potenciálu budovania sveta ďalšou kľúčovou úlohou nezávislej scény udržiavať pri živote menej viditeľné, ale experimentálne, odvážne a angažované iniciatívy, pretože osobná sloboda a sloboda predstavivosti, ktoré sa rozvíjajú v budapeštianskych undergroundových komunitách, sú spojené so slobodou našej kultúry.
Životopis
Gyula Muskovics je budapeštiansky kurátor, spisovateľ a umelec, ktorý sa v roku 2018 podieľal na vzniku umeleckej skupiny Hollow. Je doktorandom na Univerzite umenia a dizajnu Moholya-Nagya v Budapešti. Ako držiteľ Fulbrightovho štipendia v súčasnosti skúma prieniky východoeurópskeho undergroundu a umeleckej scény v centre New Yorku, ktorá sa vyvinula v 80. rokoch 20. storočia v Múzeu moderného umenia a v Centre špeciálnych zbierok na Newyorskej univerzite.
Tento text pôvodne vznikol na objednávku festivalu CTM / časopisu CTM 2023 – Portály a bol opätovne uverejnený s láskavým súhlasom CTM a autora. Dostupné online: https://www.ctm-festival.de/magazine/to-find-a-world.
Poznámky
Le Guin, Ursula K. Dancing at the Edge of the World. Thoughts on Words, Women, Places. New York: Grove Press, 1989, s. 85 – 89.
Sethi, Sanjay a kol. „Systematic Suppression. Hungary’s Art and Culture in Crisis,“ Artistic Freedom Initiative. Publikovaný 14. marca 2022. Dostupné online: https://artisticfreedominitiative.org/wp-content/uploads/2022/03/Artistic-Freedom-Monitor_Hungary_Systematic-Suppression.pdf.
3
Maďarská vládnuca strana Fidesz v posledných rokoch pozorne buduje naratív proti sexuálnym menšinám. V roku 2021 parlament prijal takzvaný zákon „Anti-LGBT“, ktorý legislatívne zakazuje „propagáciu“ homosexuality a zmeny rodu vo vzdelávaní a v médiách. Stále však nie je úplne jasné, čo to v praxi znamená, a nezmenilo to ani atmosféru v uliciach Budapešti, kde sú queer ľudia všeobecne akceptovaní.
4
Viac informácií o Davoria nájdete v dokumente pod názvom Davoria https://www.youtube.com/watch?v=NxNx345Ufz0.
5
Bey, Hakim – T.A.Z.: The Temporary Autonomous Zone, Ontological Anarchy, Poetic Terrorism. The Anarchist Library, 1985, s. 95.
6
Pozri https://borsoslorinc.com/about.
7
Pozri https://balloontooth.gallery/chapter5.html.
8
Vystavujúci umelci: Szilvia Bolla, Lőrinc Borsos, Hollow, Dániel Kophelyi, Ppillovv, Adrian Kiss, Erik Mátrai, Márton Emil Tóth. Obrázky nájdete na https://borsoslorinc.com/works/mine-my-mind.
9
Uskutočnili sa dve párty pod názvom Great Disappointment, v roku 2018 a 2019. Obe sa konali medzi Vianocami a Silvestrom a boli to prvé z takýchto väčších podujatí v AQB. Viac informácií o podujatiach nájdete na webovej stránke Lőrinc Borsos.
10
Kurátorsky sa podieľali na podujatí ako členovia iného kolektívu s názvom The Corporation.
11
Viac informácií nájdete na webovej stránke výstavy https://www.goethe.de/ins/us/en/kul/liv/tec.html.
12
Záverečné podujatie výstavy Ending Techno Worlds bolo 12 hodín trvajúce multidisciplinárne umelecké podujatie, na ktorom sa podieľali vizuálni a performatívni umelci, ktorí rozmiestnili umelecké inštalácie v rôznych častiach budovy a predviedli 14 živých setov. Viac informácií nájdete na Facebook evente https://www.facebook.com/events/4207408879384517.
13
The Corporation je multidisciplinárny umelecký kolektív, ktorý v roku 2000 založili János Borsos, Lilla Lőrinc, Erik Mátrai, Gábor Szenteleki a Gergely Papp. Často v spolupráci s inými umelcami a kolektívmi realizujú podujatia na hraniciach techna v snahe vytvoriť dočasné autonómne zóny.
14
Technologie und das Unheimliche (T+U) je umelecký kolektív z Berlína a Budapešti, ktorí založili Márk Fridvalszki, Zsolt Miklósvölgyi a Márió Z. Nemes. Prostredníctvom umeleckých výstav, tematických modulov a súvisiacich projektov T+U sprostredkúva umelecký výskum, postdigitálnu tlač a paraakademické diskurzy.
15
Pozri https://insecurity-state.tumblr.com/description.
16
Lepecki, André. Choreopolice and Choreopolitics – or, the task of the dancer. TDR: The Drama Review, zväzok 57, číslo 4, Winter 2013 (T220), s. 13 – 27.
17
Úlohou tanca, kolektívnych choreografií a raveov v spoločenskom odpore sa už zaoberali mnohí. Spomeňme si napríklad na „raveolution“ v Tbilisi v roku 2018, keď tisíce ľudí dva dni parlamentom na protest proti prísnej protidrogovej politike vlády. Nie je teda náhoda, že niektoré krajiny zákonmi upravujú, koľko ľudí sa môže stretnúť na párty, kde, ako dlho a pri akom druhu hudby.
